MLOKi

Zuzana Novotová Godálová: Chceme ľudí provokovať k inému rozmeru ich rozmýšľania

Predstavte si, že vystúpite z vlaku alebo autobusu, vojdete do podchodu, no zrazu sa ocitnete v galérii. Alebo v umeleckej dielni. Možno na divadelnom javisku, prostred koncertu alebo predstavenia. Takémuto zážitku môžete byť vystavení v Topoľčanoch. V tristo metrov dlhom podchode medzi stanicou a pešou zónou už vyše desať rokov existuje Nástupište 1-12. Počas pracovného dňa ním prejde aj tisíc ľudí, čo z neho robí najnavštevovanejšiu kultúrnu platformu na Slovensku.

Aký je vzťah Nástupišťa 1-12 s mestom? Ste stále vnímaní ako experimentálny kultúrny priestor alebo ste už pevnou súčasťou kultúry v Topoľčanoch? Aký je vôbec stav kultúry v Topoľčanoch?
Topoľčany nemajú architektonickú, urbanistickú či kultúrnu stratégiu rozvoja mesta, chýba tam vízia či vyššia odbornosť v rámci zriaďovanej kultúry. Snažia sa robiť veci, ale niekedy len tak, aby naplnili kultúrny dom. Kultúru v Topoľčanoch dnes spravuje eseročka – samostatná mediálna spoločnosť. Keď sme žiadali o grant v rámci mestských dotačných schém, súperili sme s projektmi na osadenie lavičiek či osvetlenia do hokejovej haly. Kultúra a šport sú v spoločnej kategórii. Mestská galéria má v súčasnosti nového galeristu Daniela Paučeka, ktorý sa snaží robiť aj výstavy mladého súčasného umenia. No keďže galéria patrí pod mesto, musia sa tam striedať aj výstavy veľkonočných či vianočných tradícií. Časom bude mať problém nájsť umelcov, ktorí by radi vystavovali medzi medovníčkami a veľkonočnými kraslicami.
Ale s mestom máme dobrý vzťah. Dávnejšie sme dostali ponuku presťahovať sa do lepších priestorov, vykurovaných, so záchodom. Ale náš podchod je zaujímavý, funkčný, komunikuje. Vnímame ho ako najlepšie miesto, kde môžeme prezentovať a otvorene servírovať súčasné umenie vo verejnom priestore. Nejdeme pritom do provokačnej roviny, skôr riešime, ako v malom meste prinútiť čo najviac ľudí vidieť súčasné témy, ktoré premietame v umení. Chceme ľudí provokovať k inému rozmeru ich rozmýšľania. A v podchode má tento dialóg ten najlepší rozmer. Mnohé diela vznikajú priamo tam a náhodný okoloidúci prechádza cez otvorený proces tvorby. Divák ho môže vnímať a konfrontovať s hotovým dielom. Sú aj zvedaví, ktorí sa pristavia, povyzvedajú, máme tam aj veľa mladých Rómov, ktorí nám veľakrát aj pomôžu, radi sa porozprávajú. Vnímame to aj z pohľadu umelcov. Tradične tvorí každý sám, zavretý v ateliéri, a tu je odrazu vystavený interakcii, ocitá sa tiež v istom diskomforte. Také bežné otázky od okoloidúcich inde len tak nedostane a niekedy je práve na ne najťažšie odpovedať.

Rozhovor pre mloki.sk si poskytla aj v roku 2017. Čo najzásadnejšie sa za uplynulých päť rokov na Nástupišti 1-12 udialo?
S ľuďmi z rôznych disciplín sme vytvorili umelecký kolektív Suvenír, ktorý tento rok uviedol už tretí projekt, a opustený salaš pod Topoľčianskym hradom sme premenili na Pažite – niečo ako náš letný stage, kde organizujeme koncerty, festival, umelecké rezidencie. Počas dvoch rokov pandémie sme v spolupráci s Kempelenovým inštitútom digitálnych technológií nahrali 16-dielnu sériu podcastov s názvom E-tika o hraniciach v etike digitálnych médií, architektonický ateliér HAUS pre nás ako reakciu na zavretý podchod počas pandémie vytvorilo vo verejnom priestore mobilný efemérny modul Pavilón, ktorý môže slúžiť na výstavy aj koncerty. Keď je zavretý, je to kocka s rozmermi 2,5 × 2,5 metra, keď sa rozroluje, vznikne stage so zadnou stenou, na ktorú sa dá aj premietať. Boli sme s ním napríklad na Pohode on the Ground či na Bielej noci v Košiciach.

Rozoberme si niektoré z týchto projektov podrobnejšie. Spomínala si, že nedávno ste uviedli už tretie pokračovanie projektu Suvenír. V čom sa líši od predchádzajúcich dvoch častí a ako tento umelecký kolektív vlastne funguje? Nie je to úplne bežné, aby kultúrne centrum malo takýto typ autorského projektu.
Jednotka vznikla tak trochu náhodne. V roku 2016 sme robili s Janou Kirschner, Eddiem Stevensom a ich priateľom Alastairom McNeillom soundtrack pre Topoľčany. Súbežne sme s Allym rozbehli interdisciplinárny projekt s názvom Souvenir,ktorý on realizoval v Británii. Išlo o zapojenie čo najviac umelcov z rôznych disciplín, ktorí mali spoločne vytvoriť nejaké dielo. My sme za multimédiá prizvali Jakuba Pišeka, za hudbu Ľubomíra Panáka, za literatúru Zuzanu Husárovú, za kresbu Máriu Čorejovú, za architektúru Evu Andrášovú a Miriam Sebianovú, za tanec a choreografiu Tomáša Danielisa. Vytvorili sme kolektívne performatívne dielo, v ktorom sme sa zaoberali významom slova „suvenír“ – je to niečo, čo človek dostane, čo si môže zobrať so sebou. Jednotlivé médiá medzi sebou interagovali, niečo bolo živé, performatívne, niečo vizuálne, ďalšie hudobné… Cieľom bolo, aby divák dostal ucelený zážitok v reálnom čase, ale aj následne, keď si „suvenír“ odnesie domov.
V dvojke (Hortus Pomodorum: Not Titled Yet, 2019 – 2020) sme vychádzali čisto z environmentálnej tematiky a bola performatívnejšia – mala bližšie k inscenácii než inštalácii. A tretia časť (The Possession of Look, 2022) je opäť primárne site-specific inštaláciou, hoci s prvkami live performance. Je hravejšia – hrá sa s textom a vnímaním prostredia. Inštalácia sa vždy prispôsobuje priestoru, pracuje sa v nej so slovnými hrami a rozmanitým prepájaním slov a významov. Inú podobu mala v auguste v Brne, inú v talianskom Turíne, kde sme ju uviedli tento rok v novembri v rámci veľtrhu The Others Art Fair. Budúci rok sa s týmto dielom chystáme do Británie. Od tohto autorského projektu sme na začiatku nečakali veľa, ale dnes je to už päť rokov, čo spolu tvoríme (po dvojke odišiel len Tomáš Danielis a Miriam Sebianová nám ostala pomáhať na diaľku v architektonických riešeniach). Fungujeme ako skupina a hovoríme si egoless. Snažíme sa balansovať naše egá a zároveň sa usilujeme, aby aj jednotlivé médiá boli v rovnováhe.

Popri výtvarných či hudobných projektoch dávate priestor aj divadelným a tanečným inscenáciám…
Náš program miešame interdisciplinárne a každý rok v ňom majú miesto aj divadelné či tanečné predstavenia, či už vo forme repríz, alebo ponúkame priamo priestor na tvorbu či experiment. V lete 2022 sme mali na rezidencii medzinárodný kolektív, ktorý tvorili hudobníci a tanečníci Myrthe Bokelmann z Holandska, Roman Gavryliuk z Ukrajiny, Leonie Strecker z Nemecka a Cèlia Pujol zo Španielska. Vzniklo veľmi zaujímavé spoločné dielo, ktoré pracovalo aj s miestnymi zvykmi a folklórom. Pracujeme aj s performatívnymi telesami, ktorým ponúkame zažiť tvorbu priamo v podchode a využívať tento prechodný priestor, pracovať s ním vo forme náhodných interakcií s okoloidúcimi.

Nástupište 1-12 od začiatku svojsky pracuje s verejným priestorom – či už v samotnom podchode, alebo na novo pribudnutom areáli Pažite. Aký nový rozmer do vašej práce s umením a divákmi priniesol niekdajší salaš?
Pôvodne sme plánovali vysunúť tam jedno víkendové podujatie – festival v prírode, ktorý sme nazvali Kvantum (ako najmenšia veličina, ktorá môže interagovať s niečím iným). Miestne družstvo nám však ponúklo, že nám bývalý salaš dajú nastálo, za veľmi výhodný ročný prenájom. Nechcene sme sa tak dostali k novému priestoru, ktorý je naozaj malebný a z Topoľčian dostupný za pätnásť minúť jazdy autom. Jeho súčasťou je obrovský hangár či plne vybavená nerezová kuchyňa (niekdajšia výrobňa syrových korbáčikov), unimobunky, toalety. A tak sme tam presunuli časť letného programu, aj rezidencie. Získali sme tiež nových divákov, keďže cez Pažite chodia turisti na Topoľčiansky hrad a v letnej sezóne tade prejde aj niekoľko tisíc ľudí. Tri kilometre odtiaľ je prírodné kúpalisko Duchonka, ktoré aktuálne obnovujú naši kamaráti pod názvom Nová Duchonka. Aj z toho ťažíme. Na Pažitiach máme tiež bufet a tento rok sme tam osadili tri sochy. S Milanom Stancom sme spravili Harfádu – zvukový objekt, ktorý simuluje zvuk stáda oviec, ktoré tam kedysi bolo. Železné trubice sa o seba derú a dedinčania sa občas pýtajú, či sa tam vrátili ovce, lebo to počuť až k nim. Pavel Karous, český sochár, vytvoril site-specific inštaláciu Obrana tretej avantgardy, Matúš Lányi zas landartový projekt Partenón, ktorý vidieť z Topoľčianskeho hradu. Ide o pôdorys všetkých nehnuteľností, ktoré istý bývalý premiér (pôvodnom z Topoľčian) užíva alebo užíval a nemal ich zapísané v katastri. Na Pažitiach robíme aj výtvarné, keramické dielne, večer koncerty. Diváci z Pažití sa potom prídu pozrieť aj na Nástupište 1-12, často len zo zvedavosti.

Čiže sa vám darí vychovávať a priťahovať aj nové publikum?
Publikum, ktoré sa snažíme oslovovať, tvoria najmä stredoškoláci, keďže blízko podchodu je gymnázium a v Topoľčanoch je aj stredná umelecká škola. Študentov a študentky často voláme pomáhať pri inštaláciách, fotia pre nás, pomáhajú nám produkčne či organizačne. Robíme pre nich tiež komentované prehliadky, ideálne za prítomnosti umelca, ktorý u nás tvorí či realizuje dielo, aby videli proces tvorby, mohli sa otvoriť dialógu a vedieť sa opýtať. So strednými školami máme veľmi dobrú spoluprácu, ale stále je to beh na dlhé trate. Do Topoľčian nechodia ľudia za kultúrou ani z Nitry, ani z Bratislavy, máme čisto lokálny charakter. Navyše v meste nie je žiadna vysoká škola, čiže musíme a snažíme sa atakovať aj novú mladú generáciu, ktorú stratíme, keď odíde na vysoké školy do iných miest.

Nedávno ste sa zapojili aj do projektu Slovenská tepláreň – zakladáte si aj na aktivistickom rozmere Nástupišťa 1-12?
Cítili sme našu občiansku povinnosť zapojiť sa. Dlhodobo sa skôr zameriavame na aktivity, ktoré majú environmentálny charakter, zdôrazňujeme témy udržateľnosti a recyklácie. Robievame veľa očistných, revitalizačných akcií priamo v podchode. Na Pažitiach pozývame ľudí na dobrovoľnícke práce v prírode, máme svoj detský tím Zberači odpadkov. Plánujeme vysadiť nové stromy, apelujeme na výtvarníkov a výtvarníčky, aby pracovali s čo najmenšou odpadovou stopou, aby používali prírodné, rozložiteľné či ďalej spracovateľné materiály. Iniciujeme projekty, ktoré reagujú na okolité prostredie. Sme priestor otvorený pre všetkých bez rozdielu a našimi aktivitami chceme prispieť k tolerantnejšej a otvorenejšej krajine.

Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová