Michal BelejZneužívanie folklóru na politické ciele siaha do histórie a funguje ako univerzálny princíp bez ohľadu na hranice. Za zmienku stojí anglický zberateľ ľudovej kultúry Cecil Sharp, ktorý začiatkom 20. storočia oživil anglické ľudové piesne. Inšpiroval sa nemeckým nacionalizmom a svoj výskum postavil ako politický projekt. Cez zozbierané folklórne tradície tlmočil vlastné politické vízie – otáčal ich a vytváral mýty o čistom neskazenom vidieku, ktorý ponúkal únik z morálneho zlyhania mesta. Ohýbanie folklóru sa ukázalo ako funkčný politický nástroj pre rôzne ideológie a rôzne historické epochy. Pre medzivojnové obdobie boli typické nacionalistické nálady, ktoré vyprázdňovali ľudové umenie pre politické úvahy. Za všetko hovoria slová Benita Mussoliniho: „Ľudia, ktorí nerešpektujú tradície minulosti, sa vzdávajú časti svojho života.“ V tomto duchu sa niesla aj výstava ľudového umenia v Miláne v roku 1938, ktorá zmanipulovala folklórny výskum pre účely režimu. Prioritou bolo získať si militantných ľudí prostredníctvom nacionalistického sentimentu, pričom kultúrne dedičstvo poslúžilo ako zjednocujúci prvok. Podobné politické manévre v medzivojnovom období prebiehali v Sovietskom zväze, Nemecku či vo Fínsku.
Folklór však neslúžil vždy iba na politické účely. Aj dnes môže byť prejavom zdravého národného sebavedomia. Približne okolo roku 2010 sa na Slovensku postupne objavila vlna umelcov, ktorí vedome manipulovali s folklórom, aby ho preniesli do modernej podoby. Divadlo Pôtoň updatovalo Nevestu hôl, Tomáš Kompaník vytvoril zbierku výšiviek v modernom dizajne v knihe AHA, Andrea Pojezdálová predefinovala slovenský kroj do koženej kolekcie White, Dávid Demjanovič a Jarmila Mitríková vypaľovali do dreva svoju vlastnú mytológiu, Jakub Liška predstavil modranskú keramiku v novej podobe a s ľudovkami experimentovala vo svojej hudbe aj Katarína Máliková.
Dnes žijeme v dobe ekonomickej recesie, vojnových konfliktov a doznievajúcich frustrácií z pandémie. Ťažké časy majú za následok, že v Európe sa znovu ozývajú hlasy z medzivojnového obdobia. Mechanizmy, ktoré fungujú v jednej krajine, adaptujú politici do svojich kampaní aj inde. Preto predvolebná kampaň na Slovensku tiež vyzerala ako boj proti skazenosti západu, nad ktorým musia vyhrať tradičné hodnoty. Práve v takýchto situáciách funguje vytváranie predstavy, že Slováci sú nepoškvrnení a musia si udržať svoju výnimočnosť. Niektorí politici ako keby zapadali do archetypu Juraja Jánošíka, ktorý bohatým berie a chudobným dáva. V prípade dobrosrdečného zbojníka sa odpúšťajú aj trestné činy. Nedemokratickým režimom vyhovuje romantizovať minulosť. Môžu sa odvolávať na cyrilo-metodskú tradíciu, aj keď väčšinu z nej stihol zlikvidovať ešte Svätopluk. Rovnako sa môžu rozplývať nad trávnicami, aj keď spôsob života z ľudoviek zabil socializmus. Dôležité je však vytvoriť nutkanie chrániť hodnoty pred nepriateľom. Na romantizáciu minulosti a vytváranie dojmu neskazenosti treba folklór vytrhávať z kontextu. Folklór totiž vo svojej pestrosti obsahuje erotické motívy, vulgarizmy, pohanské praktiky alebo iné kultúry. Slovensko nikdy nebolo etnicky čistou krajinou, keďže sme boli súčasťou multikultúrneho celku, cez ktorý sa pohybovali národy. Niektorí folkloristi sa v roku 2020 v rámci iniciatívy „Nie v mojom kroji“ vymedzili voči zneužívaniu ľudových symbolov extrémistami a pripomenuli sa aj pred poslednými voľbami. Pri ministerstve kultúry v rukách SNS teraz podobné iniciatívy znamenajú beh na dlhé trate. Zároveň je komplikovanejšie vymedziť sa voči ľuďom, ktorí rozhodujú o prideľovaní dotácií.
Pri ekonomickom rozvoji Slovenska odborníci zdôrazňujú, že sa ako krajina potrebujeme posunúť z montážnej linky na kreatívny priemysel. V tomto spoločenskom posune hrá dôležitú úlohu kultúra. Základom kreatívneho priemyslu sú tvoriví ľudia. Tých formuje kultúrne prostredie, z ktorého čerpajú inšpiráciu. Pri kreativite sa jedná o špecifický typ myslenia, ktorý sa rozvíja aj návštevou divadiel, galérií, knižníc a kultúrnych podujatí. Pri absencii kreatívnych stimulov sa nedá hovoriť o kreativite, iba o kopírovaní cudzích nápadov. V tom prípade nevzniká pridaná hodnota. Ak kultúra nepatrí medzi strategické záujmy štátu, postupne strácame konkurencieschopnosť s okolitými susedmi.
Vytváranie „monokultúry“ je v tomto prípade mimoriadne nebezpečné. Naša národná identita sa väčšinou orientuje iba na kultúru vidieka z minulosti, pričom tradície mesta zapadajú prachom, aj keď v mestách žije viac ako polovica obyvateľov Slovenska. V rámci diskusie o slovenských tradíciách tak chýba pohľad na mesto, rovnako však chýba reflexia aktuálneho stavu vidieka, ktorý tiež nežije ľudovými tradíciami. Nehovorím o pohŕdaní kultúrnym dedičstvom, skôr sa snažím upozorniť na to, že väčšina Slovákov žije bez kultúrnej identity, ktorá by zohľadňovala aktuálnu spoločnosť, a preto vyprázdnené národné symboly v rukách politikov ešte stále fungujú.
Divadlo sa v kultúrnom dialógu ocitá v špecifickej pozícii. Scénické umenie je prevažne doménou mestského prostredia a slovenskí dramatici majú tradíciu tvrdej kritiky zaostalosti Slovákov. Avšak v polarizovanej spoločnosti jednostranná kritika iba vytvára bublinu, ktorá si v uzavretom kruhu zatlieska za „správny názor“. A pri tomto spôsobe vedenia dialógu väčšinový divák ignoruje divadlo. Respektíve, oslovujú ho komédie a ochotnícke divadlo. Práve humoristi a ochotníci zohrali dôležitú úlohu počas normalizácie ako kritici režimu. A tieto aktivity boli pre režim nebezpečné, pretože dokázali osloviť bežných ľudí. Najjednoduchšie riešenie na oslovenie širšieho diváckeho spektra je samozrejme prispôsobenie sa väčšinovému vkusu. Nadviazanie kontaktu s potenciálnymi divákmi bez znižovania umeleckej latky je už náročnejšia úloha.
Teraz však nie je riešením znižovanie umeleckej latky kvôli osloveniu masy. Ako príklad môže poslúžiť William Shakespeare, ktorý sa ako dramatik zapísal do anglickej národnej identity. V Shakespearovom Globe Theatre bolo miesto pre šľachtu v lóžach a aj pre bežných ľudí rovno pred pódiom. Z tohto pohľadu Shakespeare musel koncipovať hry tak, aby oslovil všetky vrstvy spoločnosti, ktoré sa v divadle stretávali. Preto sa v Shakespearových hrách miešajú šľachtici s vtipnými postavičkami so sedliackym rozumom.
V rámci demokratických hodnôt sa hovorí o inklúzii v umení. Avšak skutočná inklúzia je aj o oslovovaní skupín obyvateľov bez vzťahu k umeniu. Lebo ak ich neosloví kultúrne prostredie, osloví ich pokrivený nacionalizmus.
Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová
