Medzi plyšákmi a dospelosťou hľadajú zmysel života

Spúšťačom príbehu inscenácie, ktorá vznikla na základe adaptácie (Peter Oszlík a Hana Launerová) rovnomenného románu dánskej autorky Janne Teller, je vyhlásenie Pierra Antona. V prvý deň posledného školského roka na základnej škole vyhlási, že nič nemá zmysel, prestane preto chodiť do školy a usídli sa na slivke pred jeho domom. Svojím rozhodným konaním popudí spolužiakov k tomu, aby mu dokázali, že nemá pravdu. Rozhodnú sa, že vytvoria „kopu významu“, na ktorú každý z nich prinesie niečo, na čom mu naozaj záleží. Veľmi rýchlo sa však ukáže, že vzdať sa niečoho takého je naozaj ťažké a bolesť z odovzdania veci veľkého významu sa mení na túžbu po pomste. Sandále, škrečok, vlajka, mŕtvy braček, kríž s Ježišom, panenstvo, prst – hodnota sa neustále zvyšuje.

Inscenácia vznikla v spolupráci nitrianskeho divadla a Vysokej školy múzických umení, tvorivý tím teda sčasti tvorili aj študentky a študenti. Ich divadelná adaptácia významného románu, ktorý bol najskôr v Dánsku zakázaný, aby sa neskôr stal medzinárodným bestsellerom, je určená predovšetkým pre násťročné publikum, no svojou drsnosťou a zachytením psychológie skupiny mladých ľudí môže zaujať aj dospelého diváka.  

V inscenácii sledujeme spolužiakov ako skupinu, ktorú na začiatku spája ušľachtilý cieľ – dokázať Pierrovi Antonovi, že niečo zmysel predsa len má, a nie je toho málo. V súlade s tým režisérka Marianna Stančoková prináša na javisko skupinu hercov a herečiek, ktorí sú na scéne prítomní väčšinu inscenácie. Konajú spoločne – spoločne sa radia, ako donútiť Pierra Antona, aby prestal so svojimi nihilistickými rečami a vrátil sa do školy, spoločne trávia voľný čas, popíjajú a rozprávajú sa, rozvíjajú sa medzi nimi prvé lásky aj zrady. Stančoková dokáže skupinu na javisku vykresliť ako zohratú, zároveň však jasne individualizuje jednotlivé charaktery. K tomu výrazne prispievajú aj kostýmy Daniely Mesárošovej, ktoré svojou originalitou dotvárajú postavy – Agnes (Ivana Kubáčková), ktorá sa chce stať módnou návrhárkou, má upcyklovaný top z pánskych kravát a nezvyčajné sukňo-nohavice doplnené výrazným károvaným sakom širšieho strihu; jemná Sophie (Kristína Spáčová v alternácii s Evou Gribovou) má oblečený ružový zamatový top a šortky, ktoré prekrýva priehľadná sukňa, naznačujúc tak nevinnosť a krásu spojenú so zvodnosťou, čo akoby predznamenalo Sophiin príspevok na kopu významu – jej panenstvo. Vtipne zasa pôsobí tričko Pierra Antona s nápisom „Ready to Die“ – odkazuje síce na album rappera Biggieho Smallsa, no sedí aj k životnému rozpoloženiu tejto postavy. Mesárošová pri tvorbe kostýmov využila princíp vrstvenia, spája elegantné s neformálnym, využíva módne prvky z rôznych dekád, no napriek tomu kostýmy pôsobia koherentne a výrazne definujú vizualitu inscenácie, ktorá je pútavá a nápaditá.

Scénu v autorstve Natálie Minaríkovej tvorí kovová konštrukcia s niekoľkými poschodiami, na ktorej vrchu posedáva Pierre Anton a z času na čas spolužiakom vykrikuje ďalšie tvrdenia o zbytočnosti života. Ján Cibula tieto provokačné slová prednáša zväčša pokojne, niekedy s jemným posmechom. Jeho postava je tak uveriteľná, dokonca môže pôsobiť sympaticky a vyvolávať otázky, aké životné okolnosti ho priviedli k úplnému nihilizmu. Vďaka tomu, že sa nachádza vysoko nad spolužiakmi, miestami pôsobí, akoby sa k nim prihováral z kazateľnice v kostole.

Na prahu životných zmien, keď si deviataci vyberajú svoje ďalšie smerovanie a robia jeden z prvých veľkých krokov na ceste k sebarealizácii, je konfrontácia s názorom, že nič nemá zmysel, priam zdrvujúca. Preto sú reakcie Pierrových spolužiakov a spolužiačok také silné. Z kolektívu sa postupne stáva svorka bezcitných beštií, ktoré útočia na slabé miesta, hodnoty a napokon aj telá tých druhých. Čím väčšia obeť, tým drsnejšie správanie – keď si spolužiaci vypýtajú mŕtveho Elisinho brata, vybraná šestica je donútená ísť v noci na cintorín vykopať malú rakvu, a to vrátane Elise; keď má Sophie odovzdať svoje panenstvo, pred útekom jej zabránia tri spolužiačky. Kým scéna na cintoríne ešte ponúka aj priestor pre humor, scéna so Sophie vyvolá už len zamrznuté zdesenie. Krutosť, ktorá pramení v ich neistote a bolesti, nevyhnutne dosiahne neudržateľné rozmery. Napriek predvídateľnej blížiacej sa katastrofe sa inscenačnému tímu darí udržiavať napätie a posúvať latku desivosti vyššie a vyššie.

Na Agnes, rozprávačke príbehu v podaní Ivany Kubáčkovej, jasne vidíme úprimnú snahu urobiť niečo dobré, ktorá sa prirodzene mieša s obavami, ale aj zlosťou a túžbou po pomste. Kristína Koblišková ako Elise dokáže zobraziť krutosť ranenej osoby, no presvedčivá je aj pri emotívnom vyjadrení strachu zo straty lásky jej rodičov. Zbožný Karl Olivera Asztalosa je sympatický až smiešny svojou poctivosťou a pevnou vierou v Boha. O to (zdrvujúco) pôsobivejšia je jeho premena, keď po všetkých obetách – svojej aj svojich spolužiakov – rezignuje a opakuje slová Pierra Antona: „Boh buď nie je, alebo na nás zvysoka serie.“ Výnimočnú pozíciu má postava Sophie. Tá na „kopu významu“ položí príspevok, ktorý predstavuje azda najsilnejšiu mieru traumatizácie, a to ju trvalo poznačí. V hereckom stvárnení Kristíny Spáčovej sledujeme, ako sa jemná kráska Sophie postupne mení na zlomenú a rezignovanú, cítime jej bolesť, stratu samej seba. Zároveň však nadobúda chladnú odhodlanosť dotiahnuť veci až do konca, aby zmysel „kopy významu“, kam odovzdala časť seba, uznali aj ostatní.     

Nič prináša na javisko do extrému dotiahnutú modelovú situáciu, ktorá však dokáže koncentrovane vykresliť krehké obdobie dospievania, v ktorom si človek formuje svetonázor, nachádza svoje miesto vo svete a dospieva aj emočne. Tematizuje najmä nástrahy tohto veku, akými sú izolovanosť, pocity stratenosti, ale aj tlak okolia, ktorému sa musia mladí ľudia naučiť čeliť. Pierre Anton, či už ho vnímame ako vizionára, alebo naopak ako chlapca, ktorý nie je úplne v poriadku, zaplatil životom za to, že mal odvahu povedať niečo, čo sa nehovorí, niečo provokatívne, iné. Až vďaka jeho strate si ostatní uvedomili, na čom naozaj záleží. Inscenačný tím študentiek VŠMU vytvoril dielo, ktoré znepokojuje, otvára aj nepríjemné témy, no najmä môže byť dobrým východiskovým bodom pre ďalšiu diskusiu o problémoch mladých ľudí. To je aj zámerom divadla – predstavenia pre školy plánuje spájať s diskusiou so sociálnym pedagógom.

Recenzia je písaná na základe 2. premiéry 8. 3. 2025
Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová