Petronela Dušová našla inšpiráciu pre svoju hru Čert a Kača v rovnomennej rozprávke od Boženy Němcovej. Autorka si text aj sama zrežírovala, čím sa asi vyhla prípadným tvorivým rozkolom, ktoré sú bežné pri práci režiséra a žijúceho autora. Príbeh o zlostnej Kači je tak trochu analógiou na Shakespearovu hru Skrotenie zlej ženy: hrdinka Kača je zlostná, priečna a neúnavná tanečnica, každý sa jej bojí a nikto ju nechce. Až ju napokon jeden odvážlivec skrotí.
Raz sa nájde jeden dychtivý a nerozvážny čert, ktorý si chce v dedine zatancovať. Ten ešte netuší, čo ho s Kačou čaká. Nechtiac ju so sebou vezme do Pekla, kde Kača narobí taký „prievan“, že sa všetci čerti v kútoch schovávajú. Keď sa jej zbavia, Kači sa ujme Mišo, ktorý ju „vycepuje“ tvrdou prácou. Keď už to vyzerá šťastne, nastane bod zlomu a Kača musí ísť zachraňovať Miša, ktorého uväznili na zámku. (Táto odbočka je trochu násilná, chce dopovedať príbeh Kači a čerta). Zlý kráľ vie, že si po neho idú z Pekla, preto sa schováva. V jednom momente príde aj Kača aj čert. Čert sa jej tak zľakne, že kráľa nechá tak a vracia sa naprázdno. Kráľ sa Kači poďakuje a prepustí Miša z väzenia. A až vtedy sa rozprávka šťastne zavŕši.
Text hry má svoje medzery, ktoré v inscenácii udrú do očí. Avšak sa nedá uprieť fakt, že režisérka vystavala textové obrazy do kompaktnej skladačky. Postavila hru na dvoch hercoch Mariana Bódyová a Andrej Sisák, ktorí v inscenácií používajú plošné bábky. Taktiež režisérka priznáva hru na hru. Sisák s Bódyovou sú dvaja „kočovní“ herci, ktorí idú hrať príbeh o zlostnej Kači. Herečka je dominantnejšia, je zlostná ako jej postavička Kača. Herec je zas submisívny a počúva, čo mu partnerka rozkáže. Obaja prepájajú do jedného celku príbeh o Kači s ich skúsenosťami. Neustále menia postavy – vchádzajú a vychádzajú z nich rýchlo a s prehľadom. Dokonca stíhajú budovať detailné prvky, aby bolo rozpoznateľné, že práve hrajú dvojicu hercov, a potom zas Kačin príbeh. Napríklad Sisák si skladá klobúk, keď ide hrať s bábkami. A naopak, keď hrá herca, nasadí si ho späť.
Keďže sa neustále mení prostredie aj bábky, scénografia je veľmi jednoduchá, ale zároveň zaujímavá. Dominantou scény je veľká variabilná maľovaná a vyrezávaná truhlica, alebo lavica s operadlom, alebo veľká posteľ, alebo čo len chcete. Raz svetielkovala ako nočná obloha, raz z nej bolo hrozivé peklo, inokedy sa drobnými doplnkami zmenila na lúku s potôčikom. Dalo by sa povedať, že v nej bolo všetko a dala sa využiť naozaj na čokoľvek. Farebnosť ohybných bábok a ich detailne namaľované výrazy tváre a oblečenie upútali hneď na prvýkrát. Každá bábka, hlavne čerti, bola svojská. Herci sa ich snažili odlíšiť aj hlasovo, čo sa im darilo veľmi dobre. Každá bábka tak dostala svoju osobitosť. Živá hudba a texty piesní dotvárali celkovú atmosféru príbehu.
Celá inscenácia bola hutným kompaktným divadlom. Obsahovala všetko, od humoru, cez tragédiu, až po lásku. Pol na pol zastúpené bábky aj herci boli skĺbené s ľahkosťou. Všetky prechody sa diali plynulo a bez zbytočných zádrhov. Inscenácia mala svoje svižné tempo, ktoré dodalo predvídateľnému príbehu šmrnc, podobne ako herci svojím naturelom. Len škoda, že som túto inscenáciu videla na veľkom javisku. Svojim komorným zameraním a scénografickým minimalizmom by určite lepšie „zahrala“ na menšom javisku, alebo naopak vonku v otvorenom priestore