MLOKi
Lenka Garajová
Lenka Garajová

Lenka Garajová: „Potrebujeme túžiť a pociťovať nespokojnosť.“

 

Divadlo Lab tento rok uviedlo jej prvú celovečernú drámu Hostel Tchekhov. Na konci minulej sezóny mala v Mestskom divadle Žilina premiéru inscenácia jej textu s názvom Smrť obchodného ©. Dramaturgička a dramatička Lenka Garajová odpovedá na otázky o všeobecných ideách tvorby, o podobách svojej drámy aj o citlivom vzťahu dramatika a režiséra.   

Počas štúdií na VŠMU sme ťa vnímali ako dramaturgičku, ktorá sem-tam niečo napíše. Kedy a ako sa v tebe zrodila dramatička?

Vlastne som vždy chcela písať dramatické texty. Ten moment, keď sa vaše autorské pravidlá a autorská poetika stretnú s javiskovou realitou, považujem za vzrušujúci. Hoci to vyznie ako patetické klišé, chcela som tiež písať úprimne o človeku a svete, ktorý ho obklopuje. Na to je mi poézia priúzka a próza priširoká. K písaniu ma na škole priviedli Peter Mankovecký a Peter Pavlac, ktorí ma v začiatkoch usmerňovali a radili mi. Pokúšala som sa nahliadnuť aj do kníh, ktoré sa venujú písaniu dramatických textov, ale mala som pocit, že ma naučia skôr finty a triky. O takúto mágiu zatiaľ nemám záujem. Píšem intuitívne, ale niekde v podvedomí cítim, že najviac ma učí praktická dramaturgia. Aké texty spracovávam ako dramaturgička, akým spôsobom nad nimi uvažujem, čo im závidím, čo im vyčítam, to sa potom zákonite musí objaviť v mojom písaní.

V Hosteli Tchekhov pracuješ s motívmi z Čechovových hier. Smrť obchodného © je pokračovaním Smrti obchodného cestujúceho od Arthura Millera. Aj prvé „predvádzačky“ (Skúška orchestra) na VŠMU, pod ktorými si bola podpísaná ako autorka, čerpali z Felliniho predlohy. Čo ťa vedie k túžbe konfrontovať sa s klasikmi svetovej drámy?

To nie je konfrontácia, pomenujme to inak. Ide o dialóg s pocitmi, ktoré v človeku trvalo rezonujú. To je skutočný internet! Sieť tém, vzťahov a problémov, ktoré sa fascinujúco opakujú naprieč celou literatúrou, a to z nej poznám len zlomok. Ja skrátka musím myslieť v súvislostiach a kontextoch, preto ma baví nachádzať a spájať. Každé pokračovanie klasickej predlohy chce vlastne dať za pravdu konkrétnej téme, z ktorej vychádza, prijať ju a potom na ňu odpovedať z pozície súčasného človeka. Možno sa nám dnes nedeje nič zlé, ani nové, ani prekvapujúce, treba byť len vnímavý voči minulosti, poučiť sa zo starých trápení.   

Hostel Tchekov sa odohráva v Rusku blízkej budúcnosti. Postavy sa volajú podľa tých Čechovových a riešia aj podobné problémy. Do Moskvy síce prišli, no opäť uviazli v bludnom kruhu existencie. Ako sa menia pôvodné Čechovove postavy? Riešia podľa teba stále tie isté dilemy?

Myslím si, že áno. Kto som? Čo ma urobí šťastným? Aké podoby má láska? Ako sa vyrovnať s každodennosťou? Ak mladý človek pociťuje úzkosť, paralýzu alebo naopak prepadne nejakej myšlienke tak bezhlavo, že ju začne považovať za podmienku šťastia, sú to len znesiteľnejšie podoby týchto odvekých ľudských problémov. Pre mňa osobne je základnou čechovovskou dilemou to, ako nájsť pokoj a šťastie v tom najobyčajnejšom živote, ako sa vyrovnať s tým, kým sme. Postavy v Hosteli Tchekhov zisťujú, že ani neobyčajný život nie je zárukou naplnenia, a že naozaj konať je stále rovnako ťažké. Doba sa mení, ale človek ostáva človekom. Potrebuje túžiť a pociťovať nespokojnosť. Je to bolestne prirodzené.         

Jedna rovina v hre je politická. Poukazuje na kult osobnosti, ktorý sa strhol okolo ruského prezidenta Putina a tiež na neslobodu, ktorú so sebou táto osobnosť prináša. Čechov málokedy pracoval s konkrétnymi reáliami, politika akoby jeho hry obchádzala. Prečo si sa rozhodla zapojiť ju do hry ty?

Čechove dramatické postavy sú úplne iné, ako bolo dovtedy bežné. Ich výnimočnosť je určite výsledkom toho, že sám autor pozoroval politické, filozofické, sociologické zmeny okolo seba. Hostel Tchekhov mal byť politický presne takýmto podprahovým spôsobom. Putin ako konkrétna osoba rezonuje len na dvoch miestach, tam mi zase pripadalo zbabelé a neúčinné nahrádzať fenomén ruského prezidenta akousi skratkou alebo metaforou. Nebolo mojím cieľom niečo či niekoho karikovať alebo naopak glorifikovať. Hlavne som chcela poukázať na fakt, že bytostný pocit človeka vie ovplyvniť oveľa viac, ako len jeho status na facebooku. Ovplyvňuje to napríklad komu bude veriť, pre akú myšlienku sa nadchne, o čom bude snívať, čo ho sklame a tiež koho pôjde voliť. To, ako žijeme navonok, čo nás obklopuje, teda aj politika, je istým odrazom toho, ako žijeme vo svojom vnútri. Putin nie je v Hosteli Tchekhov príčinou všetkého zlého. Tak to nefunguje. Príčinu môžeme hľadať v tom, že každá z postáv žije život, ktorý ju v konečnom dôsledku má len rozptýliť, žije instantný zmysel života. To je tiež istý druh apatie.

V texte Smrť obchodného © si zašla ešte ďalej ako v Hosteli Tchekhov, už si neprepožičiavaš len motívy, ale píšeš celkom vlastné pokračovanie. Prečo práve Arthur Miller? 

Prišla som so zámerom inscenovať pôvodného Millera v úprave, ktorá by kládla dôraz na jeho dvoch synov. Po zrelej úvahe a s podporou umeleckého šéfa MD Žilina Eduarda Kudláča, dramaturga Martina Gazdíka a v neposlednom rade režiséra Michaela Vyskočániho však začal vznikať úplne nový text. Smrť obchodného cestujúceho je o potácaní sa malého človeka vo veľkom svete. A to je silná, večná, v súčasnosti opäť nástojčivá téma. Willy Loman sa snažil robiť všetko správne. Pre svoju rodinu, pre nájdenie vlastnej hodnoty, pre symbiózu s nastaveným systémom. No postupne pri tom slepol, až prestal vnímať svojich najbližších. Z jeho nádeje sa stala ambícia a z lásky podmienka. V čase vzniku hry bola Smrť obchodného cestujúceho kritikou bezcitného, kapitalistického systému, ktorý na malého človeka vytvára priveľký tlak. Dnes sa pomyselné centrum viny presúva viac do nášho vlastného vnútra. Sme presvedčení, že máme možnosť vybrať si cestu, vedieť, čo stratíme, čo získame a podľa toho sa rozhodnúť. Napriek tomu v každom z nás žije otec Willy Loman. Jeho vety sú ako vystrihnuté z množstva motivačných tréningov, ktorými sme stále obklopení. Jeho synovia sú zase ako všetky deti, ktoré jednoducho nechcú sklamať svojich rodičov. V dnešnej dobe, keď je také žiadané manifestovať vlastný úspech a kvalitu, je nutné nazrieť za záclonu. Opýtať sa, či je potreba úspechu v nás, alebo to prichádza zvonku. Na Millerov text som sa rozhodla nadviazať práve preto, že obsahuje všetky tieto otázky a protirečenia. Bola som zvedavá, ako by jeho synovia žili ďalej, ako by sa cítili dnes. Prečo nevedia spracovať odkaz svojho otca a lavírujú medzi tým, kým sú a tým, kým by mali byť.

Neláka ťa niekedy úplne sa odstrihnúť od akýchkoľvek predlôh? Vytvoriť si vlastný svet s novými postavami a tvojimi pravidlami?

To je komplikovaná otázka. Verím, že treba písať o veciach, ktoré sa plazia okolo nás, ktoré nám nie sú úplne príjemné. Aby bol daný text spätý so súčasnou spoločnosťou, ideálne, aby v sebe obsahoval aj nejaké jej symptómy. Z týchto dôvodov pre mňa v dráme neexistuje vlastný svet. To je vždy svet tam vonku, ktorý sa preleje cez autora. Otázne je, či sme ešte vôbec schopní napísať niečo, čo bude úplne nové, s vlastnými pravidlami. Tu som trošku skeptická. Už ani „postpostdráma“ nevie vymýšľať úplne nové veci.

Za jeden z najšpecifickejších vzťahov v umení považujem vzťah autora predlohy a režiséra. Dramatik Ivan Vyrypajev na to upozornil aj na festivale Nová dráma 2016, keď odsúdil za vlasy pritiahnuté interpretácie. Kde sú podľa teba hranice autora a kde režiséra?

Budem prísna, ale hranice autora končia po tom, ako text dopíše. Ako autorka nehovorím do spôsobu inscenovania. Ak je text dobre napísaný, ak dáva dostatočne veľa informácií a indícií, ak má tému a jasnú poetiku, neverím, že bude režisér hľadať bláznivé interpretácie. Sú šialení režiséri, ktorí nadinterpretácie považujú za prejav rukopisu, ale tým zas vedia pomôcť dobrí dramaturgovia. Myslím si, že ak si režisér raz text vybral, za vlasy pritiahnutou interpretáciou vlastne svoj výber podkopáva. Ak je v texte všetkého dostatok, nevidím dôvod na radikálne riešenia. Musím ale dodať, že nemám problém s klasikou, z ktorej ostanú v inscenácii pôvodné dve strany, ak ma režisér presvedčí, že o tých dvoch stranách je náš svet.

Veľa sa na Slovensku hovorí o tom, že máme nedostatok dramatikov a dramatičiek, že absentujú autori súčasnej drámy. Myslíš si, že existuje v súčasnosti na javiskách dostatok priestoru pre novú slovenskú drámu?

Existuje tu súťaž, existujú aj divadlá, ktoré sa neboja chopiť nových slovenských textov, ale absentuje tradícia čítania a vzdelávania v tejto oblasti. Máme macošský prístup k vlastnej literatúre. Neviem, ako potom chceme písať, keď ani nečítame. Na VŠMU sa autorskému písaniu venuje jeden pedagóg a je problém študentov presvedčiť, aby vôbec po slovenskej literatúre siahli. V tomto nastavení nečakám, že dopyt divadiel po súčasnej slovenskej dráme bude narastať, a že slovenských dramatikov bude pribúdať. Navyše, pestrosť a rôznorodosť slovenskej súčasnej drámy ma skôr desí, ako teší. Po všetkých stránkach jej chýba identita. Kto sme a o čom chceme písať? Chýba nám odvaha. Pomohlo by rozbehnúť tradíciu písania na objednávku a rezidenčné pobyty autorov. Ideálne by bolo, keby jednotliví dramaturgovia divadiel rozvíjali s dramatikmi dialóg a vznikali by texty na mieru ušité pre potreby divadla a spoločnosti.

Milo Juráni

Absolvoval Environmentalistiku na UK v Bratislave a Teóriu a kritiku divadelného umenia na DF VŠMU. Je zakladajúcim členom platformy MLOKi. Okrem kritickej reflexie súčasného divadla sa zaoberá výskumom toho, akým spôsobom environmentálna situácia vstupuje do myslenia o súčasnom divadle a performance. Do roku 2022 pracoval ako teatrológ v Divadelnom ústave Bratislava, dramaturgicky sa podieľal na výbere inscenácií pre festivaly Dotyky a spojenia, Nová dráma/New Drama a iné. V sezóne 2023/2024 nastúpil ako dramaturg do brnianskeho HaDivadla.