MLOKi

HP a hra o fazuľky

S Harrym Potterom som sa stretla až po dvadsiatke. Prvý diel ma očaril detskou hravosťou, ďalšie diely som zhltla za týždeň. Smrť Cedrica Diggoryho ma tak šokovala, až som sa rozplakala a musela som tú pasáž čítať znova, či sa to naozaj stalo. Vtedy som pochopila, že tu nepôjde len tak o fazuľky (každej chuti), ale že sa s týmito deťmi nikto maznať nebude.

Keď vyšiel siedmy diel, vystála som v Londýne o polnoci rad na ešte teplú knižku (s ktorou sme dostali aj spomínané fazuľky) a nemohla som sa od nej odtrhnúť. Dávno som nečítala niečo také premyslené, zábavné, napínavé a primerane pubertálne. Dodnes si rada pozriem filmy a stále si hovorím, že nijaké dieťa by nemalo niesť také bremeno ako Harry a s ním jeho kamoši. Takže áno, HP má v mojom živote svoje miesto, no rozhodne ma nefascinuje natoľko, ako filmový svet Pána Prsteňov. V tomto je moja pozícia pevná.

Viem však dosť na to, aby som mohla vyraziť na predstavenie s názvom Riddikulus!, čo je aj názov kúzla, ktorým dokážete premeniť Boggarta (ducha, ktorý na seba vezme podobu vášho najväčšieho strachu) na niečo smiešne. Vychádza z anglického slova „ridiculous“ – smiešny, trápny. Autormi textu sú Pavol Viecha a Martin Krč a ide o vskutku vydarený prelet všetkými dielmi HP. Štruktúru inscenácie tvorí súdny proces s Kristófom (v tejto časti herci používajú svoje civilné mená), ktorý nezareagoval na vtip súvisiaci s HP a teda nič o HP nevie. Za trest má povinnosť osobne sa zúčastniť na zinscenovaní všetkých kníh HP. Najčarovnejšie na prelínaní tejto osobnej a fantazijnej úrovne je to, že herec Kristóf skutočne Harryho pripomína a najmä v prvej časti sa aj primerane tvári – nechápavo stojí, na všetko vyjavene pozerá a nechá sa posúvať hore-dole po javisku. Ďalší pekný moment je hádka medzi hercami Kaťou a Petrom, ktorá prichádza práve v momente, keď by sa pohádali Ron a Hermiona.

Takmer hodina zo stominútovej produkcie patrí prvému dielu. Je to logické, lebo najvtipnejšie situácie prichádzajú práve s predstavovaním prostredia, ľudí, notoricky známych situácií a prvých kúziel. No nevzdali sa ani ďalších kníh, hoci vypršaná časomiera (rekvizita podľa tretej knihy) indikovala, že sa táto tragikomédia (v poslednej tretine sa viac vecí zámerne akoby rozpadlo či nepodarilo) čoskoro skončí. Jednoznačne by inscenácii prospelo zbaviť sa približne dvadsiatich minút a niekoľkých zbytočných detailov.

Dianie majú pevne v rukách traja herci. Kristóf Melecsky stvárňuje iba Harryho. Od počiatočnej ignorancie a ironizovania príbehu sa prepracuje k nadšenému mávaniu paličkou a akčnej choreografii v záverečnej pesničke. K pripodobeniu s Harrym pomáhajú jeho strapaté vlasy, okuliare a mierne zúfalo skrížené obočie. Katarína Gurová má viacero preoblečení. Jej postavy zjednocuje prísnejší výraz, tvrdšia dikcia, nepracuje výraznejšie s intonáciou či melódiou hlasu, ale vďaka výrazným kostýmovým prvkov sú jej prevteľovania jednoznačne rozpoznateľné. Najviac postáv, jednorazovo aj opakovane, vystrieda Peter Pavlík. Jeho prítomnosť na javisku možno komentovať len tak, že tam ide „dušu vypľuť“. Potí sa, niekedy dychčí a kričí, lebo tak rýchlo mení postavy, inokedy sa zase smeje, lebo niečo nevychádza alebo je toho jednoducho veľa. Nemenej nasadenia má v sebe Gurová, jej prezencia je však oveľa disciplinovanejšia. Ani drobné prešľapy či vykročenia z hereckých rolí však inscenácii neuberajú na šarme, naopak, v takejto rýchlej paródii si to môžu dovoliť. Niektoré Pavlíkove postavy sa zbytočne opakovane prejavujú iba zženštenou, stereotypnou gay dikciou, ale inak mu v diferenciácii prejavu pomáhajú rekvizity či výrazné parochne.

Scénu predstavuje malý black box, niekoľko rekvizít, parochne a čím viac sa dej blíži k záveru, tým viac sa používajú bábky, resp. zjednodušujúce princípy bábkového divadla, pri ktorých netreba nič bližšie vysvetľovať. Bábky aj parochne reprezentujú určitý výrazný znak, ktorý zastupuje alebo definuje celú postavu. Napríklad Snape má čiernu parochňu, no po nasadení na hlavu sa vlasy smiešne prehadzujú, alebo na boj s baziliškom stačí len jeho obrovská hlava. Jednoduché pomôcky originálne a vtipne dotvárajú a zosmiešňujú najmä postavy.

Vstupenka na Riddikulus! v Bratislave stojí nehoráznych sedemnásť eur, pričom do sály s prakticky nulovou eleváciou a drobným javiskom sa zmestí asi dvesto ľudí. Je dovolené priniesť si nápoje, čo pridáva divákom na nálade, aby sa viac zabávali na vulgarizmoch, než na naozaj vydarených satirických komentároch pôvodiny (kiež by tam takých postrehov bolo viac!). Kedysi chodili bratislavskí diváci hľadať kombináciu kultúry a alkoholu do Divadla West, dnes chodí iná generácia do KC Dunaj. Tento typ produkcie by zniesol aj kultivovanejší priestor, v ktorom by sa akcie mohli lepšie rozohrať a pri dodržaní presnej štruktúry javiskového tvaru a zbavení sa zbytočne zdržujúcich situácií by z toho mohla byť skvelá paródia, výborná zábava na víkendový večer. Zatiaľ je to len „študentské“ divadlo, ktoré bude ťažšie hľadať divákov inde ako v podobnej vekovej kategórii, a to nie pre špecifickosť témy.


Text: Pavol Viecha a Martin Krč
Dramaturgia: Martin Krč
Scéna, kostýmy: Dorota Volfová
Hudba: Andrej Majerčík
Produkcia: Zuzka Lobotková
Réžia: Pavol Viecha

Hrajú: Katarína Gurová, Peter Pavlík a Kristóf Melecsky

Premiéra: 30. júla 2021, Divadlo Artefakt