Tichý boj o prežitie

Novela, ktorá Ernestovi Hemingwayovi priniesla Nobelovu cenu, je kultovou metaforou ľudského prežívania. Príbeh starého rybára Santiaga, ktorý niekoľko dní zápasí s obrovskou rybou, aby mu ju nakoniec zožrali žraloky, zahŕňa množstvo úvah o našom vzťahu k prírode, o snahe prežiť i schopnosti zabiť, samote aj potrebe lásky. Literárnemu dielu dominuje opis a Santiagovo rozjímanie nad životom. Hoci je rámcový príbeh vo svojej podstate dramatický, Hemingway napätie buduje pomaly, bez snahy tlačiť na emócie, naopak skôr podnecuje k uvažovaniu o naoko bežných, avšak neľahkých životných výzvach. Tvorivý tím so svojím konceptom nadväzuje na túto poetiku a dramaturgicky vyberá pre dej i hlavné myšlienky najúdernejšie pasáže.

Celé dielo je v niečom subtílne, jemne vťahuje do príbehu, nikam sa neponáhľa a plynie až meditatívne, akoby na vlnách pokojného mora. Aj obsahom dramatickejšie scény sú postavené na malom priestore a pohyboch, skôr znakovo odkrývajúcich dianie. Ak aj tvorcovia vybudujú dramatickejšiu scénu, trvá len krátko. Takýmto spôsobom sa im podarilo na javisko preniesť Hemingwayov spôsob písania, dôraz na úvahy a plynutie času.

Pôvodný text znie z nahrávky v interpretácii Ivana Martinku. Jeho hlas aj intonácia sú skôr mäkké. Čítanie samotného príbehu prelínajú nahrávky rozhovorov tvorcov o nenaplnených snoch, strachoch či potrebe samoty a vzťahu k prírode, čím akcentujú jednotlivé témy východiskového diela a konfrontujú ho so žitou realitou. Pre mladé publikum môžu slúžiť až ako návod, ako čítať Starca a more a nad čím sa v ňom zamýšľať. Nielen tieto nahrávky, ale napríklad aj znenie novely v španielčine sa v istých momentoch prelínajú a pôsobí vtedy viac ich zvuková stránka než samotný obsah. Inscenácia preto neraz smeruje až k audiovizuálnej inštalácii.

Popri zvukovej nahrávke vznikajú na javisku v reálnom čase výtvarne sugestívne obrazy, ktoré svojím konaním dotvára Jan Lepšík v úlohe Starca. Za celý čas povie len minimum slov, kreuje nemé rozpohybované výjavy z príbehu. Dôraz je najmä na pozíciách jeho tela a pohybe rúk naznačujúcich jednotlivé aktivity, ako napríklad veslovanie, boj, držanie lán, pretieranie si očí. Všetok jeho pohyb však determinuje najmä nestabilná plošina predstavujúca bárku. Jej nakláňanie sťažuje Lepšíkovi možnosti pohybu, no zároveň vytvára priestor pre kreativitu. Hoci plošina priamo neilustruje plavidlo, tvorcovia našli rôzne kreatívne riešenia, ako prostredníctvom hrán a umiestnenia tela asociovať Starca hodiny sediaceho na rozkolísanej lodi. Najlepšie sa s obsahom textu dopĺňa, keď Lepšíka plošina dostáva do extrémnejších situácií. Hoci musí byť každý pohyb po tejto nestabilnej ploche náročný, herec to navonok zvláda s ľahkosťou. V tomto prípade však momenty priznanej obťažnosti a lavírovanie na hrane presnejšie komunikujú Santiagove dlhé dni boja s rybou.

Ivan Martinka je na scéne prítomný v nedefinovanej postave muža, ktorý riadi celé javiskové dianie. Naživo tvorí obrazy, ale aj vstupuje do „života“ Starca v postave ryby. Akoby zosobňoval celý oceán, vyššiu silu. Jeho prítomnosť zároveň narúša divadelnú ilúziu, keď napríklad otvorene komunikuje so zvukárom, obsluhuje kamery alebo číta scenár. Práve jeho pôsobenie prináša možnosť interpretácie celého diela ako údelu divadelného tvorcu, ktorého veľkou rybou je dielo samotné.

Martinkov tvorivý priestor je najmä vpravo na proscéniu, kde má stôl so stoličkou otočenou chrbtom k divákom. Stôl zvrchu sníma kamera a všetko jeho tvorivé konanie sa priamo premieta na scéne, či už ako projekcia v pozadí, alebo ako videomapping Michaely Beniač na plošinu. Maľuje, dokresľuje fotografie či mieša farby pohlcujúce celú scénu. Dianie na výseku pod kamerou sa priamo prepája s konaním na javisku. Vznikajú tak podmanivé obrazy, keď napríklad kolmú plošinu a na nej priviazaného Santiaga zaplaví modrá noc, do ktorej Martinka dokresľuje hviezdy. Celý výtvarný koncept je však oveľa komplikovanejší a technicky náročnejší. Kamier aj premietačiek je tu oveľa viac. Tvorcovia narábajú so zdvojením premietaných obrazov, snímaním z rôznych uhlov a dotváraním projekcie inou umeleckou intervenciou, napríklad kresbou. Všetky obrazy sa pritom mozaikovito spájajú do pomerne koherentného celku, čomu pomáha najmä práca s priestorom. Plochú dimenziu projekčného plátna rozbíjajú zavesené kusy jemného papiera (evokujúcej lodné plachty), ale aj posúvanie premietaného obrazu na iné objekty. Najsugestívnejšie obrazy vznikajú pri premietaní na plošinu, keď sa napríklad jej kovová konštrukcia vďaka projekcii postupne mení na rybaciu kostru. Neraz tu vzniká krehký obraz o tajomnom živote pod morskou hladinou.

Prepracovanosť výtvarnej stránky sa najviac zrkadlí v použitých objektoch a bábke. Ide o krásnu, detailnú prácu, či už je to pri maskách ryby, alebo pri samotnom manekýnovi Chlapca, ktorý má navyše technicky skvelo premyslené animovanie. Pracuje sa s nimi však minimálne, na scénu prichádzajú v zásadných momentoch, no sú na nej krátko. Najmä škálu jemných pohybov manekýna máme možnosť vidieť až v závere diela, navyše je umiestnený až v zadnom pláne javiska. V tomto prípade môže človeku prísť až ľúto, že bol tak málo aktívne využívaný. Akoby nám jeho čaro tvorcovia chceli len naznačiť, ako niečo cenné, čo zostáva pokorne ukryté.

Inscenácia Starec a more je plná imaginatívnych a originálnych obrazov, ktoré neustále prekvapujú novou technikou predvedenia. Tvorivý tím príbeh neilustruje, ponúka však náznaky, ktoré podnecujú k vlastnej obrazotvornosti a fantázii. Pomalé tempo môže byť pre niekoho výzvou, avšak plne odráža poetiku predlohy, vytvára priestor pre až meditatívne rozjímanie, neustály prísun kreativity tu nahrádza dramatickú či emočnú výbojnosť. Celá scéna budí dojem až akéhosi tvorivého ateliéru. Sledujeme proces, a teda sa nedá ubrániť ani čítaniu celého konceptu ako metafory umeleckej tvorby. A v súčasnej situácii je práve táto ryba čoraz väčšia a väčšia.

Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová