MLOKi

Alžbeta Vrzgula a Peter Galdík: Nezávislí sme „iba“ v tom, čo a s kým robíme

Predstavitelia najmladšej režisérskej generácie Alžbeta Vrzgula a Peter Galdík založili ešte v roku 2017 nezávislé profesionálne divadlo Uhol_92. Po inscenáciách Hlavy 21. a Hranice_92, ktoré vytvorili ako tandem, sa síce režijne „oddelili“ a osamostatnili, no ich tvorba sa naďalej prelína v rôznych aspektoch. Obzvlášť v tematickej rovine, ktorá pokrýva rôzne celospoločenské otázky vrátane ekológie či migrácie až po osobné vzťahy a egoizmus. Uhol_92 tak už štvrtý rok kontinuálne tvaruje scénickú podobu myšlienkového sveta prvej ponovembrovej generácie.

S akými pohnútkami, ideami a očakávaniami ste hneď po škole zakladali vlastné nezávislé divadlo?
PG: Naše divadlo vzniklo na „nezávislej“ pôde preto, lebo máme pocit, že v rámci nej môžeme veľmi slobodne rozvíjať špecifický divadelný jazyk a hovoriť o špecifických témach. My nemusíme robiť v pivnici! Môže to byť aj v krásnom black boxe. Na začiatku nestojí túžba vyhraniť sa voči niečomu, ale túžba niečo vytvoriť, formulovať isté témy a nájsť im opodstatnenú divadelnú formu. Keď sa však začne človek zamýšľať, kde to môže spraviť, veľmi rýchlo zistí, že si musí vytvoriť občianske združenie a žiadať granty. A zrazu sa stane súčasťou niečoho, čo sa nazýva nezávislá scéna. Témy, o ktorých hovoríme, však môžu komunikovať s veľkým množstvom ľudí, nie sme uzavretí do seba.

AV: Nerobíme divadlo, ktoré by bolo úzko zamerané. Máme názor – na témy, ale aj materiál, ktorý spracovávame. Divadlo je pre mňa extrémne vzrušujúca vec. Má byť živé, dávať podnety. Môže ponúknuť niečo, čomu možno v danej chvíli nerozumieš, ale neskôr nad tým rozmýšľaš a dekóduješ to. Zamestná ti hlavu.

Aké postavenie má podľa vás nezávislá kultúra v súčasnej slovenskej spoločnosti?
AV: Postavenie tejto scény sa minimálne v bratislavskom kontexte posilňuje, je pestrejšia, vzniká v rámci nej mnoho nových subjektov a emancipuje sa voči zriaďovanej sfére. Nemali by sme však hovoriť, že existuje kultúra a potom nezávislá kultúra – je to jednoducho jeden balík, len štartovacie čiary nie sú zladené. V tom by mohla pomôcť napríklad možnosť viacročného financovania – tak by sme mohli premýšľať o našich projektoch a cieľoch v dlhodobom horizonte. Ak by sa na druhú stranu napríklad zmenila politická klíma a zanikol by Fond na podporu umenia, tak už nebudeme ani my. Nadácie rôznych bánk či krajské a mestské dotačné štruktúry nestačia. Realita je taká, že sme veľmi závislí od dotačných schém, a to je desivé.

Nie je potom výraz „nezávislé divadlo“ trochu paradoxný?
AV: Nezávislí sme „iba“ v tom, čo a s kým robíme. Čoraz viac sa preto stotožňujem s alternatívnym pojmom nezriaďované divadlo, v ktorom je istá „podvraťáckosť“ – je to nezriadené a neriadené. Vyjadruje to našu slobodu a zároveň odzrkadľuje fakt, na ktorý nezabúdame a nemal by na to zabúdať ani človek pri moci – ten, ktorý by mal chcieť, aby mala spoločnosť bohatú kultúru – že sme (od neho) závislí. Dá sa to však riešiť aj bez toho, aby ti tú závislosť niekto držal na krku ako nožík. Môžeš sa hlásiť o granty, byť transparentný a niekto ti tú dotáciu pridelí, lebo vidí hodnotu v tom, čo robíš. Náš vzťah nemusí byť vazalský.

Vašou „nultou“ inscenáciou boli Hlavy 21., za ktorými nasledovala prvá inscenácia Hranice_92. Tú ste robili spolu ako tandem, obaja ste písali text aj režírovali, no neskôr ste už tvorili inscenácie oddelene. Ako momentálne v Uhol_92 funguje vaša spoločná tvorivá dynamika?
AV: Aj keď sme sa každý pohli vlastným smerom, v istom zmysle stále kráčame vedľa seba. Na dramaturgii našich „sezón“ sa vyslovene nedohadujeme, no mimovoľne sa nám témy spoločne vyvíjajú. Aktuálne je to sezóna v duchu „od občianskeho smerom k osobnému“.

Ako by ste charakterizovali tvorivú poetiku toho druhého?
AV: Peter má lepší vzťah s dramatickými textami než ja, vychádza napríklad z Dürrenmatta, Schnitzlera. Dokáže vyňúrať málo známu drámu, v ktorej vidí aktuálnu situáciu alebo súčasné myslenie. A potom príde to „uhlácke“ – spracuje text ako otvorený materiál, vstupuje doň výraznou úpravou, autorsky, aj spolu s hercami. A je z toho variácia na tému, ktorej hlavným cieľom je komunikovať s dnešným divákom. Veľmi inteligentne, cez myšlienkovú aj výrazovú skratku.

PG: Alžbeta je plnohodnotná dramatička aj režisérka a takto dvojdomo stojí za svojimi projektami. Najprv hľadá živú tému, potom originálny uhol pohľadu a následne vzniká formálne aj ideovo vycizelovaný text, v ktorom zvažuje každé slovo. Všetko však zároveň znie civilne a vecne a to je vzácna kombinácia. Potom nastupuje Alžbeta-režisérka, ktorá nemá s Alžbetou-dramatičkou zľutovanie. Vo výsledku vzniká premyslené, inteligentné, vtipné dielo, v ktorom je text len jednou zo zložiek popri hudbe, tanci, multimédiách, atď.

Vo svojich inscenáciách sa obaja snažíte o vlastné definovanie sveta, o reflexiu reality očami mladého človeka. Neplánujete spracovať aj súčasnú tému pandémie?
PG: Všetci máme koronovú skúsenosť a aj keby som nechcel, nejako sa v tvorbe prejaví. Hľadanie vlastného sebaurčenia v spoločenskom aj osobnom priestore je do veľkej miery o sebadefinovaní sa. Čokoľvek robíme, tieto a podobné témy sa objavia.

AV: Vzniká mnoho dobrých projektov, ktoré reagujú bezprostredne na to, čo sa deje. My však zvykneme na veci reagovať, až keď ich vieme analyticky uchopiť. Sústreďujeme sa na človeka v spoločnosti, na to, čo ho vyosuje, čo ho niekam smeruje. Nejde nám o reportáž doby, skôr o komplexnejšie zrkadlo, ktoré ja momentálne vytvoriť nedokážem. Každý deň sa čudujem, rozmýšľam a snažím sa pomenovať to, čo sa deje – vo mne, v ľuďoch, prečo sa správame tak, ako sa správame. Stále to prebieha, no momentálne to nevieme „našou“ metódou, naším uhlom pohľadu zachytiť.

Aktuálna situácia je zložitá najmä v kontexte prezentácie tvorby. Aký je váš pohľad na online divadlo?
PG: Asi nikto nechce uviesť svoju inscenáciu v online premiére, aspoň ja určite nie. Tvorcovia často záznam upravujú pre oko kamery a keď chcú inscenáciu neskôr hrať naživo, musia ju spätne preskúšavať. Ďalej sú tu aj praktické finančné, grantové, organizačné ohľady. Je to z núdze cnosť. Žiadny divadelník sa nebude bahniť v tom, že môže robiť divadlo bez divadla a na kameru.

AV: Nechcem však kvôli pandémii úplne divadelne mlčať. Napríklad k pripravovanej inscenácii A ja tu stojím ako na návšteve vyrábame videomateriál, ktorý nebude klasickým záznamom predstavenia, ale mal by získať videoartovú podobu. Vznikne akási nová mutácia diela prispôsobená obrazovke. V tomto období sme mali veľa možností pozerať online predstavenia divadiel z celého sveta a z vlastnej skúsenosti viem, že keď je divadlo dobré, baví aj na zázname. Táto situácia nám zároveň umožnila vytvoriť si lepší archív, urobiť kvalitnejšie záznamy inscenácií po technickej aj formálnej stránke.

Čas, kedy nie je možné hrať naživo, ste venovali aj príprave rôzne orientovaných podcastov. Čo vás k tomu viedlo?
AV: Za výrobou podcastov bola snaha udržať kontakt s našou diváckou komunitou, ideálne ju aj rozšíriť. Keďže sme si boli vedomí toho, že zo záplavy online streamov môžu byť už diváci unavení, rozhodli sme sa pre inú formu. Línia podcastov s názvom Ponor za…, je prejavom našej snahy rozprávať sa o myšlienkach, ktoré v divadle spracovávame. Dvadsať minút venujeme rozprávaniu o mentálnom svete, ktorý stojí za konkrétnou inscenáciou. Nielen my, ale aj mnohí tvorcovia z iných nezriaďovaných divadiel, často hovoríme o existenčných otázkach, o financovaní, ale prečo viac nehovoríme aj o tom, čo a ako vlastne robíme?

PG: Podcasty sú z našej strany aj občianskym gestom. Umelci na Slovensku by si mohli viac uvedomovať, že sú súčasťou spoločnosti. Sú to často známi ľudia a majú možnosť hovoriť nahlas o dôležitých témach.

V podcaste Kultúrne o kultúre sa pýtate ľudí z rôznych oblastí jednoduchú otázku: Čo je kultúra? Vnímam to ako reakciu na diskusiu ohľadom kultúrnej a kreatívnej sféry na Slovensku, ktorá sa začala viesť s príchodom pandémie.
AV: Áno, vzniklo to ako reakcia na prvú vlnu „hejtu“ voči umelcom. Na Slovensku panuje veľká neznalosť šírky tohto segmentu, ako i nepochopenie jeho významu a úlohy. Tým, že sme oslovili ľudí z rôznych profesií, odpovede sú odlišné, no všetky správne. Opakujú sa v nich veci, ktoré sú symptomatické pre túto dobu – napríklad kultúra komunikácie, úloha a povinnosti vzdelávacieho systému, poslanie kultúry kultivovať a obohacovať život jednotlivca a jeho osobný svet. Z kultúry sa stala nadávka s abstraktným významom. Ide pritom o veľmi konkrétne veci v bežnom živote každého jednotlivca. Kultúra nás definuje. A aj jej absencia značí niečo veľmi podstatné.

PG: Uhol_92 patrí do oblasti tzv. nezávislého divadla a to nie je kultúrne prostredie známe širokej verejnosti. Človek sa začne zamýšľať nad všeobecnejšími otázkami – aké to je divadlo? Prečo ľudia chodia do divadla a čo od toho očakávajú? Prečo chodia do kamenných divadiel? Tieto debaty súvisia aj s našou tvorbou. Ide teda o ďalší pokus niečo pomenovať a zachytiť, nájsť pre to slová a nájsť sa v nich. Kultúra na Slovensku je neriadená – niečo vznikne, niečo zanikne, niečo trvá, ale nikto nevie načo, nevie sa, čo kultúrou sledujeme, komu slúži. V mnohých aspektoch je slovenská kultúra taká zablúdená ovečka.

Podcastová séria Zem na scéne sa zasa zameriava na environmentálnu problematiku. Nie je to prvýkrát, čo sa táto téma objavuje v rámci vašich aktivít – Alžbeta ju spracovala aj v inscenácii Apokabaret. Prečo je dôležité prinášať tieto témy do sveta divadla, riešiť ich cez kultúru, umenie?
AV: Nachádzame sa v čase, kedy by nemalo byť otázkou „prečo?“, ale „kedy už konečne?“ Všetci to riešia a veľmi dobre vieme prečo – tieto problémy sú jednoducho tu a hoci ich momentálne zastrelo niečo iné, zhumpľovanosť planéty nezmizne ani po pandémii. Práve naopak, môže sa to ešte zhoršiť. Je to rest, ktorý by sme mali dobehnúť, a nie povrchne. Ak má divadlo schopnosť byť vizionárske, pozerať sa na veci s odstupom, pripravovať spoločnosť na niečo, tak je tu potom táto problematika na mieste. Sme veľmi radi, že podcast mohol vzniknúť, a to aj vďaka Milovi Juránimu, ktorý na ňom odviedol veľký kus roboty.

Medzi vaše posledné inscenácie patria Objekt Ty (2020), v ktorých Peter spracovával tému vzťahov a pozície jednotlivca v nich a Zastavení (2019), kde zasa Alžbeta na základe príbehu utečencov reflektovala tému domova, cudziny, migrácie. Čo Uhol_92 pripravuje v najbližšej dobe?
AV: Pred pár dňami sme ukončili tvorbu inscenácie určenej pre galerijné priestory s názvom A ja tu stojím ako na návšteve. Štúdia otcovho obrazu. Pôjde o medziumelecký tvar, sériu výstav, ktorých súčasťou je herecká intervencia. Vytvárame inscenovanú vernisáž a finisáž, divadelné kurátorské slovo k výstave, ktorá pozostáva z obrazov môjho otca, akademického maliara Marka Vrzgulu. Mapuje tri obdobia jeho tvorby, ktoré sa zhodujú s vývinovými štádiami jeho dcéry – teda mňa. Sú tam obrazy z 90. rokov – teda z obdobia môjho detstva, obrazy z rokov, kedy som študovala na vysokej škole, aj zo súčasnosti. V paralele vývinových štádií vytváram reakciu na otca v momente, kedy sa z dcéry-dievčaťa stáva dcéra-žena a súčasne medzi nimi dochádza k vyjasňovaniu si vzájomných pozícií. Zo skúseností nášho tvorivého tímu pozostávajúceho zo žien vo veku okolo 30 rokov sme vytvorili univerzálnu postavu dcéry, ktorá prehovára k univerzálnemu otcovi. Mal by teda vzniknúť všeobjímajúcejší medzigeneračný dialóg. Po generálke inscenáciu uzatvoríme, kým sa nebudeme môcť dostať do reálnych galérií.

PG: Je marec. Píšeme granty.

Barbora Forkovičová

Barbora Forkovičová

Absolventka teórie a kritiky divadelného umenia na VŠMU a DAMU. Venuje sa najmä divadelnej kritike, aktuálne pôsobí ako odborná redaktorka časopisu kød - konkrétne ø divadle, ktorý vydáva Divadelný ústav. Zameriava sa primárne na činohru, no obľubuje aj performatívne experimenty a nový cirkus.