MLOKi

Postav dom, zasaď strom, urob syna…

Časť mojich vrstovníkov v zmysle verša „postav dom, zasaď strom, urob syna“ postúpila na najvyššiu métu. Niektorí síce preskočili časť „postav dom“, no ich environment tvoria kartónové steny paneláku, alebo, tak ako u dvojice Karla a Roman v inscenácii Deň keď zomrel Gott, kulisa staveniska. Každopádne, vo veci rodiny napredujú. Iná časť mojich známych pravidelne putuje do Indonézie, Indie a inej Ázie a navracia sa s vrecami dobrodružstiev a bizarných suvenírov. Na rodinu je času dosť. Ja som uviazol niekde medzi. Dom a strom ešte nemám, no už každé ráno „cvakám kartu“ v štátnej inštitúcii. Ale toto nie je blog o mne.

Harry efekt

Zrážka protikladných prístupov k životu je odveká dráma. Vytušila to aj Michaela Zakuťanská, ktorá ako čerstvá matka nemusela ísť po inšpiráciu ďaleko. Nejde tu teraz o bulvár z dramatičkinho súkromia. Poetika Prešovského národného divadla pred zložitými myšlienkovými konštrukciami uprednostňuje autentickú životnú skúsenosť. Aj vďaka tomu dochádza k onomu zázračnému momentu, podobnému, ako keď som v deviatich začal čítať Harryho Pottera a pomaly rástol spolu s jeho protagonistom. Od Single radicals (mám dvadsať aj dačo, čo len so mnou bude) sme postúpili ďalej až k Deň keď zomrel Gott (mám plus mínus tridsať, čo len so mnou bude).

Mličko, mličko… 

Drámu tvorí séria konfliktov, ktoré pramenia z ambivalentného vzťahu dvoch sestier. Síce sa vzájomne hrozitánsky milujú, ale musia si stále dávať do zubov. Mladšia Iza (aj s frajerom Davidom) prichádza z Thajska na návštevu k staršej Karle (a jej manželovi Romanovi). Je to stretnutie vody a sodíka. Po krátkej interakcii nastáva výbuch. Najskôr sa vyplavia nahromadené emócie a potom všetky vzájomné výčitky – staršia vs. mladšia, ukotvená solídna vs. permanentne slobodná, prvorodená vs. miláčik rodiny. Okrem toho nastupuje zhrýzajúca túžba získať to, čo má druhá…

Všetko, ale má svoje hlbšie korene. Sestry sú poznačené permanentnou nespokojnosťou so svojím bytím. Na snívanie ale nie je veľa času, „Mličko, mličko…“ (mliečko, pozn. autora) ozýva sa neustále z vysielačky. Je to dieťa, ktoré sa prebralo a žiada si svoje „Ťapko-kuki hajú bumbác.“ David zas akútne potrebuje hypnózu, lebo má problémy s otcom. Eskalátor osobných problémov a medziosobných konfliktov stúpa k svojmu vrcholu. Vzájomne si zbaliť chlapa je posledná méta. Všetko sú to krátery, ktoré treba v procese úspešnej kolonizácie života prekonať.

Gott is dead? Nietzsche.

Režisérka Júlia Rázusová vníma žitie ako paralelu k dobývaniu mesiaca. Kamera v závere sníma roztomilých umelohmotných „pandrláčikov“ priamo uprostred mesačných fragmentov scénografky Diana Strauszovej. Misia Apolla 11 skončila happyendom. Neil Amstrong spravil slávny „prvý krok pre človeka a veľký krok pre ľudstvo.“ Deň keď umrel Gott síce končí rozpačito, ale každá z postáv svoj malý krok urobí. Roman prvý raz prebalí syna, Iza zistí, že je tehotná, Karla sa na chvíľu vracia k svojej psychologickej praxi. A či Gott umrie? To vie len Nietzsche. Zaznievajú tu pestré a vtipné skomoleniny piesní majstra, ale… Výpoveď je o tridsiatnikoch, o problémoch ich generácie, ktoré poháňajú rodinné drámy. Prečo ich spájať s večným slávikom a božským hlasom československej popmusic? Nebol by charakteristickejší názov “Deň, keď sa našiel Cobain”?

Od Shakiry po Katarziu

Humorných situácií sú tu „táčky“. Predlohu násobí vtip scénických nápadov. Vo svojej typickej poetike bizarného realizmu ich režisérka strieľa ako tenisový nahrávací stroj. A toto je napoly pochvala, napoly výčitka. Diváci (a ani herci) si najmä v prvej časti nestíhajú vydýchnuť. Gagy majú dve odlišné tváre. Bitka dvoch kohútov o to, kto je väčší východniar (či ten, čo ostal, alebo ten, ktorý „zdúchol“ do cudziny) má ako štramácky tanečno-spevácky battle šmrnc. Navyše paroduje typickú kolíziu – debatu odrodilca, ktorý zdrhol za robotou, s národniarom, ktorý hrdo trpí doma. Prudko vtipný je aj obraz, v ktorom Anna Rakovská obratne imituje popové divy od Shakiry po Katarziu. Zbor s polystyrénovými tabuľami predstavuje crew, ktorá obstará všetky vizuálne efekty (obraz rozvíjajúcej sa kvetiny) aj atmosféry (vejúce vlasy). Kritik noblesne zadržiava smiech a pritom zapochybuje. Je cieľom scény aj niečo iné ako pobaviť a vtipne tlmočiť rozsiahly monológ?

Syntetický herec v akcii

Režisérka dáva hercom zabrať, no „nedavaju to na sebe znac“! Zvládajú triky, presuny, strihy a dôsledne držia tempo. Takmer permanentne sú na scéne a permanentne konajú. Hrajú, robia stojky, spievajú do mikrofónov aj bez mikrofónov, obsluhujú gitary a bicie a tvoria takmer celú zvukovú atmosféru inscenácie, ktorú skomponoval Martin Husovský. Predvádzajú (pozor, terminus technicus!) syntetické herectvo. Tejto, občas priveľmi chaotickej mašine nápadov symbolicky kraľuje všestranný Tomáš Mischura ako David. Anna Rakovská, Gabriela Marcinková a Peter Brajerčík s ním ale obstojne držia krok.  

Rozpoltená generácia s hlavou vo hviezdach, no s nohami priviazanými k detskej postieľke, nakoniec vnútorný mier nájde. Nemusíte aktuálne žiť to, čo Zakuťanskej postavy, ale bude vám to blízke. PND totiž ponúka viac ako divadelne atraktívny vzdych nad sebou aj rovesníkmi. Analyzujú životný pocit, ktorým si zrejme prešlo každé pokolenie.

 

No items found

Milo Juráni

Absolvoval Environmentalistiku na UK v Bratislave a Teóriu a kritiku divadelného umenia na DF VŠMU. Je zakladajúcim členom platformy MLOKi. Okrem kritickej reflexie súčasného divadla sa zaoberá výskumom toho, akým spôsobom environmentálna situácia vstupuje do myslenia o súčasnom divadle a performance. Do roku 2022 pracoval ako teatrológ v Divadelnom ústave Bratislava, dramaturgicky sa podieľal na výbere inscenácií pre festivaly Dotyky a spojenia, Nová dráma/New Drama a iné. V sezóne 2023/2024 nastúpil ako dramaturg do brnianskeho HaDivadla.