Lucia GaldíkováNa tohtoročnom festivale Malá inventura som počas jedného dňa mala možnosť vidieť tri inscenácie pražskej alternatívnej scény, ktorých vyjadrovacími prostriedkami boli predovšetkým pohyb a reč tela.
Generačné prieniky
Farma v jeskyni uviedla v priestoroch Centra súčasného umenia DOX poslednú časť trilógie Noc ve městě s názvom Navždy spolu!. Inscenácia má dve roviny, ktoré môžeme vnímať oddelene, ale ich prienik je nepochybný. Špecifikom tohto projektu je, že okrem dvoch tanečníčok (ktoré sú členkami súboru) tu účinkuje aj niekoľko seniorov bez predchádzajúcich hereckých skúseností. Tí prinášajú v krátkych presne zinscenovaných scénach na javisko autenticitu a esenciu zrelého života bez príkras. V jednoduchých situáciách odhaľujú malé životné pravdy, poklesky mysle i tela – vášeň, sexualitu, ale aj majetníctvo, či zášť. Výstup, v ktorom sa dve dámy vo večerných šatách navzájom mlátia kabelkami a popritom si držia dekórum, hovorí sám za seba.
Vnímanie dvoch svetov, ktoré sú vzájomne späté, podporuje aj scénografické riešenie (Viliam Dočolomanský, Lucia Škandíková). V pozadí improvizovaného javiska stojí biely kubus, ktorý umne zapadá do priestoru galérie DOX. Ukrývajú sa v ňom výťahové dvere, ktorých pootvorením sa nám naskytne pohľad do výšin aj hlbín života, vidíme pomyselnú cestu labyrintom. Pomocou svetelného dizajnu a videoprojekcií sa výťah stáva časostrojom, či tunelom spomienok a predstáv o tom, čo všetko by mal človek do smrti ešte stihnúť, alebo čo už nikdy neuskutoční, ale môže o tom aspoň snívať. Spoza stien vykúkajú milé tváre usmiatych starčekov, ktorí nám radostne kývajú. Oblečení do slávnostných rób predstavujú len pozlátko – tú svetskú slávu aj túžbu po lepšom živote v žiare reflektorov. Je to však realita či len klamlivý záblesk očarenia, ktorý rýchlo pominie? Minimalistické výstupy nehercov pripomínajú svet, ktorý sa končí. To, čo sa odohráva v popredí výťahu, je svetom súčasným, ktorý ale tiež bezodkladne smeruje k svojmu koncu. Starnutie a koniec života akcentuje i nafukovacie preoblečenie v tvare pracieho prášku „Finiš“, v ktorom jedna z performeriek uviazne. Ten je vtipným komentárom k našim posledným métam, ku ktorým sa blížime s pribúdajúcim vekom.
Dve performerky predstavujú dva protiklady – zhýralú, slávou opojenú starnúcu speváčku Zuzanku (Hana Varadzinová) a jej dcéru Magdu (Eliška Vavříková), ktorá sa neustále usiluje získať si matkinu pozornosť. Keďže matka uprednostňuje vlastný svet, Magda sa životom poneviera sama a lomcujú ňou vlastní démoni. Vavříková akcentuje pohyby vyvolávajúce úzkosť – či už kŕčovitými gestami, keď sa upína k stene, alebo zvíjaním sa na zemi. Svojím mladíckym výrazom – dlhými vlasmi a dievčenskými šatami evokuje ešte nepoškvrnenú dušu, ktorá si hľadá svoje vlastné miesto. Jej úplným protikladom je jej matka Zuzanka. Varadzinová vo svojej tanečnej partitúre kladie dôraz na nespútanosť a neskrotnú silu. Jej prejav je nepokojný, hektický, vnútorná sila preráža na povrch. Ešte aj v momente, keď leží na chrbte, napína všetky svaly a hroty opätkov nebezpečne vrýva do zeme. Je nahnevaná a šialená, jej telo je akoby jej motorom na dosiahnutie cieľa – musí v tomto svete ešte niečo znamenať, a to za každú cenu. Od svojej dcéry sa snaží odpútať, tá ju však stále znova a znova naháňa a chce ju získať pre seba. Silné obrazy prichádzajú v závere, kedy sa na scéne objavuje dvojníčka Zuzanky a spolu zvádzajú (ne)rovný boj. Je však ťažké určiť, či je tá staršia predobrazom mladšej, alebo naopak. Otázne je aj to, ktorá je vymyslená a ktorá skutočná.
Podľa režiséra Viliama Dočolomanského inscenácii Navždy spolu! dominuje téma strachu. O aký strach vlastne ide? Okrem spomínaných obáv zo starnutia, je to najmä strach dospievajúceho dieťaťa, že nenájde u svojej milovanej matky útočisko, či strach matky, že stratí lesk a uznanie a jej hviezda upadne do zabudnutia. Farma v jeskyni cez spoluprácu niekoľkých generácií vytvorila podnetné a nejednoznačné dielo o zložitosti ľudského údelu.
Pohybová abeceda
Inscenácia Částečné znejistění Studia Alta pôsobila predovšetkým ako tvorivý experiment a kreatívna hra hlavných predstaviteliek Michaely Raisovej (ktorá je aj autorkou konceptu) a Jany Novorytovej s divákmi. Svoj výskum a scénické rozprávanie rámcujú bizarnými príbehmi ľudí, o ktorých sa údajne píše v rubrike Fantastické fakty v magazíne Metro. Zvukovú kulisu tvoria namixované zhluky slov (Roman Zabelov) vytvárajúce priemyselno-urbánny šum veľkomesta, ktorý sa vedome či podvedome dostáva do uší jeho obyvateľov. Tieto nahrávky pripomínajú výseky reality a slovné perly asociujú texty hudobnej skupiny Čokovoko. Zaznievajú vety ako: „Najlepší na zvracení je pečený zázvor. Krásne voní, když se peče. Mám ráda vůni pražského metra. Mám ráda vůni asfaltu po dešti. Mám ráda levanduli, protože mě z ní nebolí hlava. Nesnáším smrad mokrého psa. Nesnáším smrad prádla, když ho necháte v pračce příliš dlouho.“
Nachádzanie spojitostí či logiky v putovaní Eskimáka európskymi mestami zrejme nie je až také podstatné. Rovnako ako to, že diváci môžu počas predstavenia svojimi zmyslami spoznať i hmotné artefakty zo života Inuita – mŕtvu rybu v igelitovom sáčku, kožušiny zvlečené zo zvierat, či vtáčie pierko, ktoré kolujú publikom. Oceniť možno skôr snahu tvorkýň spoznať okolitý svet priamo cez vlastné telo. Pre každé slovo z príbehu sa snažia nájsť unikátne pohybové stvárnenie. Vzniká tak akási abeceda dorozumievania sa pripomínajúca posunkovú reč, ktorá ale využíva celé telo. V miestami až infantilných pohyboch cítiť mierny nadhľad, iróniu a pousmiatie sa nad vlastným výkonom. Zaujímavou úvahou na záver je výzva divákom podeliť sa so svojím osobným „čiastočným zneistením“ a teda so skúsenosťou, že niečo (čo i len malá banalita) nie je také, ako sme vopred očkakávali. Týmto malým gestom sa otvára priestor na sebareflexiu divákov.
Vonkajškový experiment
Performancia Stereopresence mexickej umelkyne Cristiny Maldonado na scéne divadla Alfred ve dvoře bola skôr sklamaním. Už úvod bol príliš vágny a s nejasným zámerom. Diváka nechával tápať v pocite trápnosti z toho, na čo má upriamiť svoj pohľad a pozornosť. Maldonado spolu s ďalšími aktérkami – Sodjou Zupanc Lotker a Lamijou Čehajić sa cielene tvárili absolútne nezaangažovane do samotného performatívneho aktu (čo v konečnom dôsledku pôsobilo nesmierne rozčuľujúco). Ničím nezaujímavé situácie, ako napríklad tá, v ktorej Maldonado sedí na stoličke za plátnom a spoluperformerka jej prinesie pomaranč, sú obsahovo také vyprázdnené, že ich nezachraňuje ani nenútene mienený humor. Ten reprezentuje najmä najmladšia účinkujúca Čehajić, ktorá sa po scéne pohybuje opatrne, akoby tam náhodou zablúdila. Postáva tu i tam, nesmelo upravuje scénu, tvári sa previnilo a neustále niekomu zavadzia. Najkoncentrovanejšie sa javia útržky filozofických textov, ktoré číta Zupanc Lotker, avšak chýba im prepracovanejšia scénická podoba.
Stereopresence je vizuálna esej, ktorá žiaľ vyznieva skôr „na efekt“ a neobsahuje konkrétnu výpoveď. Tvorkyne sa pohrávajú s prekračovaním hraníc obrazu a reality – na plátno premietajú obraz krajiny, ktorý následne jedna z nich ničí, keď trhá kusy papiera a postupne z nej tak akoby ukrajuje. V ďalšej zo scén sa projekcia lesa rozšíri do zadného hracieho priestoru tým, že sa otvoria dvere do foyeru a scenéria získa hlbší rozmer. Konečný dojem z tohto diela je však výrazne rozpačitý. Akoby hra s obrazom mala byť samotným predmetom aj cieľom skúmania.
Malá inventura potvrdila, že je priestorom na objavovanie i pohrávanie sa s formou a divákmi. Hoci nie všetky inscenácie ma zaujali rovnakou mierou, zážitok vyvážili tie, v ktorých bolo možné vidieť nečakané asociácie, ktoré pohnú celým vaším bytím.
