Zuzana Poliščák ŠnircováPrvý deň festivalu zaútočil na city. Ťažké témy našej minulosti sa objavili ako prízraky, ktoré naberajú reálne kontúry. Začalo sa to Obchodom na korze, ktorý priniesol emotívne obrazy o našej slovenskosti, neľudskosti a masovosti. A v závere večera sa všetko zaklincovalo ťažkou dokumentárnou inscenáciou Hviezdy sú tiché.
Bábkové divadlo na Rázcestí a režiséri Monika Kováčová a Marián Pecko priniesli koncept inscenovaného čítania s prednáškou, ktorý zaujme hlavne svojou drsnou vizualizáciou a autentickými výpoveďami. Tvorcovia sa zamerali na dokumenty, ktoré by dnešným mladším generáciám priblížili reálie vojny, správanie sa ľudí a dobové nálady. Chceli by takto prispieť k vzdelanosti mládeže, aby sa podobné veci už nemuseli nikdy opakovať. Bohužiaľ, skutočnosť je iná, nakoľko aj teraz, v týchto časoch sa stále stretávame so zaujatosťou voči náboženstvu, etniku či iným ľudským kontrastom. Akoby sme stále nechápali, že rovnakosť nie je možná.
Inscenátori tak cez doslovné výpovede dievčat z rôznych kútov sveta odhaľujú dejiny a pritom hovoria o svojich osobných traumách, ktoré majú (bohužiaľ) presah aj k dnešku. Denníky mladých žien ponúkli všetko potrebné pre sprítomnenie doby, nálady i pocitov počas vojnových konfliktov. Do inscenovaných výpovedí vstupuje aj pani z múzea SNP, ktorá prináša pohľad na obdobnú situáciu ako dievčatá, ale z našich končín. Symbolicky trikrát zasiahne do „deja“ a predelí zhluk viet a obrazov vecne, nezaťažená interpretáciou, prednesie fakty z obdobia Slovenského štátu. Vecnosť, s akou podáva obraz o našich dejinách, je mrazivá. Až zabolí, ako ľahko vieme vysloviť slová o zvrátených šialených veciach, ktoré robia ľudia ľuďom v mene „čohosi“. Silu výpovede dotvárajú vizuálne obrazy. Holé javisko s veľkými pohyblivými platňami, ktoré znázorňujú okná, dvere, celu, či vagón dopĺňajú a zhmotňujú text pred očami divákov. Odchod vo vagóne smrti či plynová komora sú len akýmsi dodatkom, ukážkou čoho všetkého sme schopní.
Je úžasné, že v dobre kedy sa opäť z každej strany ozýva nenávisť, túžba vyhladiť, neprijať a odopierať základné pravidlá ľudskosti, prišli Bystričania s týmto typom divadla. Takouto edukatívno-diskusnou formou by mohli dotvoriť pohľad na naše dejiny (aj v širšom kontexte) a sprítomniť mládeži to, čo nepozná, čo ešte nezažila a dúfajme, že nikdy nezažije. Hviezdy sú tiché, ale my nemusíme byť.
