MLOKi

Mimozemšťan vo svojej koži

Banskobystrické Divadlo z Pasáže už niekoľko rokov ponúka divadelný pohľad na svet akoby z inej planéty. Niet sa preto čo čudovať, že názov ich poslednej inscenácie je práve Posolstvo z inej planéty.

Režisér Šimon Spišák si ako predlohu pre inscenáciu vybral poviedky Hermanna Hesseho, ktoré v sebe skrývajú rozprávkovosť a fantastiku. Spišák upozornil na aktuálnosť a naliehavosť tohto diela. V jednom z pôvodných textov Hesse opisuje dva rozdielne svety dvoch planét – na jednej vládne ideálne dobro a na druhej utopické zlo. Na jednej sa ľudia chápu, pomáhajú si a spolupracujú, na druhej proti sebe bojujú a nenávidia sa.

Herci z Divadla z Pasáže putujú vesmírom, v ktorom odovzdávajú svoje posolstvo vo forme zvukovej správy nielen mimozemským civilizáciám, ale i divákom, ktorých dokonca v jednom prípade priamo zapájajú do divadelného diania. Jednému z nich nasadia klobúk s anténami, prostredníctvom ktorých získavajú signál. Predstavujú svoju planétu, kde vládne dobro. Ako zástupný element planéty si vybrali kvety – obyvatelia s nimi pracujú ako s niečím pozitívnym a dobrým. Popritom si hovoria zábavné vtipy, ktoré tu však vôbec nie sú zlomyseľné, napríklad: „Tomáš, povedz kladivo. Kladivo. Bodaj by sa ti darilo.“ V jednej chvíli však planétu zachváti prírodná katastrofa, divadelne pretlmočená výraznou svetelnou zmenou (javisko je zrazu zahalené do pološera). Jedna z herečiek – Veronika Lačná s natiahnutými boxerskými rukavica búcha do kvetov a pri každom údere sa ozve reprodukovaný zvuk rozbitých črepov. Katastrofa zmetie všetko krásne, čo bolo na planéte vytvorené. Po apokalypse prichádza dilema blízka antickej tragédii – nie je dostatok kvetov na obloženie mŕtvych tiel obetí. Kvety sú premostením do sveta mŕtvych, ktorí môžu vďaka nim ožiť a ako tiene sa zjavovať pozostalým.

Šimon Spišák napriek zložitosti predlohy zinscenoval jednoduché a účinné posolstvo. Minimalistickou réžiou dokázal spolu s hercami pretlmočiť aktuálne problémy, s ktorými sa súčasní ľudia stretávajú. Vybral niekoľko základných symbolov, s ktorými pracuje veľmi rôznorodo (spomenuté kvety, kovové kužele ako stromy, prenosný vysielač, ktorý v úvode chytá signál). Zlo zakorenené na druhej planéte konkretizoval režisér na chamtivosť, čo oproti predlohe nepôsobilo tak militantne. Mohol sa preto na negatívne ľudské vlastnosti pozrieť s nadsádzkou a vtipom. V ideálnom dobrom svete dominuje práca s kvetmi, ktoré predstavujú dary a pozornosti, ktoré si navzájom obyvatelia venujú. Scénické obrazy sa striedajú bez toho, aby si divák musel vizuálne uvedomiť, na ktorej strane galaxie sa nachádza. Dobro so zlom stoja proti sebe, ale dotýkajú sa a navzájom ovplyvňujú. Je na rozhodnutí civilizácie, ktorou stranou sa nechá ovplyvniť.

V hereckom stvárnení tentokrát nejde ani tak o autentickosť, ktorá je charakteristická pre herectvo súboru Divadla z Pasáže, ale skôr o nájdenie a zvýraznenie jednej stránky stvárňovanej osobnosti. Každý si svoju postavu buduje nielen skrze nejakú charakteristickú črtu, ale v hereckom podaní je cítiť vnútorné prepojenie a zmysel pre jednoduchú, avšak účinnú, dramatickú zmenu.

Aj scénografia Karla Czecha pôsobila jednoducho a účelne a v súčinnosti s hercami. Jeden zo stromov, ktorý vyzeral ako špic rakety, sa zmenil na čierneho vtáka – v jeho otvore sa objavila tvár herečky a vedľa neho krídla. Na scéne sa vyníma objekt, ktorý tiež predstavuje raketu. Tá funguje v rôznych variáciách, okrem lietania pôsobí aj ako dom, či dokonca démon. Aj hudba Zuzany Strnátovej nielen pomáha navodzovať harmonické a dramatické scény, ale nadväzuje aj na reprodukované herecké výpovede a celou škálou zvukov kreuje plnofarebnú atmosféru.

Súbor zložený z hercov a herečiek s mentálnym postihnutím, ktorý zakladala režisérka Viera Dubačová, vo svojich inscenáciách vždy silno prepájal komunitu a jej autentické posolstvo pre okolitý svet. Inak to nie je ani v súčasnosti pod umeleckým vedením Evy Ogurčákovej. Inscenácia Posolstvo z inej planéty neapeluje, nekonštatuje, ale pohráva sa s asociáciami, ktoré v spojení s výraznými symbolmi vytvárajú silnú výpoveď. A prostredníctvom tejto nekonfrontačnej hravosti postupne odkrýva tajomstvo ľudskej civilizácie. Môžeme si natoľko zvyknúť na dobro, že budeme zrazu schopní v našom okolí prehliadnuť zlo? Posolstvo je jasné: mali by sme byť všímavejší a to ešte skôr, ako sa nám toto poznanie stratí kdesi vo vesmíre.

No items found