Michal BelejNa konferenciu som bol pozvaný do diskusie o trendoch na javisku ako tvorca z Divadla NUDE. Na programe bolo okrem toho päť prednášok, ktoré reagovali na rôzne aspekty nezávislého divadla. Režisérka Alžbeta Vrzgula, vedúca osobnosť divadla Uhol_92, so svojím tímom v deň konferencie premiérovala hru Já, Johan*a v českom Divadle Komedie (Městská divadla pražská), preto jej divadlo ostalo skôr v produkčnej polohe a bez hlasu, ktorý by sformuloval celkový odkaz podujatia. Túto úlohu čiastočne prevzal Šimon Ferstl z Divadla Petra Mankoveckého, ktorý otvoril konferenciu prednáškou s názvom: Čo je to nezávislé divadlo? Šimon vychádzal zo svojej dizertačnej práce o nezávislom divadle, ktorá zohľadňuje jeho skúsenosti a dotazník, na ktorý mu odpovedali viacerí ľudia z nezriaďovaných subjektov. Prednáška zachytila esenciu práce nezávislého tvorcu a prekážok, s ktorými sa stretáva. Nezávislé divadlo je pre špecifické povahy a Šimon je príkladom osobnosti, ktorá dokáže úspešne držať opraty takéhoto divadelného subjektu napriek nepriaznivej situácii s priestormi. Táto prednáška bola skôr iba jedným kusom skladačky z komplexnejšieho ekosystému nezávislého divadla.
Milo Juráni mal prednášku v akademickom štýle, v ktorej ako kritik jasne pomenoval hodnotiace kritéria pre profesionálne divadlo. Jeho členenie na nezriaďované a kamenné divadlá naznačilo istú dualitu pre hodnotenie kvality. Je to logické, pretože ich rozdielnosť má svoje špecifiká. Kamenné divadlá sú veľké subjekty zaťažené prevádzkou a trvalými pracovnými pomermi, zatiaľ čo pre nezriaďované súbory je typická flexibilita s nižším rozpočtom. Zaujímavé boli príklady zo zahraničia ako manifest mestského divadla NTGent, ktorý formuloval režisér a umelecký šéf súboru Milo Rau. Divadlo v ňom tlačí k udržateľnosti, originalite, inklúzii a hosťovaniu na medzinárodných scénach. Pôvodné textové predlohy podľa neho môžu predstavovať iba 20 % z celkovej dĺžky predstavenia, veľkosť scény je limitovaná na objem jednej dodávky a na javisku musia zaznieť minimálne 2 jazyky. V tomto kontexte je dôležité spomenúť rozpočet, ktorý divadlo dostáva od mesta Gent – 3,38 milióna eur na rok. V našich končinách je to nepredstaviteľná čiastka, zároveň je potrebné tieto čísla komunikovať, aby sme s nimi vedeli pracovať v rámci lokálneho kontextu. Napríklad, za rok 2022 Fond na podporu umenia pridelil v rámci programu Umenie na oblasť divadla po celom Slovensku 1,56 milióna eur (dotácie, štipendiá a štipendiá na mobility), čo predstavuje ani nie polovicu mestskej dotácie pre NTGent. Tieto čísla nespomínam ako kritiku FPU, ale ako argumenty v rámci útokov na umelcov, že vyciciavajú verejné financie.
Po Milovej prednáške sme s Martinou Mašlárovou, Veronikou Gabčíkovou a Šimonom Ferstlom pod moderátorským vedením Sone Jánošovej diskutovali na tému trendov na javisku. Najviac vo mne zarezonovala názorová prestrelka medzi Martinou Mašlárovou a Veronikou Gabčíkovou. Martina ako vtedajšia dramaturgička nitrianskeho Divadla Andreja Bagara vysvetľovala proces príprav inscenácií v tejto inštitúcii, pričom spomenula aj východisko, že divadlo si nemôže dovoliť až tak experimentovať. Príkladom je inscenácia Pribina (Making of) od Rastislava Balleka, ktorá bola po deviatich reprízach stiahnutá z repertoáru. V tom momente Martine skočila do reči Veronika Gabčíková z Nového divadla s otázkou, prečo sa úloha experimentovať hádže na nezávislé divadlá a prečo tie kamenné dávajú od inovácií ruky preč. Táto námietka popísala situáciu v DAB, kde má divadlo bremeno 600-miestnej kapacity, a tak vznikajú komerčne ladené tituly, ktoré zaplnia veľkú sálu. Divácky náročnejšie diela sa párkrát zahrajú a následne odchádzajú do zabudnutia. Ale toto už je výzva pre nové umelecké vedenie divadla. Ako Milo Juráni naznačil vo svojej prednáške, kritici očakávajú od nezávislých subjektov niečo iné ako a od tých zriaďovaných. Aj keď je zrejmé, že už viacero kamenných divadiel po Slovensku sa zobudilo a opustilo túto hru na istotu, čo reflektovali aj tohtoročné nominácie na ocenenie DOSKY.
Soňa Jánošová v rámci diskusie otvorila viacero tém. Okrem angažovanosti divadiel je aktuálnou otázkou aj miera vzdelávania diváka, čo v prípade inštitúcií predstavuje napríklad trend dramaturgických úvodov. Kedysi som si myslel, že divadlo môže vychovávať diváka a meniť spoločnosť. Avšak po voľbách mám isté pochybnosti. Zaujímavú perspektívu ponúkla prednáška Veroniky Gabčíkovej, ktorá skoro hodinu rozprávala iba z hlavy o skúsenostiach z divadla zameraného na deti a mládež. Takýto divák sa dá formovať a zároveň ho netreba podceňovať. Totiž pri detských predstaveniach sa dá okamžite z reakcií vycítiť, čo funguje a čo nie. Inšpiratívne boli Veronikine poznatky s otváraním témy inakosti, ktorú dnešní mladí vnímajú už ako samozrejmosť. Obmedzenosť nie je na strane mladších generácií, ale živia ju najmä viacerí politici, ktorí aj po vraždách na Zámockej majú potrebu vytvárať nenávisť voči menšinám. Asi je naivné očakávať, že divadlo zmení obmedzených jedincov na osvietených, ale divadlo pre deti a mládež už len z hľadiska psychologického vývoja dokáže rozširovať obzory.
Práve rozširovanie obzorov má zmysel aj pre kreatívny priemysel, o ktorom hovorila Natália Urblíková, a ktorý je podľa nej najrýchlejšie rastúcim odvetvím v rámci Európskej únie. Dlhodobo považujem kreatívny priemysel za šancu pre Slovensko, aby sme sa posunuli z montážnej linky na vyspelú krajinu. Natália predstavila program Creative Europe, ktorý slúži na budovanie infraštruktúry pre kreatívny priemysel. V tomto kontexte je však zásadný problém s javiskovým umením, ktorého financovanie sa z tohto programu na Slovensku nečerpá. Aktuálne je do konca marca 2024 otvorená výzva Perform Europe zameraná na performatívne umenie, podmienky však vyžadujú troch partnerov v troch členských krajinách organizácie. To otvára ďalšie otázky ohľadom konkurencieschopnosti a práce s jazykom v prípade činohry.
Na záver cez videohovor vystúpila Miriam Kičiňová ako riaditeľka Činohry SND. V prednáške hovorila o vplyvoch nezávislej scény na SND, o tom, ako pozývajú nezávislých tvorcov a spolupracujú s nezriaďovanými subjektmi. Takým prípadom bola aj naša inscenácia Deklarácie závislosti, ktorá sa hrá už štvrtú sezónu v Modrom salóne. Ako autor z nezávislej scény viem celkom isto potvrdiť, že v nezriaďovaných podmienkach by táto inscenácia neprežila. V tomto duchu sa nesú úvahy viacerých nezávislých tvorcov – na scéne panuje názor, že kamenné divadlá by mohli zachrániť tvorbu nezriaďovanej scény, pričom táto symbióza by mohla priniesť obojstranné výhody. Napríklad, aktuálne SND zaradilo do Štúdia aj repertoár DPM, v Slovenskom komornom divadle v Martine je zasa naplánovaná inscenácia Kolesá/Wheels, ktorú pripravuje Debris Company.
Istú nádej do aktuálnej situácie prináša odkaz Miriam Kičiňovej o ďalšom fungovaní divadla, podľa nej nemôžeme podľahnúť vonkajším tlakom a pristúpiť na autocenzúru. Celkovo som si však počas celého programu kládol otázku, aký má význam tvoriť nezávislé divadlo. Pretože nálada na konferencii sa mi v istých momentoch zdala ako zdieľaná frustrácia. Zo všetkých bolo cítiť aj nadšenie pre ich prácu, ale predovšetkým vyčerpanie z podmienok, ktoré aktuálne nemajú perspektívu progresu. O výzvach a nástrahách sme si povedali v uzavretej divadelnej bubline, pretože realita je taká, že laickú verejnosť problémy nezávislej kultúry nezaujímajú. Toto nie je chyba organizátorov, to je aktuálny stav spoločnosti. Koniec-koncov, aj tento článok píšem pre divadelnú bublinu. A to je asi podstatná výzva pre nezávislé divadlá, aby prehlbovali vzťah s divákom a transformovali ich na svojich zástancov. Lebo aktuálne je to 1:0 pre nekultúrnosť.
Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová
