Adam DragunRezidencia tak predstavuje výraznú alternatívu oproti zaužívanému systému, kedy sú umelci*kyne spätý*é s jednotlivými inštitúciami skôr v rámci štandardných pracovných zmlúv a častokrát dlhodobo. Oba z týchto systémov práce majú svoje výhody a nevýhody, isté však je, že vedú k odlišnému premýšľaniu a odlišným tvorivým procesom i výsledkom umeleckých projektov. Touto témou sa originálnym spôsobom zaoberá slovinská teoretička Bojana Kunst v knihe Artist at work: proximity of art and capitalism. Ja by som v tejto eseji rád ponúkol osobnejší pohľad a podelil sa s niekoľkými pravidlami, ktorých sa držím pri práci na rezidenciách.
Vychádzať budem predovšetkým z posledných rezidencií, ktoré som v niekoľkých etapách absolvoval v divadle Komuna Warszawa a v berlínskom ZK/U – Zentrum für Kunst und Urbanistik (Centre pre umenie a urbanistiku). Pravidlá som však formuloval postupne, aj na základe mnohých iných rezidencií, ktoré som absolvoval na Slovensku, v Česku, Poľsku a Nemecku. Niekoľko z nich považujem za úspešné, väčšina však skončila totálnym fiaskom. Dôvod bol prozaický – organizácia práce na dočasnej rezidencii musí byť iná ako počas štandardnej práce v divadle. Inak hrozí vyhorenie, zmätenie, neschopnosť zmysluplne aplikovať výsledky rezidenčnej práce v kontexte širšej autorskej tvorby. Zatiaľ čo typická práca v divadle je zvyčajne orientovaná výlučne na výsledný produkt, rezidenčné programy často pracujú s predstavou umeleckého výskumu. To sa odráža na spôsoboch, akými sa výstupy rezidencie prezentujú, komentujú i akými spôsobmi je ich možné ďalej rozvíjať.
Uvedené pravidlá nie sú len typmi, ale skutočnými pravidlami a je potrebné k nim tak aj pristupovať. Počúvať ich, riadiť sa nimi, ale hlavne – v prípade potreby ich porušovať. Zároveň považujem za potrebné zdôrazniť, že vychádzam z osobnej skúsenosti a osobnej praxe, ktorá je dosť špecifická. Zaoberám sa dokumentárnou performanciou, v ktorej je autor diela súčasne sociálnym aktérom danej narácie. Často pracujem s videom, formátom lecture performance a rekonštrukciami. Vytváram časozberné projekty a skúmam možnosti kritických narácií. Moje projekty nevyžadujú náročnú performerskú prípravu, veľká časť sa môže odohrávať za stolom a spočíva v práci s videom a textami. Jednotlivé diela väčšinou dlho prezentujem v minimalistických formátoch work in progress lectures a sám v nich vystupujem. Postupom času projekty získavajú čoraz divadelnejšiu podobu. Po istej dobe začínam pracovať so scénografkou a až v záverečných fázach projektu prizývam hercov, svetelných dizajnérov, dramaturgov a iných spolupracovníkov. To je podoba mojej praxe, ktorú nasledujúce pravidlá reflektujú. Snažil som sa ich však formulovať tak, aby si z nich niečo mohol vziať ktokoľvek, kto sa na rezidenciu chystá.
Pravidlo č. 1: Rob toho najmenej, ako len môžeš
Napriek tomu, že toto pravidlo znie jednoducho, trvalo mi mnoho rokov, kým sa mi ho podarilo aspoň čiastočne uviesť do praxe. Divadelné a umelecké školy nás vedú prevažne k systému práce, ktorý je typický pre veľké inštitúcie. Takáto práca zväčša spočíva v nárazových tvorivých etapách, ktoré majú za pomerne krátku dobu vyústiť do produkcie výsledného diela. V takýchto prípadoch sa ráta (bohužiaľ. často len ráta) s pomerne veľkým budgetom, pomerne veľkým tvorivým tímom, produkčným zázemím a tiež nevyhnutnosťou vyprodukovať komplexné autonómne dielo. Rezidencie, naopak, ponúkajú často malý budget, schopnosť produkčne pokryť malý či žiaden tým, väčšinou ale nevyžadujú produkciu inscenácie. Čo však v takom prípade na rezidencii vlastne robiť? Snaha v takýchto podmienkach vytvoriť inscenáciu od začiatku do konca je z mojej skúsenosti priama cesta k vyhoreniu. Omnoho výhodnejšie je využiť špecifické obmedzenia rezidencií vo svoj prospech a zamerať sa na nejaké čiastkové a miniatúrne zadanie, na ktoré pri klasickej práci v inštitúciách väčšinou nie je toľko času. Čo tak vytvoriť päťminútový monológ? Alebo jeden jediný kostým? Pripraviť mood board? Alebo venovať dvojtýždňovú rezidenciu len na formulovanie jednej základnej dramaturgickej otázky?
Rezidenciu je tiež možné využiť na prácu s už existujúcimi inscenáciami. Nemenovaná zahraničná divadelná skupina mi raz hovorila, ako využili mesačnú rezidenciu na vytvorenie konceptu, ako jemne pretvoriť už existujúcu inscenáciu pre zahraničný kontext. Iná umelkyňa, ktorá plánovala vytvoriť performanciu o „cancel culture“, mi zas hovorila, ako niekoľko týždňov zhromažďovala príbehy o rôznych podobných kauzách. Na poslednej rezidencii, ktorú som absolvoval ja, sme sa pôvodne chceli venovať vytváraniu konceptu novej inscenácie – počas nej sme však prišli na to, že aby sme mohli v práci pokračovať, potrebujeme čo najpresnejšie pomenovať tvorivé stratégie, ktoré nás zaujímajú. Rezidenciu sme tak venovali zhromažďovaniu diel iných umelcov a umelkýň, s ktorými sa cítime ideovo spätí. Následne sme sa snažili pomenovať to, čo je pre týchto umelcov a tieto umelkyne charakteristické a čo by sme radi pri našej práci napodobnili. Výsledkom boli 4 pravidlá – niečo ako miniatúrny manifest obsahujúci hlavné body nášho dramaturgického záujmu.
Pravidlo č. 2: Hľadaj formáty, ktorými dokážeš odprezentovať svoj čiastkový výskum
Napriek tomu, že výsledkom rezidencie nemusí byť inscenácia, častokrát je nutné nejakým performatívnym spôsobom odprezentovať to, čo sa počas rezidencie dialo. V prípade, že sa na rezidencii venujeme práci na nejakom type dramatického textu či vytváraniu krátkej scény, je formát viac-menej jasný. Čo ak sa však venujeme nejakým obšírnejším a ťažšie prezentovateľným výskumom, aké som popisoval vyššie? A čo ak sa rezidencie zúčastňuje len samotný režisér, scénograf či dramaturg, ktorí možno nie sú zvyknutí performovať v klasickom slova zmysle? V takom prípade sa ponúkajú rôzne jednoduché a efektné formáty, ako sú napríklad performatívna prednáška, desktop documentary, podcast či videoartové formáty. Inšpiráciu je možné hľadať u tvorcov, ako sú Kevin B. Lee (odporúčam jeho video na youtube s názvom What i did at Farocki residency), Guerilla Girls (a ich performatívne prednášky zamerané na výskum pozície ženských umelkýň v histórii výtvarného umenia) či videopráce Hito Steyerlovej, ktorá dokáže fascinujúcim spôsobom prepájať úryvky naratívov a teoretických naratívov. Ako som už spomínal, na našej poslednej rezidencii sme sa venovali niečomu, čo by som nazval “analýzou diskurzu”. Výsledkom bolo množstvo referencií v podobe citátov, úryvkov z anotácií diel a rozhovorov s umelcami a umelkyňami, zbierka kľúčových slov a krátkych videí. Viac než koherentnú hypotézu to pripomínalo neurotickú konšpiračnú teóriu, ktorá nachádza súvislosť medzi americkou kinematografiou, feministickými intelektuálkami z USA a súčasnou balkánskou performatívnou scénou. V duchu tejto neurózy sme vytvorili prezentáciu, ktorá skutočne pripomínala nejakú šialenú konšpiračnú teóriu – na ploche macbooku sme v rýchlom slede otvárali karty s jednotlivými referenciami, hľadali sme kľúčové slová a vizuálne referencie, ktoré sa objavili pri rôznych zdrojoch, a následne ich premieňali na krátke tézy a pravidlá, ktorými sa chceme riadiť.
Pravidlo č. 3: Prepoj sa s ľuďmi
Jedným z častých princípov rezidencie je možnosť vycestovať zo svojho zvyčajného miesta pôsobenia. Existujú také, ktoré umožňujú vycestovať na samotu – do prírody či malých miest. Existujú však i také, v rámci ktorých je možné navštíviť veľké kultúrne centrá v metropolách. Vzniká tak možnosť stretnúť sa ľuďmi, ktorí v týchto mestách žijú a ktorých práca nás nejakým spôsobom zaujíma, či dokonca s takými, ktorí s predmetom nášho výskumu priamo súvisia. Počas rezidencie v berlínskom ZK/U som sa stretol s čínskou kurátorkou, ktorá skúmala berlínske olympijské hry z roku 1936. Rezidencia jej tak dávala nielen možnosť sústredene pracovať, ale tiež stretnúť sa s pamätníkmi či navštíviť zodpovedajúce archívy. Pri inej rezidencii, ktorú som absolvoval vo Varšave, som si dohodol krátke stretnutie s tamojším divadelným režisérom a konzultoval som s ním svoju pripravovanú inscenáciu. To sú jedinečné možnosti a častokrát stojí za to ich uprednostniť pred individuálnou prácou niekde v ateliéri či v skúšobni. Mnoho rezidencií tiež hostí v jeden čas viacero umelcov a umelkýň pracujúcich na svojich projektoch. Piť s nimi kávu, fajčiť cigarety, debatovať o výskumoch a hľadať spoločné body záujmu je z môjho pohľadu totálne legitímna súčasť rezidenčnej práce.
Pravidlo č. 4: Dokumentuj a zdieľaj
Výstupy performatívneho umenia sú väčšinou chápané ako prchavé a ťažko dokumentovateľné. Vo veľkých kamenných divadlách po nás ostane na repertoári inscenácia, čo však ostane po rezidencii? Považujem za dôležité hľadať spôsoby, ako o našom výskume informovať prostredníctvom sociálnych sietí, webových stránok či portfólií. Môže ísť o krátke texty, videá či fotoreporty. Umelecký výskum – akokoľvek sa môže zdať banálny či minoritný – je stále prácou a je veľmi prínosné hľadať spôsoby, ako je možné jeho výsledky zdieľať s inými umelcami*kyňami či verejnosťou. Zároveň platí, že na to, čo je zdokumentované, je možné omnoho ľahšie nadviazať pri iných rezidenciách či projektoch. To je tiež dôvod prečo píšem tento text a prečo považujem formát #jenarezidencii za tak dôležitý. Verím, že umenie je práca a kritická analýza toho, ako pracujeme, je nevyhnutná.
Rád by som poďakoval inštitúciám, ktoré moje posledné rezidencie umožnili a síce: ZKU Berlin, Komuna Warszawa, Nová síť, České centrum Varšava a Pražské Quadriennale.
Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová
