Zuzana PsotkováKaždá s iným profesijným pozadím, každá s inými motiváciami, každá „za seba“, ale zároveň akosi spolu: Alica Minar (choreografka a performerka, zakladateľka kolektívu Alica Minar & col.), Barbora Janáková (tanečnica, choreografka, pohybová režisérka), Jana Mikuš Hanzelová (zakladateľka festivalu ArtWife a spoluzakladateľka Diery do sveta v Liptovskom Mikuláši). Ženy, ktoré vedú svoje súbory, festivaly a projekty, s rôznym profesijným pozadím, a s ktorými som strávila spoločné štyri dni, počas ktorých sme videli 20 predstavení zo 41 krajín.
Mne osobne sa z intenzívneho programu Aerowaves do pamäti najostrejšie zapísal duet Joyaux Lourdement Sous-estimés choreografa Cie Bast Hippocrate. Domov by som najradšej priniesla sólo Simony Dabija BPM – Beats per Millennium a Clap & Slap od Agnietė Lisičkinaitė & Igor Shugaleev. Festival je pre mňa magickým časom, ktorý vytvára priestor na koncentrované premýšľanie nad tým, čo človek videl, na rozhovory a zdieľanie pohľadov s inšpiratívnymi ľuďmi, uvažovanie, čo by som chcela vidieť a hlavne, zrazu sa zdá, že všetko je možné.
Napriek náročnej situácii, v ktorej sa kultúra na Slovensku nachádza (alebo možno práve preto) sa mi vidí dôležité dívať sa ďalej, dívať sa za hranice. Inšpirovať sa, plánovať, chodiť von a sledovať medzinárodnú scénu. A keď niečo inšpirujúce vidíme, hovoriť o tom doma. Preto som vďačná, že napriek pracovnému vyťaženiu si po návrate domov všetky našli čas odpovedať na 3 + 1 otázku o festivale.
Čo pre vás znamenala účasť na Spring Forward Festival 2026?
Barbora Janáková
Bola som súčasťou Startup Forum, kde sme v skupine kreatívcov a kurátorov tanca spoločne reflektovali tanečnú scénu a festival. Každý deň pred začiatkom programu sme mali pracovné stretnutia, čiže na jednej strane som sa nechávala inšpirovať umelecky a na druhej strane som to, čo ma inšpirovalo, pomenovávala a zdieľala so skupinou. Záber tém pracovnej skupiny bol široký ako diela, ktoré nás motivovali k diskusii. Moja účasť mi vyvolala pocit, že vízia pre budúcnosť tanca stále existuje a ľudia chcú, aby prežil, čo je dosť povdzbudivé a naštrbilo to moju skepsu.
Jana Mikuš Hanzelová
Bola to moja druhá návšteva prehliadky Aerowaves a som za túto možnosť veľmi vďačná. Vidieť za štyri dni dvadsať performancií z celej Európy – to je predsa výnimočná príležitosť. Vnímam to ako ďalší zo svojich splnených snov. Počas desiatich rokov, kedy som bola fixovaná na Liptovský Mikuláš a od Diery do sveta som sa len málokedy odpútala, je návšteva zahraničných festivalov a spoznávanie iných divadelných kontextov, aktuálnych tendencií a uvažovaní pre mňa veľmi cenná skúsenosť. Aj keď nemám problém sledovať divadelné záznamy – bola to moja bežná prax pri zostavovaní festivalového programu v Liptovskom Mikuláši – byť pri tom je však úplne iná dimenzia. Umenie je mojím jediným „koníčkom“, nikdy ma nenapĺňal šport, ručné práce, dokonca ani turistika, čo je pre dievča z Liptova atypické. Prežiť preto takýto koncentrovaný čas a stret s inšpiratívnym a dráždivým svetom súčasného tanca a performatívneho umenia je pre mňa extatický, až metafyzický zážitok.
Alica Minar
Bol to pre mňa nabitý program plný premýšľania: o čom je tanec, aké podoby môže mať a aké perspektívy by ešte mohli byť v ňom zastúpené a nie sú. Aerowaves je miesto plné inšpirácie. Zároveň je to priestor pre networking a možnosť zamyslieť sa nad tým, ako funguje trh s tancom, čo znamená byť „emerging artist”. Otvára to uvažovanie o prepletenej realite produkcie tanečných inscenácií.
Ktorá z predstavených produkcií vás najviac zaujala a radi by ste ju zdieľali aj s domácim punlikom?
Barbora Janáková
Pre naše slovenské festivaly, ktoré sú otvorené tanečným či cirkusovým formátom ako sú Kiosk, Bratislava v pohybe, Tanečno, Nu Dance Fest či Divadelná Nitra, by som odporučila minimálne polovicu z Aerowaves výberu. Zažila som predstavenia, ktoré by si našli diváka v každom našom kraji. Mne osobne v mojich aktuálnych potrebách zažiť niečo citlivé zahrali na strunu Clap & Slap od Be Company, Agnieé Lisičkinaité a Igora Shugaleeva, BPM-Beats per Millennium od Simony Dabija, Fabla Collective/Ivan Sven Du Swami & Mojca Špik a ich Do Birds Dream of Flying, Johana Malédon (titre provisoire, Chara Kotsali, IT’S THE END OF THE AMUSEMENT PHASE. No neviem si vybrať, ešte by som snáď ďalších päť vedela pridať do zoznamu odporúčaných.
Jana Mikuš Hanzelová
Robili sme si v rámci slovenskej delegácie zo srandy taký rebríček top tri. Priznám sa, že som nemusela veľmi rozmýšľať, lebo presne tri predstavenia budú vo mne ešte dlho žiť. Všetky tri spája silný spoločensko-angažovaný akcent, v rôznej miere skrytosti alebo priamočiarosti výpovede. Tento môj trojvýber prepája okrem ideovej aj umelecká intenzita a prekvapivosť. Aby som bola konkrétna, bolo to najnovšie dielo môjho veľkého objavu z posledných rokov – gréckej choreografky Chary Kotsali s názvom It’s the end of the amusement phase. Potom ma zaujal dialogicko-pohybový konflikt Agnietė Lisičkinaitė & Igor Shugaleeva Clap & Slap a veľmi nežný a zároveň v niečom krutý a surový gay duet švajčiarskeho choregrafa Basta Hippocrata Joyaux Lourdement Sous-estimés. Lebo aj súkromné a teda intímne je politické! Veľmi by som si priala, keby malo slovenské diváctvo možnosť vidieť tieto diela naživo. To je pre mňa najzmysluplnejší a najkrajší rozmer práce dramaturgičky/kurátorky – podeliť sa s nadšením a zážitkami, dopriať druhým tento typ nevšedného prežitku. Bohužiaľ, v súčasnom nastavení kultúrnych politík a totálnej devastácie kultúry na Slovensku to asi nebude tak skoro možné.
Alica Minnar
Je ich asi viac, ale rada by som podotkla, že je to veľmi subjektívne – a práve to je na tom krásne, keď sme sa o predstaveniach spoločne rozprávali. Uvedomila som si, že neexistuje dobré alebo zlé umenie. Je len umenie, ktoré zasiahne každého z nás inak. Predstavenia nie sú zoradené podľa preferencií:
A. Lisickinaite & I. Shugaleev, Be Company: CLAP & SLAP
Bast Hippocrate: Joyaux Lourdement Sous-estimés
Charlie Morrissey & Markéta Stránská: Scáling
Chara Kotsali: IT’S THE END OF THE AMUSEMENT PHASE
Solène Wachter and Bryana Fritz: Logbook
Panos Malactos: NO IM NOT
Je niečo, na čo si bežne nenájdete priestor a práve návšteva festivalu vám to umožnila?
Barbora Janáková
Rozprávala som sa s choreografkami, ktoré tiež pracujú ako pohybové režisérky v divadelných inscenáciách. Otvárali sme tému pohybovej réžie v divadle na našich domácich scénach. V mojom voľnom čase nemám kapacitu organizovať takúto pracovnú diskusiu. Pohybová réžia zatiaľ nie je témou diskusií na festivaloch či na akademickej pôde. Chcela by som sa tým v budúcnosti zaoberať, napr. s mojim študentom Haydn Tudor Jones som mohla v rámci tvorby inscenácie Béčka (Príchod Godota) už spolupracovať na pomedzí znalostí štúdia divadelnej a tanečnej teórie a to ma stimulovalo k hľadaniu komunikačných zdrojov pre výrazové prostriedky potrebné pre naplňenie dramaturgie inscenácie.
Jana Mikuš Hanzelová
Začnem odpoveď z trochu inej strany. Aerowaves prináša showcase so všetkými plusmi a mínusmi, aké takýto festivalový formát môže mať. Miestami sa ťažko ubrániť dojmu, že je to tak trochu uzavretý svet, trh s performatívnym umením: hľadisko je zaplnené len promotérmi, jednotlivé produkcie majú prísne stanovený čas 40 minút, čo vo výsledku mnohým ubližuje a diváctvo konzumuje jedno predstavenie za druhým. Antikapitalistické svedomie, ktoré verí v silu práce s lokálnymi komunitami, v dostupnosť a otvorenosť umenia, či v pomalé a hĺbkové prežívanie namiesto rýchleho a instantného zažívania, tu dostáva občas zabrať. To všetko sa ale vyvažuje citlivým prístupom malého tímu organizátorstva, ktoré vnáša do takto koncipovaného programu nečakanú blízkosť a ľudskosť. Mám pocit, že sa prehliadku každý rok snažia posunúť a transformovať, aby práve spomínané negatíva zmierňovali. A to som bola len na dvoch ročníkoch Aerowaves! Tento rok som napríklad veľmi ocenila, že festival predĺžili – vďaka čomu sme nemuseli hltať osem predstavení za deň, ale povedzme len päť. A tak vznikol čas a priestor analyzovať, reflektovať a konfrontovať pohľady s ľuďmi, ktorých fascinuje to, čo mňa. Neostať len v rovine páči-nepáči. A na toto si doma čas a priestor neviem nájsť, je naozaj vzácne.
Alica Minar
Vidieť dvadsať predstavení za štyri dni je naozaj intenzívne. Keď navštevujem festivaly, snažím sa nechať si jeden deň pred začiatkom sama pre seba, kedy môžem nerušene pracovať a navštíviť danú lokalitu. Pomáha mi to sústrediť sa, prepnúť a poriadne si užiť festival. V Guimarães bolo špeciálne to, že sme sa stretli v takejto slovenskej konštelácii a mohli sme prehĺbiť naše väzby a vzťahy. Stráviť spolu štyri dni a rozprávať sa o umení, ale aj o bežných veciach, je výnimočné.
Barbora, kedy naposledy a prečo si sa cítila mimo os?
Barbora Janáková
Stále som v pohybe, mimo vertikálnej osi. Keď nie som v pohybe, tak nie som. V poslednom tvorivom období mi rozprúdilo kreativitu nielen choreografovanie pohybového materiálu či koncepčné zacieľovanie, ale aj tvorba celkového pohybového jazyka inscenácie, napĺňa ma, keď sa na dielo môžem pozrieť „z väčšieho odstupu“. Možno je to spôsobené aj zmenou môjho tela po zranení a vyosením sa do iného fyzického fungovania, iným napájaním sa na vlastnú telesnosť a pohybové zaužívanosti. V poslednej sezóne som tvorila pohybový slovník inscenáciám HEY, POOKIE! (Divadlo Jozefa Gregora Tajovského), Klinika Betty Fordovej (Divadlo NUDE), V mojich snoch (Divadlo Jána Palárika v Trnave), Kryonauti (Divadlo Petra Bezruče) a Broken Hearted, not just girl, tomboys and Viki (Janák, Čillíková, mimoOs).
Jana, v minulom roku si na festivale ArtWife skúmala tému odvahy, na aké odvážne „art“ a „wife“ rozhodnutia sa chystáš v tomto roku?
Jana Mikuš Hanzelová
Momentálne sa nachádzam v takom zvláštnom medziobdobí, po odchode z Novej Cvernovky som tak polonezamestnaná – zámerne vravím polo, keďže v tomto čase máme dva týždne do premiéry v divadle Polárka a navyše dobrovoľníckej práce je stále neúrekom. Na moje pomery odvážne bolo moje rozhodnutie dať si chvíľu čas pre seba na dokončenie svojich rozpracovaných „ártov“ – mám v hlave a kade tade v poznámkach načrtnutých niekoľko dramaturgických sérií, ktoré by som rada dokončila. Nech som pripravená, keď príde ten čas ich niekde realizovať. Takže skúšam tento árt skoncentrovať sa na svoj árt, a uvidíme, čo z toho všetkého bude a či sa predsalen nezľaknem existenčného tlaku. No a odvážne wife? To beriem ako súčasť tejto prestávky, skúsiť popracovať na týchto dôležitých identitách – byť lepšia wife, mum aj friend.
Alica, na Spring Forward 2026 si bola v zvláštnej pozícii, keďže si bola zaradená na recommendation list s dielom LUSH BLAST: Tasting the Untamed. Bol to pre teba skôr „lush“ alebo „blast“ moment?
Alica Minar
Detailne som sledovala dramaturgie uvedených diel, hľadala som podobnosti a odlišnosti medzi nimi. Zároveň bolo super vidieť takú veľkú koncentráciu diel, s ktorými som rezonovala. To, že ma oslovilo 6 predstavení z 20, je naozaj veľké percento. Takže to bolo „lush“ práve v tejto koncentrácii kvality a „blast“ s ohľadom na to, že mi vybuchoval mozog z toľkých myšlienok a podnetov. Bolo to ale aj „calm“ – n ič netreba uponáhľať, veci majú svoj prirodzený vývoj a aj keď je náš sektor veľa o tom, že človek musí veci pushovať, je dobré nechať ich skúsiť plynúť.
Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
