MLOKi

Denníky krutosti

Prvý deň festivalu zaútočil na city. Ťažké témy našej minulosti sa objavili ako prízraky, ktoré naberajú reálne kontúry. Začalo sa to Obchodom na korze, ktorý priniesol emotívne obrazy o našej slovenskosti, neľudskosti a masovosti. A v závere večera sa všetko zaklincovalo ťažkou dokumentárnou inscenáciou Hviezdy sú tiché.

Bábkové divadlo na Rázcestí a režiséri Monika Kováčová a Marián Pecko priniesli koncept inscenovaného čítania s prednáškou, ktorý zaujme hlavne svojou drsnou vizualizáciou a autentickými výpoveďami. Tvorcovia sa zamerali na dokumenty, ktoré by dnešným mladším generáciám priblížili reálie vojny, správanie sa ľudí a dobové nálady. Chceli by takto prispieť k vzdelanosti mládeže, aby sa podobné veci už nemuseli nikdy opakovať. Bohužiaľ, skutočnosť je iná, nakoľko aj teraz, v týchto časoch sa stále stretávame so zaujatosťou voči náboženstvu, etniku či iným ľudským kontrastom. Akoby sme stále nechápali, že rovnakosť nie je možná.

Inscenátori tak cez doslovné výpovede dievčat z rôznych kútov sveta odhaľujú dejiny a pritom hovoria o svojich osobných traumách, ktoré majú (bohužiaľ) presah aj k dnešku. Denníky mladých žien ponúkli všetko potrebné pre sprítomnenie doby, nálady i pocitov počas vojnových konfliktov. Do inscenovaných výpovedí vstupuje aj pani z múzea SNP, ktorá prináša pohľad na obdobnú situáciu ako dievčatá, ale z našich končín. Symbolicky trikrát zasiahne do „deja“ a predelí zhluk viet a obrazov vecne, nezaťažená interpretáciou, prednesie fakty z obdobia Slovenského štátu. Vecnosť, s akou podáva obraz o našich dejinách, je mrazivá. Až zabolí, ako ľahko vieme vysloviť slová o zvrátených šialených veciach, ktoré robia ľudia ľuďom v mene „čohosi“.  Silu výpovede dotvárajú vizuálne obrazy. Holé javisko s veľkými pohyblivými platňami, ktoré znázorňujú okná, dvere, celu, či vagón dopĺňajú a zhmotňujú text pred očami divákov. Odchod vo vagóne smrti či plynová komora sú len akýmsi dodatkom, ukážkou čoho všetkého sme schopní.

Je úžasné, že v dobre kedy sa opäť z každej strany ozýva nenávisť, túžba vyhladiť, neprijať a odopierať základné pravidlá ľudskosti, prišli Bystričania s týmto typom divadla. Takouto edukatívno-diskusnou formou by mohli dotvoriť pohľad na naše dejiny (aj v širšom kontexte) a sprítomniť mládeži to, čo nepozná, čo ešte nezažila a dúfajme, že nikdy nezažije. Hviezdy sú tiché, ale my nemusíme byť.       

 

No items found

Zuzana Poliščák Šnircová

Zuzana Poliščák Šnircová

Cítim sa ako skutočný MLOK. Alebo možno skôr chameleón. Asi to bude tými životnými zmenami, ktorými občas všetci prechádzame. A zistila som jednu pravdu (aspoň si to myslím) - divadlo je naozaj veľmi zvláštna inštitúcia a ešte zvláštnejšia je tá, ktorá sa divadlom zaoberá. Ešteže stále existujú rozprávky, aspoň tam sa človek môže nachvíľu schovať. A vďaka bohu za dobrý čaj, ten vie veľmi povzbudiť.