Na východe nič nové?
Kde bolo, tam bolo, v kraji za siedmimi horami, siedmimi dolinami, kde sa piesok lial a voda sa sypala a kam trvá cesta vlakom asi toľko ako Karamazovovci v SND, bolo jedno mesto. Kráľovské mesto, ktoré si žilo svojím vlastným kráľovským životom. Platili v ňom aj iné zákony, najmä tie gramatické. Jeho obyvateľom bolo odjakživa jedno, či si objednajú dve alebo „dva piva“, na stôl vždy dorazili pivá štyri a k tomu dva rumy. Nažívali si tu oddávna v hojnosti. Pravidlo dve a dva sú štyri predsa neplatí ani v tomto štáte, tobôž nie v tomto „štáte v štáte“.
Načo sa však zamýšľať nad svetom okolo, keď aj malé dieťa vie, že všetko sa deje len tu?
Kam by ste aj chodili? Všetko je ďaleko. Ilustračný dialóg z bežného života:
„Som tu, príď tu.“
„Prišiel som tu.“
„Tu rums tu. Tu! Tu! Tu!“
Takisto čas tu plynie akosi pomalšie, neplatí to však pre kadenciu reči jeho obyvateľov. Doposiaľ som neprišiel na to, prečo je to tak. Miestne príslovie predsa vraví, že „na vychodze už šicko porobeno“, tak prečo taký zhon?
Uznávam ale, že moje videnie tohto mesta môže byť do veľkej miery skreslené. Moja observácia trvala iba šesť týždňov, ako to už v kamennom divadle chodí. Aj ja som chodil. Tam a späť, hore-dole, sprava doľava, z Bratislavy do Košíc a späť a všetko sa mi zdalo nové. Alebo len svojské?
Keď som sa však na chvíľu zastavil, cítil som sa takmer ako v rozprávke. Nebolo to ale vďaka honosným zlatým štukatúram zdobiacim košickú Malú scénu. Nie. Bolo to tým (dovoľte mi byť chvíľku dojatý), že tím ľudí z útrob tohto kamenného divadla mal pracovnú morálku ako tím z divadla nezávislého. Ťahali nadčasy, ťahali sa navzájom, ťahali z posledného, ale odhodlane, zapálene a s presvedčením. Kto by to bol povedal? Ja nie.
Paradoxne som v kamennom divadle doteraz robil takmer výhradne len rozprávky, ale s takýmto rozprávkovým prístupom som sa stretol až tu. V kraji, kam je odvšadiaľ ďaleko a kam je cena lístka na vlak taká neprimerane vysoká, ako cena lístka na Novú scénu.
(O tom, ako nebyť nasratý po ceste vlakom rovnako ako po predstavení Novej scény napíšem niekedy nabudúce. Ale to už bude celkom iná rozprávka.)
Ale celé sa mi to asi iba snívalo, alebo žijem iba v rozprávke, pretože každý predsa vie, že na východe nič nie je.