Ostrov, kde sa otvárajú hroby

Bez ohľadu na formálny štatút však platí, že dNO je – spoločne s aktivitami ako festival Slanický ostrov divadla či festival (a zoskupenie) Tanečno – súčasťou širšieho pohybu, ktorý mesto Námestovo a okolie Oravskej priehrady dostáva na mapu súčasného slovenského javiskového umenia spôsobom, aký táto lokalita minimálne v ponovembrovej ére nezažila. Práve lokálny kontext predstavuje jeden z určujúcich motívov dramaturgie tohto divadla. Hra na Boha (2021) spracováva tragické udalosti, ktoré sa v námestovskom kostole udiali v roku 1960. Oravka (2023) sa venovala téme významných ženských historických osobností tohto regiónu, respektíve chýbajúcemu povedomiu o nich. V NO LAND (2022)tvorcovia spracovali tému zatopenia územia dnešnej Oravskej priehrady. Práve na poslednú spomínanú inscenáciu voľne nadväzuje aj dielo Genius loci N/A (2023). Nielen samotným spracovaním témy dopadu vybudovania Oravskej priehrady na ľudí a krajinu, ale aj motívom vody a mystickými prvkami. V tomto prípade sa tvorcovia rozhodli pracovať s formou, ktorá využíva prvky site specific a imerzného divadla. Hoci v popise inscenácie odkazujú aj na participatívny rozmer diela, ten možno priamo v inscenačnom tvare identifikovať len ťažko. Túto drobnú nepresnosť pripisujem faktu, že exaktné ohraničenie tohto pojmu sa aj v medzinárodnom kontexte stále kreuje a môže prísť k jeho zámene s imerznými a interaktívnymi prvkami.

Predstavenie začína v Prístave č. 2 na brehu Oravskej priehrady. Diváci nastupujú na loď OG Slanica, ktorá sa v bežnej prevádzke využíva práve na okružné plavby spojené s prehliadkou Slanického ostrova umenia. Obdobnú cestu spojenú s návštevou ostrova absolvujú aj diváci. Už na tomto základnom koncepte pritom možno dobre ilustrovať, že interpretácia Genius loci N/A je individualizovaná viac, než je to pri tradičnejších divadelných formách. Človek znalý miestnych reálií totiž vie pracovať s informáciou, že zastávka na ostrove je štandardnou súčasťou plavby na tejto konkrétnej lodi. Vníma ju tak ako x-té opakovanie turistického rituálu. Naopak, návštevník, ktorý sa na OG Slanica ocitol prvýkrát, túto vedomosť nemá. Cesta je preto preňho presunom na miesto realizácie hlavnej časti umeleckého diela, ktorá však, samozrejme, obsahuje inscenované prvky. Samotné putovanie ostrovom tematizuje v piatich zastaveniach najmä motív stretu miestneho prostredia a cudzích prvkov. Návštevníkov privíta Rybár (Jozef Miklušičák), ktorého pri love vyrušuje loď i samotní návštevníci. Metaforické stretnutie Politika (Roman Večerek) a Panny (Daniela Kubíková) zobrazuje konflikt gigantických technických zásahov do prírody i sociálneho inžinierstva so slobodou jednotlivca. Po pasáži zobrazujúcej stretnutie Úradníka (Matúš Szegho) s Medveďom (Andrej Štepita) nasleduje výstup, ktorý transformuje známy hamletovský motív hrobárov (Samo Borsík, Roman Špilák, Mário Gregorec) do miestnych reálií.

Vo všeobecnosti pritom platí, že réžia Lukáša Kubíka je najsilnejšia v momentoch, ktoré pracujú s fantazijnou poetikou a prírodnou mystikou. Obohacujúcim je napríklad už moment, v ktorom herečky Zuzana Babjaková, Nikola Ištvánová a Mária Babík Ferancová predstavujú čajky a vypĺňajú čas, počas ktorého sa diváci presúvajú zo stanoviska Politika a Panny k Úradníkovi a Medveďovi. V plnej miere sa však tento rozmer prejaví až po západe slnka, s ktorým inscenačný tím cielene a vedome pracuje. Práca so svetlom, vrátane horiacich fakieľ, či využitie tmy na prácu s tajomnom spôsobujú, že celý tvar prirodzene graduje k svojmu záveru. Dobre to ilustruje fakt, že silnú emóciu so sebou prináša samotná cesta loďou z ostrova späť. Horiace a hýbajúce sa fakle zostávajú na ostrove, kým diváci ho opúšťajú. Za každým postupne sa zmenšujúcim svetlom si pritom možno predstaviť jednotlivé postavy príbehu. Pokým návštevníci vystupujú na brehu priehrady, ostrov zostáva v moci jeho duchov.

Site specific rozmer diela a dramaturgia priestoru je jedným z nosných pilierov inscenácie. Spomínané využitie prirodzeného svetla, ale aj terénu, vrátane vody, či architektonických prvkov na ostrove vytvára kompaktný a zmysluplný celok. Slabšie je to však už s imerznou rovinou. Jedným z charakteristických aj kľúčových prvkov tohto formálneho postupu je totiž vytvorenie ilúzie otvoreného sveta. Širšia verejnosť ho pozná najmä z prostredia počítačových hier. Ide o vytvorenie ilúzie, že herný/divadelný svet nemá žiadne obmedzenia a hráč/divák sa v ňom môže slobodne pohybovať. Logicky však ide hlavne o schopnosť tvorcov autorsky a režijne daný priestor a čas naplniť dianím alebo vytvoriť prirodzene pôsobiacu bariéru. Príbehové línie jednotlivých postáv je nutné následne vytvoriť tak, že diváka vždy privedú ku kľúčovým bodom deja nevyhnutným pre pochopenie celku. (Pre širšie pochopenie tohto princípu dávam do pozornosti moju recenziu na inscenáciu Tichá noc, tmavá noc.) Práve tento aspekt pritom v Genius loci N/A úplne absentuje. Celý koncept je totiž postavený na jednej hlavnej príbehovej línii. Pokiaľ sa od nej divák odčlení, nemá v zásade možnosť sledovať nič iné. Na kvalite to inscenácii v konečnom dôsledku neuberá, len ju nesmiete navštíviť s očakávaním imerzného divadla. Na tento fakt pritom treba brať ohľad aj pri väčšine hereckých výkonov. V imerznom divadle je nevyhnutné využívať skôr princípy úspornejšieho, v zásade filmového herectva, prípadne civilizmu. To možno v Genius loci N/A identifikovať len pri Vladovi Zboroňovi (Genius) a Adriánovi Malovaníkovi (Kapitán). V prípade prvého pritom platí, že tento prístup je mu vlastný a nachádza aj oporu v postave.

Napriek spomínaným polemikám (nedokonalosti sú istou daňou za umeleckú ambicióznosť divadla) platí, že Genius loci N/A je unikátnym dôvodom prečo navštíviť a objaviť túto lokalitu. Oravská galéria, ktorá má na Slanickom ostrove vysunutú stálu expozíciu umenia, ponúka svojim návštevníkom artefakty. Divadlo dNO ich naplnilo príbehmi a zážitkom.

Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová