MLOKi

3×3 otázky pre dramaturgickú radu Novej drámy

Už dnes začína 12. ročník festivalu Nová dráma / New Drama. Hlavný program opäť ponúka prehliadku neopozeraných drám a ich inscenácií. Dramaturgickej rady ročníka 2016 – Kataríny Cvečkovej, Mareka Godoviča a Zuzany Uličianskej – sa preto v krátkosti pýtame, aké to je vidieť do útrob festivalového kolosu a čo si netreba nechať ujsť.

Ako a v čom zmenilo Vaše pôsobenie v dramaturgickej rade Novej Drámy 2016 Váš pohľad na festival?

Katarína Cvečková: V mojom prípade je táto otázka trošku zradná, pretože sa musím priznať, že minulý ročník Novej drámy bol môj vôbec prvý. A i to som ho zažila v podstate zvnútra, z pohľadu organizátorov. Skôr sa zmenil môj pohľad na fungovanie dramaturgickej rady festivalu a na výber programu. Nie je jednoduché zostaviť program kvalitný, žánrovo a tematicky pestrý a súčasne v ňom mať zastúpené i divadlá z rôznych častí Slovenska. Priorita vybrať to najlepšie z ponúkaných inscenácií musí ísť často do úzadia pred ostatnými požiadavkami. Výber dramaturgickej rady je potom i výsledkom viacerých kompromisov.

Marek Godovič: Ako člen dramaturgickej rady sa festivalu Nová dráma/New Drama zúčastňujem už po tretíkrát a vždy je to veľké dobrodružstvo, ktoré spočíva v cestovaní, pozeraní a nekonečných rozhovoroch o divadle a videných inscenáciách v aute a potom aj na ďalších stretnutiach. Ako ubiehajú roky, tak sa mení aj tvár súčasného divadla a toho, čo súhrnne nazývame novou drámou, a tým sa mení aj festival. Možno len otázka hraníc novej drámy zostáva otvorená. Azda  na tohtoročnom festivale dostaneme aspoň čiastočnú odpoveď.

Zuzana Uličianska: Festival Nová dráma poznám od jeho začiatku, ani v jeho dramaturgickej rade nie som po prvý raz. Je to však vždy príjemná skúsenosť, osobne  sa na nové texty v divadlách teším najviac, fascinuje ma sledovať, aké témy a aké formy si autori vyberajú.

S akými reakciami na Vami zostavený program ste sa doteraz stretli?

Katarína Cvečková: Veľa ľudí bude mať zrejme negatívny postoj k tomu, že v programe sú prevažne bratislavské divadlá (s výnimkou nitrianskeho DAB-u a Mestského divadla Žilina). Ako dramaturgická rada si však stojíme za tým, že sme dali rovnakú šancu všetkým slovenským divadlám. Iní sú zasa potešení, že má v programe tento rok celkom široký zástoj nezávislé divadlo, čo bol vlastne tiež jeden z našich zámerov. A nesmiem zabudnúť na sklamané reakcie ľudí, ktorí sa tešili, že na festivale uvidia inscenáciu Zázraky pre Alicu Starého divadla Karola Spišáka. Nuž ale myslím si, že ostatné reakcie si plnými dúškami užijeme až počas festivalu. Sama som na ne zvedavá.

Marek Godovič: K programu som zachytili prevažne pozitívne reakcie. Tento rok sa nám podarilo vybrať inscenácie, nielen preto, že sú kvalitné, že sme sa s mojimi kolegyňami v dramaturgickej rade dokázali na nich zhodnúť, ale aj preto, že vzbudzujú diskusiu. V živote súboru, divadla a tvorcov znamenajú zmenu. Samozrejme, ak by bol priestor, v programe by sa mohli objaviť aj ďalšie inscenácie, ale toto je náš výber, ktorý reprezentuje určité javy slovenského divadla, ktoré na festivale ešte neboli prítomné.

Zuzana Uličianska: Nezachytila som, že by bol výber na tento ročník festivalu predmetom veľkej diskusie, ale možno sa mi len nevybraní neprišli osobne sťažovať… Ja by som nebola ani proti o niečo širšej, inkluzívnejšej platforme na diskusiu o nových textoch.

Tip dramaturga/dramaturgičky? 

Katarína Cvečková: Nadväzujem na predošlú otázku – rada by som odporučila Zázraky pre Alicu, pretože je to naozaj neobyčajné scénické dielo. Pevne verím, že neupadne do zabudnutia a raz tvorcovia tento zázrak znova oživia. Určite si však v rámci programu najviac stojím za výberom najnovšieho diela Slávy Daubnerovej – Solo lamentoso, a to vzhľadom na tému i stvárnenie. Odporučila by som však aj nitriansku inscenáciu, a to najmä jej druhú časť Faust je hladný. Na slovenské pomery je to naozaj zaujímavá „podívaná“, ktorá upozorňuje na tvorbu najmladšej generácie českých režisérov a režisérok. A nesmiem zabudnúť na performanciu KAFKA.DREAMING, ktorej najväčším benefitom je prazvláštna atmosféra, ktorá vzniká kombináciou hudby Andrey Bučkovej, scénografie Zuzky Hudákovej i výkonov Petra Tilajčíka a Tomáša Procházku.

Marek Godovič: Ja osobne odporúčam hneď tri inscenácie v programe: nový projekt Slávy Daubnerovej Solo lamentoso. Okrem toho, že je to až nepríjemne skutočná performancia, performerka opäť raz prekvapuje svojím videním sveta za divadlom a sveta v divadle. Rovnako tiež nitriansku dvojinscenáciu hier Ewalda Palmetshofera. Podobne silný divadelno-filozofický zážitok som mal vďaka nitrianskemu súboru pri dnes už legendárnej Čajke či Hre snov.  Je to určitý „priaznivý“ návrat, rovnako ako pri SkRate a ich Extraktoch a náhradách.

Zuzana Uličianska: Inscenáciu Rivers of Babylon, ktorá je vypredaná azda až do konca sezóny, zvlášť predstavovať nemusím, festival by som využila napríklad ako možnosť vidieť napríklad nitrianskych divadelníkov s dvomi textami zaujímavého rakúskeho autora Ewalda Palmetshofera. A ani Obeť v Aréne nehrajú až tak často, takže by som tiež neváhala.

Za odpovede ďakuje redakcia MLOKi