Michal BelejMinulé leto bol môj príchod na PAF vstup do neznámeho. Po tejto skúsenosti som však bol schopný sformulovať žiadosť o štipendium na mobilitu od Fondu na podporu umenia, ktoré mi bolo schválené. Dotovanie umeleckej komunity z verejných financií je aktuálne horúca otázka, ktorá generuje vášne. V tomto texte by som chcel na úvod spomenúť dôležitosť štipendií a dotácií, pričom tým reflektujem svoju vlastnú skúsenosť. Minulý rok som na Summer University pracoval na rozhlasovej hre Irena pre Rádio Devín STVR. Celý proces písania bol ovplyvnený aj workshopmi, ktorých som sa zúčastnil. Napríklad absolvoval som workshop zameraný na spracovávanie zvuku do textu, tiež som mal možnosť v kruhu prebrať svoje zámery s inými autormi, pričom sa medzi nimi vyskytol aj dramatik so špecializáciou na rozhlasové hry. Minuloročnú rezidenciu som si financoval z honoráru z rozhlasu a doteraz to považujem za prínosnú investíciu do svojich zručností, ale tento rok náklady na rezidenciu pomohlo pokryť štipendium od FPU. Vďaka tomu môžem honoráre použiť na základné životné náklady.
Aj bežné rozhovory na medzinárodnom fóre mi pomohli získať predstavu o zahraničných motivačných schémach v kultúre. Podstatná časť osadenstva Summer University pôsobí v Bruseli, kam sa umelci a umelkyne presťahovali z miest ako Berlín alebo Paríž. Za touto umeleckou migráciou sú nižšie životné náklady, no veľkým lákadlom je tiež štatút pracovníka v kultúre. V Belgicku existovali mechanizmy na sociálnu ochranu umelcov už predtým, ale v roku 2024 prišla reforma, ktorá rozšírila štatút okrem umelcov aj na produkčných a technických pracovníkov v kultúre. Jedným z hlavných benefitov je špeciálna sociálna dávka, ktorá supluje výpadok príjmu. Sociálny systém totiž zohľadňuje špecifickú povahu kultúrnej praxe na voľnej nohe, ktorá nie je stálym zamestnaním, ale funguje projektovo a medziobdobia medzi projektmi predstavujú pre umelcov finančnú záťaž. Tento systém nie je osobitosťou iba Belgicka. Napríklad Írsko si vyhodnocovalo prínos nepodmieneného príjmu pre umelcov a experiment preukázal, že investované peniaze majú návratnosť.
Počas celého rezidenčného pobytu som rozmýšľal nad svojou budúcnosťou v kultúre. V istom momente som si dokonca googlil ceny stolárskych kurzov. A možno aj to bol dôvod, prečo som na Summer University trávil podstatný čas v kuchyni. Na letnú školu bol najatý profesionálny kuchársky tím, ktorý sa staral o stravovanie približne stovky rezidentov a rezidentiek. Na čele tímu boli šéfkuchárky Giulia a Georgia, ktoré chceli priblížiť svoju filozofiu stravovania a tak organizovali aj workshopy v kuchyni. Takto som sa učil naporciovať kura alebo piecť kváskové pečivo, čo sú v dnešnej ekonomickej situácii pre súčasného dramatika prínosné zručnosti. Práca v kuchyni ma navyše upokojovala, lebo je vo svojej podstate uchopiteľná a prináša všeobecnú radosť.
Ostatné workshopy boli často ako ruská ruleta, keďže ich kvalita bola značne kolísavá. Často sa mi stávalo, že workshop pozostával z voľnej diskusie, ktorá sa zvrhla na demonštráciu intelektu jednotlivých účastníkov a účastníčok. Takto som napríklad prišiel na workshop, ktorý mal byť zameraný na tému vnútorného dieťaťa. Psychologička, ktorá workshop viedla, položila otázku: „Čo je to dieťa?“ A potom sa hodinu viedli intelektuálne debaty o tejto téme a ja som si v hlave iba hovoril, že som radšej mohol v kuchyni čistiť zemiaky. Podobné pocity som mal aj z workshopu, ktorý mal byť zameraný na fyzické divadlo a filozofiu. Hodinu sme chodili z jedného konca štúdia na druhý a potom sme mali analyzovať, čo sme v týchto pohyboch videli. Niekto v tom videl Hegela, ja stratu času.
Z času na čas som natrafil aj na skrytý klenot, akým bola aj prednáška kultúrnej vedkyne Zanë Hadriovej o dadaistickom umelcovi Kurtovi Schwittersovi. Zanë venovala časť prednášky inflácii v medzivojnovom Nemecku, keď si nemecké marky nevedeli udržať hodnotu a tak mestá vydávali svoje vlastné bankovky s ilustráciami miestnych umelcov. Paradoxne si tieto platidlá udržiavali hodnotu vďaka výtvarným dielam na nich. Bolo to obdobie spoločenského chaosu, keď umenie predstavovalo pevnú kotvu, pričom dadaistické výrazové prostriedky reflektovali absurdnosť doby. Schwitters bol špecifický vo svojej filozofii, cez ktorú hlásal úplnú slobodu umenia. A to znamenalo nezávislosť umenia od politiky, morálky či národnej identity. Schwitters sa dokonca dištancoval aj od dadaistov – prekážala mu ich politická angažovanosť. Preto odmietal túto nálepku a svoju tvorbu označoval termínom „Merz“, ktorý bol odvodený zo slova „Commerzbank“. Ani jeho apolitickosť ho napokon neuchránila pred spoločenskou klímou v Nemecku – jeho diela kritizovali aj nacisti a boli vystavené ako neželaný jav na výstave Entartete Kunst (Zvrhlé umenie), takže musel emigrovať. Práve tieto paralely s minulosťou slúžia ako varovanie, zároveň však aj hovoria o sile umenia v časoch spoločenskej skepsy.
Moju pesimistickú náladu prehĺbil workshop Maxa Haivena, ktorý pracuje ako editor pre ľavicové vydavateľstvo Pluto Press. Workshop bol po kvalitatívnej stránke výživný, Max predstavil podrobný návod, ako zaujať vydavateľa, a odprezentoval, čo vydavateľstvá hľadajú u nových autorov. Pričom bol veľmi úprimný ohľadom reality na knižnom trhu – ľavicové vydavateľstvá totiž nasledujú kapitalistický model a platia autorom a autorkám v najlepších prípadoch 10 % z predaja. Ako Max podotkol, v dnešnej dobe sa len minimum autorov dokáže uživiť písaním a vydanie knihy je viac vecou prestíže ako finančného ohodnotenia.
Podobne radikálne úprimná mi prišla prednáška od trojice vedcov. Marie-Hélène Pietraru, Said Ortega Rosales a Jorrit Smit ventilovali svoju neschopnosť priniesť riešenia v rámci klimatickej krízy a súčasne vysvetlili komplikácie sprevádzajúce vedeckú prácu. Ak chce niekto kariéru vo vede, musí získať miesto v inštitúcii so špičkovou technikou. Ak chce inštitúcia špičkovú agendu a vybavenie, potrebuje zdroj financovania. A zdroj financovania diktuje podmienky. Vedci ako príklad uviedli držiteľa Nobelovej ceny za chémiu Bena Feringu, ktorý prezentuje víziu pre udržateľnú budúcnosť pod logom značky Shell. Vedci považujú za riešenie dostupné technicky nenáročné laboratóriá, ktoré demokratizujú dostupnosť vedy a zároveň oslobodzujú vedecké jednotky od záujmov veľkých korporácií. Táto prednáška mi dala nádej. Bolo pre mňa oslobodzujúce počuť od odborníkov, že nevedia, ako sa majú postaviť ku klimatickej kríze. Nie som optimistickejší, ale ich úprimnosť ma prinútila počúvať. A koncept nenáročného laboratória sa dá aplikovať aj v kultúre cez hľadanie nenáročných a efektívnych formátov v časoch, keď sa ministerstvo kultúry snaží regulovať finančné toky.
Zo všetkých prezentácií vo mne najviac zarezonovala performancia srílanskej choreografky Venuri Pererovej, ktorá ju označila ako ceremóniu požehnávanie pasov. Venuri sa v tom čase končili víza a preto sa musela vrátiť do Holandska, kde mala požiadať o predĺženie. Jej performancia začala úvahou o poverčivosti, zároveň predstavila problematiku sily pasu. Čím menej víz držiteľ pasu potrebuje na cestovanie, tým je jeho pas silnejší. Len pre zaujímavosť, Slovensko sa nachádza v rebríčku na 8. mieste, keďže Slováci môžu cestovať až do 184 krajín bez vízovej povinnosti. Zato Spojené štáty vypadli z top 10 a aktuálne sa nachádzajú na 12. mieste. Venuri chcela celú ceremóniu uskutočniť v prítomnosti držiteľov a držiteliek silných pasov a preto obecenstvo rozdelila na dve časti – na silné a slabé pasy. Už tento krok vo mne vyvolal emócie, keďže samotný doklad hovorí o istom spoločenskom rebríčku v globálnom kontexte. Nasledovala obeta hinduistickým duchom, po ktorom Venuri odpovedala na otázky z rôznych typov žiadostí o víza, ktoré na mikrofón čítala držiteľka holandského pasu. Banálne otázky o vzdelaní a pôvode sa striedali s intímnymi otázkami ohľadom finančného zabezpečenia, vlastníctva nehnuteľnosti alebo rodinného stavu. Do toho z času na čas vyskočila otázka typu: Plánujete sa v krajine venovať špionáži? Existuje niečo, čo by indikovalo, že ste osoba amorálneho charakteru? Na otázku, či sa niekedy zúčastnila na genocíde, Venuri odpovedala kladne s vysvetlením, že platí dane v Holandsku. Po sérii vypočúvania performerka zobrala nádobu s vodou, sušenými mliekom, použitými nohavičkami a spálenými vlasmi, ktorou démonicky triasla, pokiaľ jej nezazvonili stopky na mobile. Následne jej držiteľka silného pasu vyliala tekutinu z nádoby na hlavu. Táto performancia komunikovala bežnú túžbu imigrantky po lepšom živote. Venuri však ani v jednom momente neskĺzla do pozície obete a ťažkú tému odľahčovala vtipnými komentármi.
Práve vo vážnom intelektuálnom prostredí bol humor niečo, čo vo mne rezonovalo. Už dlhodobo rozmýšľam nad umením v kontexte volania kmeňa. A dlhodobo prichádzam na to, že zakaždým cez umenie nachádzam kmeň ľudí, ktorí sa neberú príliš vážne. Nie je nás veľa. Ale aj vďaka podobným rezidenciám sa môžeme prepájať.
Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová
