MLOKi

Figuli bez pátosu

Margita Figuli môže mnohých odradiť kvôli nálepke“ povinného čítania. Ak si však odmyslíme tento fakt, je to pútavá próza plná lyrických obrazov a duchovných odkazov s témou lásky. Práve tá je v útlej novele Tri gaštanové kone hybnou silou. Zoskupenie Trieska v oku bez pátosu prenáša na javisko literárny svet Margity Figuli. Civilné herectvo v kombinácii s metaforickým vyobrazením dediny vťahuje diváka do ľúbostného trojuholníka a sprevádzajú ho pritom tri gaštanové kone ako symbol obety, odriekania, túžby či vytrvalosti.

Príbeh novely hovorí o láske dvoch mužov Petra a Jana k Magdaléne. Tá miluje Petra, ale Jano ju násilím získa za ženu. Magdaléna v manželstve trpí. Peter sa za ňou vracia  aj s tromi gaštanovými koňmi, nevediac, že už nie je slobodná. Janovi žiarlivosť zatemňuje myseľ až tak, že si vybíja hnev na svojom koňovi, ktorý ho nakoniec udupe. Po jeho smrti je Magdaléna voľná a spolu s Petrom začínajú nový život. Ich láska a dobrota tak zvíťazila nad zlom a násilím.

Dramatizácia Zuzany Kolejákovej zachováva rozprávanie v prvej osobe, pričom upravovateľka vložila do príbehu krátke dialógy, ktoré výstižne doplnili literárnu predlohu. Príbeh tak nadobudol dynamiku, divadelnú skratkovitosť a zároveň je stále verný predlohe. Herci sa vďaka tomu nemuseli opierať len o epický základ a režisér Vojtech Koleják mal viac možností, ako uchopiť postavy a ich príbeh bez toho, aby text na javisku len ilustroval. Jeho réžia je postavená na civilnom prejave hercov, rýchlych strihoch medzi poetickými a krutými obrazmi. Je funkčná a nenápadne prítomná. Prostredníctvom scénografie dodáva deju dynamiku a pomáha pri vykresľovaní atmosféry jednotlivých obrazov.

Celý príbeh je hraný v metaforickom priestore vytváranom prízračnými postavami. Scénografka a kostýmová výtvarníčka Dorota Volfová vytvorila množstvo figurín, ktoré svojím vzhľadom pripomínajú duchov. Je to metafora dediny, ktorá sa prizerá, ale nezasahuje. Postavy s ňou často komunikujú, ale dedina ostáva nemá. Herci si figuríny hravo prehadzujú, alebo ich zámerne posúvajú, vďaka čomu z nich tvoria rôzne priestory. Tieto premeny sa dejú akoby mimochodom a divák si zmenu uvedomí až v momente, keď nastane. Posúvaním figurín vytvárajú napríklad les, svadobný špalier alebo kruhovú arénu, v ktorej umiera Peter. Pri práci s rekvizitou môže divák nadobudnúť pocit, že sa postavy hrajú ako deti, keď si vymýšľajú rozličné hry. Napríklad keď sa Peter s Magdalénou hravo naháňajú v lese a skrývajú za stromy. Podobne pracujú aj s plechovými vedrami, ktoré vďaka hereckej práci nadobúdajú aj iné významy, stávajú sa rôznymi predmetmi, či dokonca koňmi. Na javisku v popredí po celý čas pritom „trónia“ tri umelohmotné hračkárske kone. Sú sošne prítomné a efektne nasvecované. Slúžia ako pripomienka sľubov Magdalény a Petra a symbolizujú jeho rodný kraj. Svetelný dizajn Jána Ptačina príhodne dotvára atmosféru celej inscenácie. Väčšie javisko DPOH vďaka tomu neuberá inscenácii na jej intímnej a komornej atmosfére.

Na charakterizáciu duševných pochodov postáv využíva režisér spev alebo „hmkanie“ ľudových piesní. Dotvára to zvukovú aj dramatickú stránku inscenácie. Vďaka hereckému uchopeniu sú jednotlivé postavy ľahko čitateľné. Magdaléna Tatiany Polákovej pôsobí až étericky, hlavne vďaka tomu, že jej postava je založená skôr na pohybovom ako na verbálnom prejave. Miestami herečka volí expresívnejší prejav, a to najmä vo vypätých situáciách znázorňujúcich znásilnenie či bitku. Poláková dokázala do svojej postavy pretaviť vnútorný boj, nerozhodnosť a neschopnosť zmieriť sa s tým, že nedodržala sľub. Michal Koleják v úlohe Jana používa veľké gestá a verne zobrazuje typ agresora. V komunikácii s ostatnými postavami je výbušný, hlasný. Škoda, že v poetickejších partoch miestami pôsobil toporne. Peter Jaroslava Kysela je vecný, v jeho monológoch nie je cítiť poetický pátos a vďaka tomu sú jeho rozprávačské výstupy pútavé. Dáva hlasu i pohybu dynamiku a v priestore sa pohybuje s ľahkosťou. Prínosom inscenácie je, že text Margity Figuli na javisku nestratil svoju poetiku. Tvorcom sa ju podarilo zachovať aj na malom priestore, s malým množstvom rekvizít a hercov. Inscenácia III gaštanové kone možno uľahčí čitateľský život študentom, ale pritom s pridanou hodnotou umeleckej výpovede. Trieska v oku opäť po dlhšom čase ukázala, že pokračuje v intenciách inscenovania slovenskej klasiky bez pátosu, s civilným nadhľadom, efektným gradovaním príbehu a nápaditým inscenačným riešením.


Predloha: Margita Figuli
Adaptácia: Zuzana Kolejáková
Réžia: Vojtech Koleják
Scéna a kostýmy:  Dorota Volfová
Sound design: Laco Korbel
Svetelný design:  Ján Ptačin

Účinkujú:  Tatiana Poláková, Jaroslav Kysel a Michal Koleják
Produkcia:  DPOH & Trieska v oku

Premiéra: 21. máj 2021


Zuzana Poliščák Šnircová

Zuzana Poliščák Šnircová

Cítim sa ako skutočný MLOK. Alebo možno skôr chameleón. Asi to bude tými životnými zmenami, ktorými občas všetci prechádzame. A zistila som jednu pravdu (aspoň si to myslím) - divadlo je naozaj veľmi zvláštna inštitúcia a ešte zvláštnejšia je tá, ktorá sa divadlom zaoberá. Ešteže stále existujú rozprávky, aspoň tam sa človek môže nachvíľu schovať. A vďaka bohu za dobrý čaj, ten vie veľmi povzbudiť.