Milo JurániDivadlo Štúdio tanca Banská Bystrica organizovalo diskusiu o momentálnej kultúrnej situácii v banskobystrickom kraji presne v pomyselnej polovici festivalu Dni tanca pre vás, ktorý sa nekonal. Zásahom župana Mariána Kotlebu, ktorý odmietol podpísať odbornou komisiou riadne schválené granty, zhasol projekt, ktorý desať rokov rozširoval kultúrny kolorit Banskej Bystrice. Župan sa však nezastavil a nedávno stopol aj grant pre projekt STOP EXTRÉMIZMU Bábkového divadla na Rázcestí. Vo štvrtok 17. októbra sa v Štúdiu tanca stretla so štvoricou diskutujúcich (Zuzanou Ďuricovou Hájkovou, Mariánom Peckom, Luciou Kašiarovou a Marekom Godovičom) slušná kôpka divákov. Áno, z veľkej časti išlo o fanúšikov divadla, ľudí z kultúrnych kruhov a tých, ktorí sa o tému z blízka zaujímajú, ale objavili sa aj takí, ktorým to skrátka len nie je ľahostajné.
Stretnutie potvrdilo svoju dôležitosť aj v inej veci. Každý, kto v tento večer prišiel na diskusiu, na chvíľu symbolicky prejavil odpor k pokútnym praktikám Mariána Kotlebu. Ten sa postupne začína transformovať z pozície nečinného správcu do pozície nekompetentného pána župy. Veľmajstrovsky rozhoduje, čo je dobré a čo zlé, pritom sa však stále viac javí ako zbabelý muž zastrčený vo vlastnej ulite. A toto už nie je len mediálny obraz, ale trefná skutočnosť, ktorú výborne pomenovala Lucia Kašiarová (kedysi tanečnica Štúdia tanca, dnes riaditeľka pražského divadla Studio Alta). Kotleba odmieta diskutovať, nedokáže argumentačne podložiť svoje rozhodnutia, nezvláda konfrontáciu, iba veľmi neohrabane razí cestu vlastnej doktríny.
Veľké slová však zväčša na diskusii nepadali. Hovorilo sa vecne, takmer bez emócií. Dotknutí tvorcovia poškodených divadiel (riaditeľka Divadla Štúdio tanca Ďuricová Hájková a režisér BDNR Pecko) potvrdili, že ich zbrane sú „nekotlebovské“. Tanečníci pripravujú predstavenie, ktoré bude reflektovať, čo sa udialo a BDNR organizuje zbierku na pokračovanie anti-extrémistického projektu.
Vanda Tuchyňová viedla diskusiu v snahe rekapitulovať problémy a ponúknuť priestor pre vyjadrenie širšieho názoru vo viacerých otázkach: „Čo sa stalo? Ako vás to ovplyvnilo? Ako to ovplyvnilo vaše divadlo? Cítite sa v tom sami? Ako to chcete zmeniť? Čo bude ďalej?“ Známe informácie, ktoré kolovali naprieč všetkými médiami, tu odzneli vo svojich rozšírených verziách. Najmä v prvej časti sa skloňovalo aj slovo strach. Skutočnosť, že na Slovensku v 21. storočí rozsieva strach úradne, politicky a verejne činná osoba, a že táto osoba môže mať tak širokú kompetenciu, otvorene kritizovali Marek Godovič aj s Luciou Kašiarovou. Prítomná depresia však najviac eskalovala, keď sa zvrtla reč na podporu, ktorú divadlá dostali alebo nedostali. Tá prišla najmä z Bratislavy (napr. zo strany SND aj Divadla ASTORKA Korzo 90´ či AICT). V samotnej Bystrici ostalo ticho plné neurčitého strachu o vlastné fungovanie. Prečo ale ostalo ticho v iných mestách?
Prekvapujúce bolo vyjadrenie Mariána Pecka, že s ním po zastavení grantu prestali komunikovať viaceré učiteľky. Pecko priniesol aj správu o údajom liste (aj keď táto informácia bola v čase diskusie neoverená), ktorý vedenie župy zaslalo školám zainteresovaným vo veci projektu STOP EXTRÉMIZMU (inscenácia BDNR List čiernemu synovi sa v ňom mala v rámci predstavení spájať s diskusiou na tému extrémizmu). Spomínaný list má podávať učiteľom odporúčanie, aby miesto divadelných predstavení radšej robili to, čo sa v škole má… učili, učili, učili.
Diskusia načala aj internetovými hejtermi prepieranú otázku financovania. V Štúdiu tanca museli pre stopnutie peňazí združiť viacero funkcií a znemožnilo to prípadné plánované zahraničné aj slovenské spolupráce. Na povrch ale vyšlo aj to, že Kotlebov umelecký program sa už končí. Ak v budúcnosti nebude podpisovať granty, viac to vadiť nebude. Horšie je, že vylúčenie župana Kotlebu z reťazca podpisov bude slovenskou výnimkou. Zvláštne, nesystémové riešenie, ktoré má jasné vedľajšie účinky (posilnenie kotlebovského martýrstva), bolo ale na diskusii právom prijaté ako momentálne jediná možnosť. Divadlám to síce nevylieči šrámy z nečakaného obmedzenia slobody, ale zaručí fungovanie do budúcnosti.
Druhá časť debaty venovaná otázkam z publika hľadala odpovede, či by divadlá nemali vystúpiť z uzavretých priestorov svojich budov a vykročiť na ulicu, aby si získali verejnú mienku. Tvorcovia reagovali zdržanlivo. Lucia Kašiarová vysvetlila, že zodpovednosť vedúcich osobností divadiel za mnohých ľudí, ktorí tvoria štruktúru divadla, nedovoľuje riskovať prípadnú odozvu. Marián Pecko zase naznačil, že podľa neho nie je momentálne čas ísť do ulíc. Obaja dotknutí tvorcovia sa zhodli, že ich postup je viac premýšľavý. Žiadne patetické gestá, ale snaha pokračovať v tvorivej práci za každých okolností.
Po diskusii, ktorá bola zároveň pietnym aktom za festivalom, ostali zúčastneným zmiešané pocity. Oklieštenie financií momentálne neznamená stratu tvorivej slobody. Zjavne možno naďalej nahlas a zreteľne definovať svoj názor (dôkazom čoho je aj samotná diskusia). Divadlám navyše ponúkol pomoc minister, poslanci kraja aj niektoré kultúrne inštitúcie. Ich činnosť bude aj napriek obmedzenému režimu naďalej pokračovať. Napriek tomu však ide o bizarný precedens, aký sme tu nemali už dvadsať rokov, ktorý logicky vyvolá otázku – dokedy. Veď hlavnú položku financovania oboch divadiel má v rukách samospráva, ktorej hlavou je nevyspytateľný líder.
