MLOKi

Toto bude najlepší rok v mojom živote!

„Môžeš ísť trošku ďalej odo mňa?“ začali sme prosiť nielen cudzích ľudí, ale aj kamarátov v marci minulého roka. Otázka, ktorá sa stala príznačnou najmä pre prvú vlnu pandémie, je dnes jednou z replík inscenácie SHIfT. Divadlo DPM sa podujalo zreflektovať uplynulý neštandardný rok – míľniky, procesy a zmeny, ktoré vniesol do spoločnosti vírus COVID-19. Opiera sa o spoločnú skúsenosť nás všetkých skúsenosť, ktorá je navyše ešte stále živá a žitá. V dialógoch tak nachádzame referencie k našim vlastným pandemickým zážitkom a traumám.

Pandémia do umeleckých výstupov začala vrastať už počas roka ‒ pocity úzkosti, izolácie, paralýzy či nových foriem strachu sa však do diel premietali najmä v náznakovej, pocitovej rovine. Divadlo DPM nepracuje iba s emocionálnym rámcovaním tejto témy, ale aj s konkrétnymi citáciami, štatistikami, vizuálnymi znakmi. Počty mŕtvych, výroky politikov, úryvky z diskusií na sociálnych sieťach, biele overaly, ale aj autentické denníkové zápisky hercov a herečiek sa vrstvia vo fiktívnom divadelnom environmente. Výsledok mohol ľahko skĺznuť do patetického existenciálneho traktátu alebo nepatričnej divadelnej frašky. Nestalo sa. SHIfT si drží nadhľad, prirodzene balansuje medzi humorom, vážnosťou, miestami až spoločenskou naliehavosťou. Či už to robí slovom alebo prostredníctvom rôznych vizuálnych odkazov a scénických situácií, divák necíti trápno z prvoplánového vtipu ani z emocionálneho vydierania.

Inscenácia je členená do dvanástich obrazov, ktoré môžeme chápať ako náznak časového rozdelenia roka na dvanásť mesiacov. Všetko sa začína oslavou Nového roka, počas ktorej zaznievajú zvolania ako: „Toto bude najlepší rok v mojom živote!“ A my už vieme, že nebude. Do bezstarostnej párty, na ktorej sa rieši, kto a ako dlho vydrží nepiť, sa nenápadne vkrádajú poznámky o akejsi chorobe vo vzdialenej Číne. A my si popritom presne vybavujeme, ako sme si hovorili, že nás sa to netýka, my sme tu v bezpečí, v privilegovanej európskej klietke. Informácie o prvom slovenskom prípade nákazy píše jedna z účinkujúcich na sklo v treťom obraze. Väčšina z nás si asi pamätá, čo robila posledný deň pred prvým lockdownom. S postavami, ktorých fiktívna identita do veľkej miery splýva s identitou hercov (oslovujú sa vlastnými menami), si porovnávame vlastné skúsenosti. Spomíname, akým dobrodružstvom bola pre nás na jar cesta do obchodu, akým novým záľubám sme sa v izolácii začali venovať a ako sme sa učili inak si umývať ruky (DPM transformuje pokyny visiace na všetkých toaletách do spomalenej choreografickej etudy). Dôjde aj na partnerské rozpravy v karanténe, osobné príbehy o dôsledkoch pandémie na tvorivý divadelný proces či na monológy vyskladané z hoaxov a novinových článkov.

SHIfT robí najzaujímavejším forma spracovania obsahu a spôsob jeho zdieľania s divákmi. Premiéra sa uskutočnila v bývalom OD Dunaj v Bratislave. Sterilný sivý interiér má kancelársky charakter. Skladá sa z jedného centrálneho priestranstva a menších kójí, z ktorých niektoré delí stena, iné sklo. Herci nezotrvávajú na jednom mieste, ale migrujú, posúvajú sa („shiftujú“) z kóje do kóje. Nevyužijú všetky, do niektorých sa zas vracajú opakovane. Spolu s nimi sú nútení k pohybovej aktivite aj diváci a diváčky. Majú slobodu v tom, kde si sadnú (alebo postoja), či uprednostnia blízkosť alebo si uchovajú od zdanlivého javiska odstup aspoň dva metre. Dielo tým nadobúda špecifickú dynamiku. Presúvania sú istou formou narušenia koncentrácie, ale vítanou ‒ nedovolia dielu upadnúť do strnulosti. Herci nečakajú, kým si všetci opäť nájdu svoje miesto, v scénach pokračujú plynulo ďalej.

„SHIfTovanie“ sa odohráva nielen vo fyzickej, ale aj žánrovej a výrazovej rovine. Chvíľu sledujeme činohru, následne fyzické divadlo, niektorý obraz nás zase posunie do performatívnej roviny či takmer vizuálnej inštalácie. K takej patrí napríklad pasáž, v ktorej sú k hlavám hercov dokladané orgány tváre zobrazené na mobilných telefónoch. Plochý displej s uchom či okom mení ľudské bytosti na takmer kubistické figúry, podliehajú vizuálnemu rozkladu. V závere rozohrávajú telá zaodeté do bielych overalov takmer erotický duet.

Významy vypovedaných textov sú častokrát rozširované či podčiarkované drobnými choreografickými sekvenciami (spomínané umývanie rúk alebo repetitívne opakovanie totožných pohybov pri rozprave o nútenej izolácii), ale aj bizarnými a multifunkčnými kostýmami, rekvizitami a prelínaním rôznych médií. V jednom momente sa napríklad scéna, pripomínajúca „hecovačku” v šatni v polčase futbalového zápasu („Ľudia tam vonku nás potrebujú!”) odohráva na videozázname a súčasne naživo, pričom nejde o doslovné kópie situácií.

Rôznorodosť použitých divadelných prostriedkov DPM svedčí a má šancu nimi osloviť a zasiahnuť aj širšie publikum. Nepodlieza vkus, ale ani sa nevyžíva vo vytváraní zbytočne preintelektualizovaných diel. Divadlo vyťahuje z klasických kamenných sál, rozpráva o tom, čo všetci dôverne poznáme, ale nie sme s tým úplne vysporiadaní. Možno aj preto je herecký prejav kolektívu DPM v tomto prípade bez akéhokoľvek kŕča. SHIfT nemoralizuje, nedáva rady ani rozuzlenia, ako z tejto celej pandemickej situácie vyjsť. Herci sú my a my sme herci. Nahadzujeme si vzájomne repliky a čakáme, ako sa budeme cítiť. Alebo na to, kedy nám pípne sms-ka s termínom očkovania.


Koncept: Jana Smokoňová, Katarína K. Cvečková
Réžia: Jana Smokoňová
Dramaturgia: Katarína K. Cvečková
Text: Jana Smokoňová a autorský kolektív
Kostýmy: Petra Kovács
Scéna: Ema Teren
Hudba: Dalibor Kocián / Stroon
Pohybová spolupráca: Michal Heriban
Produkcia: Hana Bodáková
Video: Dorota Vlnová, Lukáš Teren
Účinkujú: Lenka Libjaková, Michaela Fech, Šimon Ferstl, Tomáš Pokorný, Pavol Šimun

Premiéra: 29. jún 2021


Michaela Pašteková

Vyštudovala estetiku. Od roku 2005 učí na VŠVU v Bratislave, je členkou redakčnej rady mesačníka Kapitál. Posledné dva roky pôsobí v dramaturgicko-produkčnom tíme festivalu Kiosk v Žiline.