V apríli 2019 uviedol Tomáš Danielis dielo 21&counting, ktoré bola oneskorenou oslavou 20. výročia autorovho pôsobenia na tanečnej scéne. Išlo o „one man show“, v ktorej cez pohyb a slovo reflektoval svoju doterajšiu kariéru, pričom osobnú skúsenosť využíval ako podklad pre kritickú reflexiu performatívneho umenia. V Custom View robí v podstate to isté a ani sa tým netají. V priebehu performancie priznáva, že zručnosť, ktorú počas svojho života zdokonalil, je citovanie a občasné vykrádanie iných diel, a ako sám hovorí: „V tomto prípade ide o 21&counting.“ Pozeráme sa však skutočne na to isté, čo sme už videli? Alebo si len máme myslieť, že sa pozeráme na kópiu kedysi existujúcej reality?
Zamotáme to ešte viac. Pôvodne sme mali byť divákmi celkom odlišného predstavenia. „Veľké, intermediálne, v dvoch dejstvách, plné technológií a projekcií,“ prezrádza Danielis. Custom View bolo plánované ako retrospektívny dvojvečer, spektakulárna tanečná šou o vytváraní alternatívneho vnímania reality. Akú funkciu má pre nás táto informácia? Popri citovaní a vykrádaní iných diel je ďalšou z Danielisových zručností umenie sťažovať sa, ktoré „vycibril do absolútnej dokonalosti“. Možno preto mal potrebu povedať, že čo by bolo keby…keby bolo viac peňazí? Lepší priestor? Viac času na prípravu? Nebola by vojna na Ukrajine? V skutočnosti sa však Danielis s nami pravdepodobne len ironicky pohráva a to, čo sledujeme, nie je žiaden náhradný nízkorozpočtový koncept, ale spomínaná „iná“ skutočnosť.
Performancia má veľmi jednoduchú štruktúru (Danielis sa doznáva k vedomej inšpirácii Jérôme Belom) – monológy sa striedajú s tanečnými (asistovanými) sólami. Asistentom je dramaturg Marek Godovič, ktorý z času na čas vchádza na scénu a manipuluje fotografickými svetlami. Tie sú základným prvkom svetelného dizajnu. V určitých momentoch nasvecuje tanečníka a vlastne rozhoduje, čo treba zdôrazniť, viac zviditeľniť. Jeho pohyb po scéne je civilný, no minimalistické gesto namierenia svetla sa stáva metaforou situovania diela do nového kontextu. Podľa Danielisa je Godovič niečím ako „deux et machina“, Godovič zas sám seba nazýva „ideovým kontextovým partnerom Tomáša“, je akýmsi premostením medzi divákmi a tanečníkom. Okrem posúvania svetiel (v jednej scéne dokonca osvetľuje performera bleskom fotoaparátu) vstupuje do performancie aj verbálne, cez texty, ktoré v reálnom čase píše a ktoré sa premietajú na obrazovku. Deje sa tak najmä počas tanečných pasáží, čím Godovič slovom nadstavuje či dopovedá význam definovaný telom. Vkladá do diela ďalší interpretačný rámec.
V naratívnych častiach Danielis stojí pri mikrofóne a jeho výpovede sú súčasne titulkované do slovenčiny. Nemôže sa preto odkloniť od scenára, nie je tu priestor pre improvizáciu. Tento tlak sa prejavuje na charaktere jeho reči, cítiť, že nie je celkom uvoľnený. V predošlom diele 21&counting, ktoré sa celé odohrávalo iba v angličtine, bol pri rozprávaní oveľa prirodzenejší. Tu však viac vystupuje do popredia fakt, že Danielis je v prvom rade tanečníkom – kvalitným, precíznym, sebavedomým. Dokazuje to v tanečných častiach, kedy predvádza celú šírku pohybových variácií. Krátke choreografie sú nové (až na poslednú časť, kedy cituje dielo Loose Leaf zo začiatku svojej kariéry), avšak nesú v sebe ozvuky všetkých jeho doterajších tanečných kompozícií. Aj keď je pohyb ten istý, v každom ďalšom kontexte môže byť niečím celkom odlišným, rozšírením pôvodného významu, amplifikáciou. Dokonca by sme mohli povedať, že sa pred nami odvíjajú celé dejiny tanečného umenia – baletné prvky sa miešajú so súčasným tancom, skokové figúry a ostré napnuté pózy s uvoľnenými gestami, miestami sa objaví ľudový krok či referencia k disco tancu.
V jednom z prehovorov Danielis pojednáva o hľadaní absolútneho základného pohybu. Našiel ho vo vlnení, kedy sa pohybujú všetky stavce a telo rotuje v určitých sekvenciách. Pohyb je následne organizovaný v choreografii a všetko sa deje v čase. A telo, ako píše Godovič na obrazovku, je technologický konštrukt. Možno konštrukt, ale ovládaný tanečníkom. Danielis ho ohýba podľa svojej vôle a ohýbanie významu prenecháva iným. Keď rozpráva, je pomerne doslovný, nepoužíva veľké metafory či symboly. Akonáhle však slovo ustúpi pohybu, máme potrebu hľadať oporné body čítania, vysvetľovania. Ktorý jazyk je teda zrozumiteľnejší?
Vráťme sa k otázke z úvodu: na čo sa vlastne pozeráme? Na „heterosexuálneho bieleho muža“, ktorý tancuje na bielom baletizole o ploche 100 m2? Na retrospektívu tanečníka Tomáša Danielisa? Na dielo konceptuálneho umelca, ktorý sa (opäť) vysmieva z konceptuálneho umenia? Je to celé Danielisov egotrip alebo sebairónia? Závisí od uhla pohľadu, od kontextu, v akom dielo interpretujeme, s akou intelektuálnou či kultúrnou výbavou ho sledujeme. Po 21&counting je pre mňa nová performancia skôr sofistikovanou nápodobou tej starej a pochybujem o opodstatnenosti jej vzniku. Ale možno to naozaj celé vnímať ako Wittgensteinove jazykové hry. Nemáme hľadať v slovách (telách, performanciách) význam, ale skúmať ich použitie. Zabudnime na definície, obráťme sa ku kontextu. Neriešme, na čo sa vlastne pozeráme, ale rozmýšľajme radšej o tom, čo nám môže ohýbané telo povedať o ohýbaní významu, prečo v tanci, ktorý je najspoločenskejším druhom umenia, môže byť človek nespoločenským? „Zaujíma ma jednoduchá ľudskosť a najmä krehkosť človeka,“ vraví Danielis. Jeho telo však na scéne pôsobí pevne a sebaisto. To len slová, cez ktoré odkrýva minulé traumy či životné dezilúzie, pôsobia zraniteľne.
V jednom z rozhovorov Danielis objasňuje, že Custom View je pilotným projektom zoskupenia Radical Empathy, ktoré sa utvorilo počas pandémie COVID-19 a jeho zámerom je skúmať témy empatie a ľudskosti na pozadí umenia či sociológie. Z tohto hľadiska je toľké obrátenie pozornosti na samého seba vlastne vtipnou hyperbolou. Tvrdenie, že ak chceme konať či kritizovať, treba začať v prvom rade od seba, tu totiž naberá nadrozmerné parametre. Danielis sa nekajá (hoci by možno niekedy chcel), nikto to od neho ani neočakáva. Cez akceleráciu osobného skôr nabáda k premýšľaniu o nemožnosti vidieť objektívne, k uvažovaniu o pokrivených úsudkoch. Svoj život používa na to, aby cez rozprávanie o ňom zdôraznil, s čím mnohí zápasíme. Otázkou však ostáva, do akého kontextu si tento zápas vsadíme my. Kontext totiž môže ovplyvniť všetko.
Tanec, text a svetelný dizajn: Tomáš Danielis
Live dramaturgia, text a manipulácia so scénou: Marek Godovič
Hudba: Vladimír Godár, Anthony Rouchier, Ľubomír Panák
Asistentka: Soňa Kúdeľová
Grafika: Matej Lacko
Produkcia: Veronika Malgot
Premiéra: 2. máj 2022