MLOKi
divadelna_nitra_2016_-_radost_i_neradost-1992083499
divadelna_nitra_2016_-_radost_i_neradost-1992083499

Divadelná Nitra 2016 – radosť i neradosť

Kritika, ktorý chce zachytiť posledné predstavenie Divadelnej Nitry, môže zastaviť aj detail. Napríklad to, že sa nezmestí do autobusu smer NR. Svedčí to ale o tom, že kritik:

1) existuje,

2) na Divadelnú Nitru chodí rád a chce chodiť,

 … možno je len trochu ťuťmák.

Toľko na margo poslednej rannej debaty, ktorá symbolicky každoročne na Divadelnej Nitre pochováva existenciu slovenskej divadelnej reflexie. O syndróme permanentných kríz kritiky písala kolegyňa (aj kritička) Martina Mašlárová vo svojej vcelku pútavej diplomovej práci. Stojí to za prečítanie.

Zametať pred vlastným prahom

Divadelná Nitra na štvrťstoročnicu svojej existencie zamerala röntgenový pohľad na kľúčového pacienta dneška – Európu. Ak sme minulý rok na festivalovom workshope s názvom V4@TheatreCriticsResidency empaticky vzdychali nad tým, že svet okolo potrebuje našu pomoc, v tomto ročníku empatiu vystriedal beznádejný hnev. Svet okolo našu pomoc síce stále potrebuje, ale my musíme momentálne prejsť sebareflexiou. Musíme si pozametať pred vlastnými prahmi.

Dramaturgia tento rok teda nútila premýšľať, čo sa deje dnes s ešte nedávno prosperujúcou a šťastnou Európou. Či sa náhodou príjemný sen nezmenil na nočnú moru, v ktorej miesto perfektne zladenej harmónie zaznieva kakofónia a rozladené tóny eurohymny (ako doslova znela počas sprievodného programu na festivalovom námestí). Otáznik, ktorým končilo motto festivalu (Óda na radosť?), tak bol skôr výkričníkom. Má občan starého kontinentu vôbec veriť (parafrázovaním Schillerovho textu), že sa naďalej živí radosťou s rojom slnečných lúčov nad hlavou? Nedusí sa skôr prachom, do ktorého má zaborený nos? Ak si prejdeme zahraničné inscenácie festivalu, konečná diagnóza je vážna:

Priemerný Európan zo Západu, príslušník strednej triedy, sa dusí bezbrehou rutinou každodennosti (Prečo pána R. postihol Amok, Münchner Kammerspiele), kým priemerný príslušník rovnakej triedy z Východu ešte len bojuje za skutočnú demokraciu (Ruže, Dakh Daughters). A celý tento európsky rozpor sa odohráva na pozadí rastúcej krivky globálneho terorizmu (Piliere krvi, Iraqi Bodies), ale aj rozdúchaných nacionálnych vášní, ktoré by mal úplne každý Európan poznať z minulosti (Slyšení, Komorní scéna Aréna).

Inscenáciami rozdúchané mechy strachu o Európu našťastie stlmila nedeľná nočná debata. Traja diskutujúci (Pavol Demeš, Grigorij Mesežnikov, Peter Kondrla) predviedli fajnový pštrosí večierok. Opatrnými vyjadreniami zmierňovali rozsah občianskej skepsy voči európskemu projektu a tutlali rast extrémneho nacionalizmu. Transfúzia pamäte, demokratická okupácia, ošiaľ pluralizmu, flexibilná demokracia… pojmy používali veľmi vznešené, ale rečnili skôr všeobecne. Namiesto vlastných prahov tak zametali skôr pod koberec.

Rôzne uhly

Inscenácie hlavného programu do seba zapadali ako veľké európske puzzle a kopírovali obrysy celospoločenskej diskusie. Základné heslo festivalu by ale pojalo aj množstvo iných tém. Svoje miesto by si asi našlo čokoľvek s globálnejším presahom. Sympatické je, že sa dramaturgická rada neorientovala iba na priamočiaru heslovitú angažovanosť, no snažila sa na Európu nazerať z rôznych uhlov. Raz cez identitu jednotlivca (Prečo pána R. postihol amok), inokedy prostredníctvom aktu revolty (Ruže), alebo cez symbol, znak a javiskovú metaforu (Piliere krvi). Jednota témy sa potom rozbíjala v nejednotnosti formy. Analyzovať do hĺbky všetky inscenácie Divadelnej Nitry, to by chcelo minimálne zhltnúť publikáciu na spôsob Pavisovho Divadelného slovníka. Progresívna činohra stála vedľa tej najtradičnejšej činohry, tá zas vedľa koncertu, súčasného tanca a všetko zavŕšila práca s nedivadelným médiom. Nitriansky divák sa mohol čudovať, radovať, agresívne hromžiť, lámať si hlavu, aj si zvesela poskočiť na folk-punk-hardcore-rockové melódie.

K stručnej predstave o kvalite festivalu najlepšie pomôže vzorka dvojice zahraničných diel subjektívne „najlepších“ a tiež dielo objektívne „najhoršie“.  

Homo europaneus

Pána R. život roky ničím neprekvapuje. Uväznený v šedej každodennosti, nevýrazný a navyše celkom bezvýznamný sa pokúša chytať rôznych záchranných kolies. Chce zapáliť starú iskru vo vzťahu s manželkou, zmierniť synove sykavky, nechať sa povýšiť… Každý dobrý plán však skôr či neskôr zlyháva na jeho priemernosti a on preto v istom momente zničí všetko, čo ho obklopuje. Zavraždí urečnenú susedu, manželku i syna. V umelom (lepšie povedané umelohmotnom) svete režisérky Susanne Kennedy akoby nikto nebol skutočne živý. Postavy, ktoré pripomínajú dvojrozmerné zombie alebo plastové figúríny, sú zvláštne pohnuté a všetky vzťahy medzi nimi sú narušené. Herci sa vyjadrujú len jemne naznačenými, veľmi minimalistickými pohybmi. Masky na tvárach im znemožňujú mimiku a vyjadrenie emócií, spod nich vidno len pohyb očí; naznačujú nám, že tu každý čosi skrýva. Ťažko ale určiť, čo to vlastne je.

Neexistuje totiž žiadna sínusoida emócií postáv, ani vlna, ktorá má svoje kladné a záporne vrcholy. Postavy u režisérky Kennedy sa pohybujú v dokonalom priemere v neznesiteľne nudnej lineárnosti bytia. Situácie ako príhovor  na firemnom večierku či dialóg pri večeri o výchove syna, autorom Rainerom Fassbinderom veľmi citlivo vystrihnuté z (naj)najbežnejšej reality, u Kennedy skrývajú zvláštny stav nepokoja či existenciálne pnutie. Úraduje tu prázdnota, všednosť, ničotnosť a kdesi v hĺbke zrejme aj riadna frustrácia.  

Kantor vs. americký sen

Inscenácia divadla Teatr Polski Bydgoszcz k heslu Óda na radosť? pridala neradostné posolstvo o súčasnom stave umenia. To je však len jedna z tém, ktoré Kantor Downtown obsiahol. Koncept, s ktorým skupina multižánrových umelcov prišla, je totiž vrstevnatejší ako podložie v Zamagurí. Do scénografie jednej z najslávnejších európskych inscenácií Mŕtvej triedy, tak ako ju vytvoril nevšedný divadelný otrokár a jednotka poľskej avantgardy Tadeusz Kantor, vložili miesto hercov stroje – televízne obrazovky. Názory samotárskeho intelektuála, ktorý vnímal divadlo ako miesto pre obetu, konfrontujú tvorcovia s komunitným životným štýlom americkej avantgardy, ktorá tu pôsobí od 60. rokov. Kým on podkladá prax teoretickým obsahom, ich viac ako tuhé premýšľanie inšpiruje množstvo vycmúľaného LSD. Peformeri Linda Chapman, Jill Godmilov, Lee Breuer a ďalší ako hovoriace hlavy z displejov spomínajú na hosťovanie Kantora v USA. Ich interpretácie a odlišné, neeurópske chápanie jeho diela postupne striedajú spomienky na vlastnú veselú minulosť. Šikovne zostrihané výpovede starnúcich detí kvetov opisujú staré zlaté časy, v ktorých divadlo nepotrebovalo plniť kasy a Off-Off-Broadway bol skutočne „uf“. Do spomienok na toto hravé a plodné obdobie vstupuje herec zamaskovaný ako Kantor a definuje svoje názory na divadlo. Je zjavné, že rozdielne politické, historické aj spoločenské zázemia a možnosti viedli k vzniku celkom odlišných prístupov k divadlu. Kantorovo „vyvolávanie minulosti“ stojí proti angažovaniu sa za lepšiu súčasnosť. Do geografickej konfrontácie sa navyše pridá aj konfrontácia časová. Spomienkový optimizmus vyvrcholí reflexiou žalostného stavu súčasnej avantgardy v Poľsku aj za oceánom. Jediná živá herečka na javisku pľuje na súčasný systém, ukazuje svoje nahé telo a necháva na seba písať fixkou. Divákov núti, aby jej prezradili svoju mesačnú mzdu. Finančný rozdiel, ktorý možno v Poľsku funguje, sa však v Nitre až tak neukázal. Len málokto z domácich divákov svojím príjmom prekročil herečkin nízky plat. Avantgardnými umelcami sme teda zjavne všetci. Divadelný dokument zachytáva rôzne premeny avantgardy v čase a priestore, pričom k tomu využíva súčasný divadelný jazyk. Stojí tak proti tradičnému interpretačnému divadlu, pracuje s polytematickosťou, multimédiami a za jeho vznikom stojí namiesto jedného kľúčového tvorcu celý kolektív. Tak je toto tá dnešná avantgarda, alebo ani nie?  

Artaud z hrobu kričí

Piliere krvi vzbudili emócie najmä u tých, ktorí sa na avizovanú irackú hitovku zo Švédska doviezli z odlišných kútov Slovenska. Odvolávky na Artauda a Grotowského v divadle vždy predznamenávajú nejakú zradu. Oháňanie sa velikánmi zväčša končí umeleckou samovraždou súčasných tvorcov a podobne to bolo aj v prípade súboru Iraqi Bodies. Celkovému diváckemu komfortu neveľmi pomáhal aj podtitul „pohybová filozoficko-metaforická balada o absurdnosti smrti, vraždenia, sebazničenia…“ a tiež opieranie sa o meno ďalšieho z velikánov – Alberta Camusa. Nespochybniteľná snaha o angažovaný príspevok k všetkému zlu sveta, ktorá chce estetickým jazykom symbolov a metafor zasiahnuť afektívnu oblasť ľudskej osobnosti, sa nevydarila. Svoj menný arzenál pohybová „balada“ obhájila asi ako vegetarián prihlášku do súťaže o najlepší krvavý biftek. Výňatky z Camusovej filozofie povytŕhané z kontextu boli zlepené obrazmi prvotriednych klišé, ktoré namiesto dráždenia imaginácie nabádali k opusteniu sály. A nad všetkým tým bezduchým dianím visel kus mäsa. Čechov vraví: „Puška, vystreľ!“ No režisér Anmar Taha nechal bravčovú nohu visieť do konca, bez akejkoľvek zmeny. Spavé tempo rozvíril jediný obraz, v ktorom Taha ako vojak tancuje danse macabre so ženou v červených šatách. Symbolická postava je jeho vášňou po krvi, alebo krvavým kúpeľom, ktorý mu v každej chvíli hrozí. Svet je zlý a divadlo to musí reflektovať. Lenže stavať dom, ak sú k dispozícií len detské formičky, nie je vôbec dobrý nápad.

Divadelná Nitra to robí dobre. Vyhýba sa veľkým a známym menám, ktoré okupujú programové bulletiny bližších i vzdialenejších festivalov, snaží sa objavovať nových tvorcov a vždy volí jasne vyhranenú dramaturgiu, ktorá núti premýšľať. Pre divadelného fajnšmekra má na mape festivalov svoj špecifický význam. To sa potom dá odpustiť aj stávka na istotu v podobe koncertu Ruže, ktorý by si človek viac užil na preplnenom námestí s fľašou piva v ruke, ako v sále DAB-u. Ale je to nevyhnutná daň, aby aj ovca ostala celá, aj kritikovo brucho plné. 

Milo Juráni

Absolvoval Environmentalistiku na UK v Bratislave a Teóriu a kritiku divadelného umenia na DF VŠMU. Je zakladajúcim členom platformy MLOKi. Okrem kritickej reflexie súčasného divadla sa zaoberá výskumom toho, akým spôsobom environmentálna situácia vstupuje do myslenia o súčasnom divadle a performance. Do roku 2022 pracoval ako teatrológ v Divadelnom ústave Bratislava, dramaturgicky sa podieľal na výbere inscenácií pre festivaly Dotyky a spojenia, Nová dráma/New Drama a iné. V sezóne 2023/2024 nastúpil ako dramaturg do brnianskeho HaDivadla.