MLOKi
All Inclusive (foto R. Junicke)
All Inclusive (foto R. Junicke)

Facky pre liberálov umenia

Aké sú hranice toho, čo umenie ešte môže a čo by už naozaj nemalo? Človek by očakával, že na túto otázku narazí na slovenskom ochotníckom festivale (nikdy nie je dosť vysvetľovania prečo majú vulgarizmy v inscenáciách Divadla Disk svoje opodstatnenie), no nie na kľúčovej prehliadke nezávislého divadla v Nemecku.

Impulse Theater Festival 2019 sa konal v Porúrí v čase od 13. – 26. júna. Od minulého roku prebral úlohu umeleckého šéfa kurátor a dramaturg Haiko Pfost. Zostal verný pôvodnej koncepcii festivalu, rozvinul akademický program a sekciou Stadtprojekt ho rozširuje aj mimo divadlá, do zabudnutých priestorov miest. Kľúčovým však zostal showcase, ktorý by mal ponúkať výrazné produkcie sezóny či najzaujímavejších nováčikov.

Otváracie predstavenie – inscenácia Druhý pokus o telovýchovu mníchovského Hauptaktion, prešla bez výrazných námietok. No už druhý večer festivalový program vyfackal aj najväčších divadelných liberálov. All Inclusive režiséra a výtvarníka Juliana Hetzela pritom popisom nijak zvlášť nevzrušoval. Hranice estetizácie násilia a právo umelca robiť z hroznej reality umelecké koncepty sú večnou umelecko-kritickou témou. Ale pri spojitosti All Inclusive s utečencami so Sýrie a predznamenanou kritikou do vlastných umeleckých radov sa už očakávania črtali. Z performatívnej „zábavky“ na tému ako západná spoločnosť reflektuje vojnové konflikty rozvojových krajín sa nakoniec stalo vysoko polemické dielo, ktoré sa pýta, či sú umelci iba krvilačné svine.

All Inclusive

Dvaja chlapíci predvádzajú rôzne pózy. Nápadne pripomínajú fotky vojnového fotografa Roberta Cappu. Keď sa k nim neskôr pridajú aj pohyby a reálne predobrazy z videoprojekcie, vojnové fotky ožívajú. Po chvíli rozvinú dynamický a zvrátený tanec smrti. A do toho duní energický remix songu s romantickým názvom Stop Imperialist Pop od Atoma TM. Po desivo úsmevnom úvode vstupuje na scénu kurátorka Bojana Fuchs s partiou mladých ľudí. Sú to utečenci, ktorým zanietene vysvetľuje, že práve videli súčasné európske umenie a že ich bude sprevádzať výstavou, ktorá toho ponúka omnoho viac. Galéria Escape má pritom jasný koncept. Diela, ktoré ponúka, odrážajú podoby násilia a bojové konflikty mimo Európy – v Sýrii, Iraku, Afrike a inde. Fuchs je dobrá kurátorka. Dokáže sa rozohniť pre vír zo zrniek prachu zo zničených budov a siahodlho rozprávať o tom, aké obrazce jej pripomína. Nadšene opisuje krvavý fľak na bielom plátne. A jej návštevníci raz dôverčivo, inokedy s počudovaním počúvajú a sem-tam (veľmi civilne) ponúknu svoj súhlasný či protichodný názor. Fuchs sa síce tvári, že ich počúva, no je to skôr blahosklonná pretvárka. Vyzerá to tak, že podľa nej títo barbari umeniu nerozumejú. Je komplexné a to platí aj pri dielach, ktoré reprezentujú brutalitu a násilie. Fuchs sa nakoniec sama stane stredobodom jednej z performatívnych foriem. Náruživo rapuje o vraždení, hrá, že je obeťou streľby, mení sa doslova na fanatickú „mašinu“ závislú na krvi. V tej chvíli je už úplne jasné, kam Hetzel smeruje. Obviňuje súčasné západné umenie plné „empatie“ k slabším z vampirizmu. Tvorba, ktorá sa orientuje na problémy dotýkajúce sa Európanov iba vzdialene – ako vojna v Sýrii, predstavuje najmä pokrytecký kalkul so snahou transformovať utrpenie na umelecký artefakt a nasýtiť trh s umením a jeho dopyt. Z hororu sa stáva komercia.

Hetzelov cynizmus umocňuje aj dávka nadhľadu – nekorektný humor vo výtvarne „krásnych“, no „sprostých“ obrazoch. V jednej chvíli sú mladí utečenci napríklad povzbudzovaní, aby rozbíjali porcelánových psíkov a pochopili prostredníctvom násilnej akcie pocity vrahov nevinných obetí. All Inclusive vyvrcholí ďalším cynickým úškľabkom. Diváci majú možnosť vyjsť na javisko, kochať sa a odfotiť sa s niektorými umeleckými objektmi či nakúpiť darčeky v „gallery shope“ umiestnenom zo zadnej strany kulís.

Provokatívny koncept diela by určite stál za diskusiu, no bola by to „iba“ inscenácia na zamyslenie, ak by tu nebolo jedno ale. Performeri, ktorí na javisku predstavujú utečencov, sú naozajstní utečenci. Nie sú to herci, ani najatá partia, ale angažovaní dobrovoľníci, ktorých zloženie sa mení od reprízy k repríze. Vopred dostanú iba informácie o koncepte, no vôbec netušia, na čo sa naozaj budú dívať a čo od nich bude Bojana vyžadovať. Takže, ako to vyzerá v praxi? All Inclusive ľudí využije a následne siahne po ďalších podľa toho, kam a na aký festival práve cestuje. Hetzelovo dielo sa stáva najlepším príkladom toho, čo sa snaží kritizovať. Práve táto desivá rozporuplnosť počas festivalu, na oficiálnych fórach aj v malých debatách vzbudzovala veľa emócií. Jeho názor o tom, že návštevníci kultúry s empatiou konzumujú obrazy násilia a smrti v iných regiónoch zeme a umelci v Európe ich nimi kŕmia až nadmieru ustúpil inej polemike. Myšlienku potlačila otázka, či Hetzel náhodou neprekročil prípustné hranice a utečencov nezneužil. Lepšie povedané, potlačila ju najmä odpoveď, že ich neprípustne zneužil.

Vypočítavosť alebo potreba?

Ak sa pozrieme na program veľkých divadelných festivalov, západná solidarita na desiatky spôsobov je dnes ich pevnou súčasťou. Naozaj, niekedy to možno pôsobí ako zaručená udica na súcitiacich divákov. Aj Impulse Theater Festival predstavil performancie ako Wihte Limozeen, EF_FEMINITY a ďalšie, ktoré s týmto faktom pracovali na rôzne spôsoby. U nás to dobre poznáme z Divadelnej Nitry. Ale nie je to žiadna vypočítavosť. Kým sú vojny a utečenci (resp. akékoľvek menšiny) politickou pákou manipulácie spoločnosti, umelci im skrátka budú dávať vo svojej tvorbe azyl. A názory väčšiny politikov na Slovensku na tému migrácie prezrádzajú, komu by u nás inscenácia typu All Incusive najviac prišla vhod.  

Projekt medzinárodných mobilít redakcie MLOKi z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Milo Juráni

Absolvoval Environmentalistiku na UK v Bratislave a Teóriu a kritiku divadelného umenia na DF VŠMU. Je zakladajúcim členom platformy MLOKi. Okrem kritickej reflexie súčasného divadla sa zaoberá výskumom toho, akým spôsobom environmentálna situácia vstupuje do myslenia o súčasnom divadle a performance. Do roku 2022 pracoval ako teatrológ v Divadelnom ústave Bratislava, dramaturgicky sa podieľal na výbere inscenácií pre festivaly Dotyky a spojenia, Nová dráma/New Drama a iné. V sezóne 2023/2024 nastúpil ako dramaturg do brnianskeho HaDivadla.