MLOKi

Mohli sme už byť úplne slobodné. Lenže sme to celé nepochopili.

Zmarené nádeje, neznesiteľné spoločenské tlaky, množstvo rol, ktoré treba naplniť, rodinné očakávania, muži a ich videnie sveta, všeobecná ľudská povrchnosť, no predovšetkým odmietanie prispôsobiť sa systému, ktorý prestal dávať zmysel. Aj to sú dôvody, prečo sa v románe Márie Modrovich hŕstka žien rozhodla opustiť svoje životy a žiť v lesnom spoločenstve. Divadelnú adaptáciu knihy Rozhovor s členkou kultu v réžii Petry Fornayovej cez víkend uviedlo Mestské divadlo Žilina.

Kniha Márie Modrovich formou rozhovorov ponúka vhľad do myslenia a životných situácií šiestich žien. Rozhovory s nimi robí novinár, ktorého otázky sú v knihe vynechané, čítame len odpovede respondentiek. Táto forma je prenesená aj na javisko – novinár ženy ticho počúva, inscenácia je teda postavená na niekoľkých monológoch. Princíp sa mení až pri N., údajnej vodkyni kultu. Novinár v podaní Adama Hericha vyslovuje otázky (na rozdiel od literárnej predlohy), čím nahráva N., ktorá poukazuje na jeho nepochopenie celej situácie a odhaľuje jeho vlastnú neistotu.

Okrem bývalého priateľa jednej zo žien (v inscenácii prítomného cez videoprojekciu) je jediným mužom, resp. mužským prvkom v inscenácii novinár. Už v predlohe je zobrazený s jemnou iróniou alebo s akýmsi nenápadným úškrnom autorky. Interpretácia Petry Fornayovej je podobná – najmä v úvode, kedy novinár absolvuje prvé stretnutia so ženami, badáme jeho zmätenosť, jemné rozpaky. Aby ju zakryl, spolieha sa na veci, „ktorým rozumie“ – utieka sa k „mužským“ témam: komentuje konštrukciu chatiek, v ktorých ženy bývajú, prezentuje technické parametre. Vykreslenie jeho postavy sa prehlbuje až v kontakte s jednou zo žien (v inscenácii ju stvárnila Ada Juhásová), ktorá bola kedysi jeho priateľkou. Ukazuje sa tak aj jeho vnútorný svet. Aj on cíti nepokoj, ani on nie je šťastný vo svojich (rodinných) vzťahoch – podobne ako ženy, no nemá pocit, že by to potreboval riešiť.

Robiť veci inak

Hoci je román fikciou, dôvody, pre ktoré ženy zanechali svoju minulosť, vybudované vzťahy a rutiny, sú reálne. Bývalá spisovateľka (Natália Fašánková) sa novým podmienkam prispôsobila a životnému štýlu v lese verí – alebo sa o tom aspoň rozumovo presviedča. V minulosti sa živila písaním a hádam aj preto sa okrem iného túži vyvliecť aj z verbálneho naratívu svojho života. Hovorí, že „slová spôsobujú zmätok“. Výraznú postavu stvárňuje Kristína Sihelská – hrá matku, ktorá opustila svoje deti, čo je väčšinovou spoločnosťou zväčša vnímané ako jeden z neodpustiteľných hriechov. Sihelská je nervózna, keď spomína na rodinný život, no zároveň cítime aj jej úzkosť z toho, že ich opustila. Narušila systém a rozhodla sa uprednostniť seba. Trefne poukazuje na vysoké nároky kladené na ženy-matky – stres, prepracovanosť a nedostatok priestoru pre seba vedú ku konfliktom vo vzťahoch a všeobecnému nešťastiu.

Ďalšiu zaujímavú perspektívu prináša Tajna Peršić ako bývalá fotografka. Vďaka dlhodobému pôsobeniu vo sfére umenia, ktoré často môže skĺznuť k povrchnosti, prezieravo poukazuje na fakt, ako ľahko ľudia dokážu podľahnúť gýču. Napríklad aj vo forme romantickej predstavy lásky, životného happyendu. Jej postava sa azda najviac dokáže nad svojím údelom zasmiať, no aj tak má stále bližšie k cynizmu a výsmechu než k oslobodzujúcemu nadhľadu. Barbora Švidraňová v úlohe „polofrancúzky“ predstavuje sebavedomú, no napriek tomu v istom zmysle stratenú, či skôr skryto zlomenú ženu. Nechce sa prispôsobovať okoliu, no žiť si podľa seba pre ňu takisto nie je jednoduché.

Výraznou je v inscenácii aj téma kolobehu, opakovania nemenného toxického správania, kedy rodičia svojim deťom vytýčia životnú cestu a každý prešľap si vyslúži prinajmenšom zdvihnuté obočie, ak nie odsúdenie. Ada Juhásová stvárňuje postavu, ktorá spätne ľutuje niektoré životné rozhodnutia, ktoré urobila pod vplyvom svojich rodičov. Hovorí o sebe, že jej „ušiel vlak“ a svoju frustráciu využíva smerom k aktivite. Prejav herečky je energický, s nadhľadom, no zároveň v ňom cítiť rezignáciu. Je nahnevaná najmä na seba, pretože sa nedokázala z „vyjazdenej stopy“ odkloniť skôr.

Iveta Pagáčová ako N. stojí v protiklade voči ostatným ženám. Hoci je vnímaná ako vodkyňa spoločenstva, sama sa od tejto roly dištancuje. Odpovedá tomu aj jej herecká štylizácia. Pagáčovej N. pôsobí trochu ako rocková hviezda s posunutým vnímaním (oči má naširoko otvorené), ktorá má všetko na háku. Je jediná, ktorá je naozaj stotožnená so svojím životom mimo systému. Práve jej neochvejná viera v seba samu a úplné naplnenie predstavy ženy, ktorá si robí, čo chce, priťahuje ostatné členky spoločenstva. Je pre ne guru, no návody im nedáva. Je to pritom také jednoduché – žiť a nemať výčitky.

Napriek možným očakávaniam, ktoré meno režisérky so sebou nesie, je inscenácia činoherná. Okrem dvoch tanečných výstupov kladie Fornayová dôraz najmä na slovo – výpovede žien. Pohyb herečiek pritom determinuje najmä scénografia, ktorej dominantným prvkom je pohyblivá trámová konštrukcia položená na zemi. Môže odkazovať k istým rámcom, limitom životov ženských postáv.

Ako ďalej?

Samotná kniha nedáva jasné stanoviská, ani riešenia. Môžete ju chápať ako výlev ženskej frustrácie, ako realitu s fiktívnymi prvkami, ale aj ako vtip či tragikomédiu. Ženy sú stratené, zúfalé, potácajú sa medzi túžbou po spokojnom usporiadanom živote (podľa tradičných predstáv), no cítia, že v podstate to nechcú, že šťastie im to neprinesie. Ani v inscenácii to nie je inak. Každá z herečiek svoju postavu interpretuje osobito, no východisko nepozná žiadna. Ktovie, čo ich čaká?

Text knihy Fornayová jemne upravila, no do veľkej miery ostal nezmenený. Výraznejšou zmenou je len rozdelenie a presun výpovede dcéry jednej zo žien, ktorá matku prichádza do lesa navštíviť. Viac než s matkou sa však zblíži s N. – zdá sa, že ako mladé dievča ešte nezaťažené realitou dospelého života oveľa viac dokáže porozumieť jej životnému postoju. Postava matky v istom momente hovorí, že jej generácia už mohla byť slobodná – teda oprostená od očakávaní, šablón a dusivej každodennosti. No nepochopili to, neurobili to a namiesto toho pokračujú v spôsobe života predošlých generácií, (ne)kriticky preberajú ich zvyky. Spovede všetkých žien dokazujú jedno – je prinajmenšom veľmi ťažké vymaniť sa zo zaužívaného spôsobu života. Fornayovej interpretácia naznačuje, že zmenu môže nastoliť azda až táto najmladšia generácia žien. Text dievčaťa rámcuje predstavenie – v inscenácii počujeme iba jeho hlas a cez videoprojekciu sledujeme, ako sa prechádza po lese, pričom sa na svet pozeráme z jeho perspektívy. Hoci to nie je jasné, text dcéry aj projekcie detských obrázkov horiaceho lesa premietané na scéne naznačujú, že chatky v lese mohla podpáliť ona – očistným ohňom. Ak to generácia jej mamy nepochopila, ostáva už len nádej, že tá najmladšia áno.

Inscenácia teda oproti knižnej predlohe ponúka iba o čosi jasnejšiu interpretáciu. Texty obohatené o chytľavú dynamickú hudbu a niekoľko projekcií rovnako ako kniha vypovedajú najmä o systéme (života, spoločnosti), ktorý nefunguje a zároveň o absencii alternatív. Inscenácia je tak hodnotným zachytením problémov a úskalí, ktorým čelia súčasné ženy. Čo však treba urobiť, aby takéto diela neostali na úrovni komentáru?

Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová


Text predlohy: Mária Modrovich
Dramatizácia a réžia: Petra Fornayová
Dramaturgia: Zuzana Palenčíková
Scéna: Matej Gavula
Kostýmy: Iveta Haasová
Hudba: Ambróz Šulej
Účinkujú: Natália Fašánková, Adam Herich, Ada Juhásová, Iveta Pagáčová, Tajna Peršić, Kristína Sihelská, Barbora Švidraňová, Peter Martinček

Premiéra: 18. marec 2023


Barbora Forkovičová

Absolventka teórie a kritiky divadelného umenia na VŠMU a DAMU. Pracovala ako odborná redaktorka časopisu kød - konkrétne o divadle. Venuje sa divadelnej kritike, zameriava sa primárne na činohru, no obľubuje aj performatívne experimenty a nový cirkus.