MLOKi

Michaela Zakuťanská: Divadlo nie je súťaž

Súčasťou nezávislej divadelnej scény sú i odchody, prestupy, preskupenia a nové začiatky. Aj dramatička Michaela Zakuťanská začala novú etapu tvorby. Po zániku Prešovského národného divadla založila Offline – tvorivý ostrov, kde je možné byť aj nebyť. Zaki tvrdí, že aktuálna doba nie je naklonená divadlu, no nevzdáva to a pod hlavičkou nového občianskeho združenia realizovala inscenáciu Tí druhí.

Je to s tvorivými dvojicami podobné ako partnerskými a takmer päťdesiatpercentná rozvodovosť je holým faktom? Ako si koniec Prešovského národného divadla prežívala ty?
Spoločné divadlo pripomína rodinu. Rozpad rodiny znáša každý jej člen ťažko. Náš rozchod sa vliekol tri – štyri roky a pre mňa bol veľmi bolestný a nekonečný. Spoločnou tvorbou vyžité priateľstvá dostali zabrať. Veľmi dlho som zvažovala, čo s celou našou situáciou, aké riešenie je najspravodlivejšie a najpragmatickejšie. PND vzniklo v nadšení, veselej mladosti a z recesie. So svojou novou vážnosťou prestalo byť pre mňa radostným miestom pre tvorbu, už som sa v ňom viac necítila slobodne. Konce našťastie prinášajú nové začiatky. Z nostalgie sa žiť nedá a čaro divadla je v „tu a teraz“. A práve prežívanie tu a teraz súčasnému žitiu najviac chýba.

Od skončenia štúdia dramaturgie na Vysokej škole múzických umení žiješ v Prešove a blízkej obci. Ako dnes vnímaš heslo, s ktorým vznikalo Prešovské národné divadlo, a ironizáciu lokálnych pomerov z hier Prešovskej trilógie? Platí ešte „Prešov – good place to die“? Je tvorba ďaleko od centra natáčania seriálov rehoľou?
Good place to die sa nezmenilo. Možno sa ešte zhoršilo. Vozila som sa teraz chvíľu MHD a ak by cestujúci mali byť odrazom súčasnej spoločnosti, veľmi dobre na tom nie sme. Žijem blízko pôsobiska Jonáša Záborského a v podstate až teraz začínam rozumieť hĺbke jeho pochopu miestnych pomerov, nespravodlivých súdov, ktoré absolvoval, a vyobcovaniu z fary lokálnymi dobovými „oligarchami“, ktorým sa zaplietol do vecí. Žila som aj vo veľkých mestách, tam je na ľudí vyvíjaný veľký tlak, aby veľké mesto ako stroj mohlo fungovať. V zahraničí zas človek narazí na chýbajúcu identitu. Ťahá ma to viac smerom do prírody.
Svoju tvorbu nevnímam ako rehoľu, „do šuflíka“ nepíšem, text má žiť. Vždy som chcela písaním robiť ľuďom radosť. Ľudia však prestali byť v posledných rokoch k sebe dobrí a slušní, prestali sa spoločne radovať. Nevyhovuje mi tento stav. Preto uvažujem, ako ďalej s tvorbou narábať a akým spôsobom je vôbec možné získať pozornosť diváka, ktorý je vnútorne rozvŕtaný z neustáleho prítoku notifikácií a informácií z najrôznejších aplikácií, ktorými sa často necháva vytrhnúť z prítomnosti.

Krátko si bola zamestnaná ako dramaturgička v prešovskom Divadle Alexandra Duchnoviča, ale dlhodobo tvoríš na voľnej nohe. Aké to je, byť dramatičkou a dramaturgičkou freelancerkou?
Nikdy som si ako dramaturgička úplne nepripadala. Je to časovo náročná a nedocenená práca, ku ktorej človek musí mať filantropický vzťah. Keďže času je málo a divadelný dramaturg by mal mať neobmedzený čas na čítanie, rozmýšľanie o prečítanom a pobyt na skúškach, myslím, že toto povolanie patrí iným. Momentálne sa trochu venujem praktickej dramaturgii, pri ktorej ide o prácu s textom a slovom, ktorá mi vždy sedela viac.

Nedávno si založila občianske združenie Offline. Ide o tvoj sólo projekt, alebo máš stály okruh spolupracovníkov a spolupracovníčok?
Zatiaľ sa tento „projekt“ stále tvorí. Pri inscenácii Tí druhí je to o kontinuite už predtým započatých spoluprác. S Jožkom Vlkom a Stankou Vlčekovou sme spolupracovali v Tabačke na inscenácii Brave new life, ktorá je poetikou textu podobná Tým druhým. Imponuje mi Jožkov zmysel pre presnosť, časovanie, hudobné cítenie. Do inscenácií vnáša kus osobitej divadelnej mágie a jeho nápad inscenovať text vo vani bol smerodajný aj pre tvorbu textových symbolov a významov. S Lenkou Barilíkovou som si silno porozumela počas skúšania Dospelosti, aj pri práci na seriáli Kavej. Je pre mňa radosť písať pre hercov, ktorí rozumejú textu, jeho vrstvám, rytmu, cítia ho. S Offline nemám stratégiu každý rok uviesť inscenáciu. Možno sa to podarí raz za dva, tri roky, v tejto chvíli neviem. Radšej nech všetko dozrie, ako má, a dočkám času ako hus… Divadlo nie je súťaž, ide o vyjadrenie postojov a estetických názorov, snáď aj o radosť.

Prejdú niektoré inscenácie PND pod novú značku?
Reprízovať sa dá už len Dospelosť. Ostatné inscenácie by sa museli preskúšať.

Podľa noticky je Tí druhí „koláž textov z dvoch protichodných táborov, ktoré sa navzájom neznášajú a označujú za dezinformátorov a dezolátov. (…) Rozpoltenosť človeka oslabuje, tak ako v súčasnosti ho oslabujú témy covidu, vojny, prepólovania sveta, veľkého resetu, života v neustálom strachu o prácu, financie, ktoré človeku neumožňujú robiť to, čím sa líši od zvierat, rastlín a minerálov, a to je schopnosť tvoriť“. Je celospoločenské dianie tvojím aktuálnym inšpiračným zdrojom? A tuším správne, že si skeptická?
Spoločenské dianie ma inšpirovalo vždy, akurát pre mňa boli posledné dva roky takou fackou, že som sa nanovo musela v celom tom marazme nájsť. Témy, ktoré sa spoločnosti predostreli, ju rozdelili a znivočili, ako si za svoj život nepamätám, ani z rozprávania starých rodičov nič podobné nereflektujem. Hoci nežili ľahko, nepodliehali takému informačnému stresu. Jediné šťastné chvíle, okrem tých rodinných, som zažila v momentoch spoločnej tvorby, kým neprišlo na otázky očkovania, rúšok, politiky a podobne. Preto je pre mňa fascinujúci moment zjednotenia ľudí vychádzajúci zo spoločnej tvorivosti, pri ktorom nastáva porozumenie a pôžitok, „názorovanie“ sa odkladá bokom. Človek sa od zvieraťa predsa odlišuje najmä schopnosťou tvoriť. Politické témy sú preto politické, lebo roz-pol-ia človeka, ponúkajú komplikované poly-amorfné vzťahy, delia na pol-ovicu. Ľudia nežijú pre psychickú pohodu ani pre pravdu, často len pre prachy a pohodlie. Kto chce žiť v pomeroch, ktoré ho oslabujú? Hľadám dôvody spojení. Pravdu vraj človek cíti pri srdci, keď ju počuje. Pre mňa pri niečom pravdivom vzniká pocit, že sa vraciam domov. V piesni Balada o smutnom Jánovi je lož mladá, krásna a vábivá – a pravda stará, všedná a plesnivá. Radšej byť starý, všedný a plesnivý, ale byť.

Máš víziu ďalšej tvorby Offline?
Momentálne doba nie je naklonená divadlu a už vôbec nie takémuto „voľnonohému“. Prekážok je príliš veľa. Víziu ďalšej inscenácie mám, ale neviem, ako budem schopná naplniť ju projektovo a ekonomicky. Táto hra na projektových manažérov a tvorcov ma ubíja. Celkovo uvažujem o zmysle dramatického textu ako takého. Ľudia sú z pretlaku informácií a života so smartfónom nesústredení. Aký druh textu im teda ponúkať? Tí druhí je hra pre nesústredných. Spôsobom, akým je napísaná, má ubiť diváka po hlave, aby si aspoň niečo z toho odniesol, aspoň hrču, pri ktorej bude rozmýšľať, kedy sa buchol. Dospelosť bol text prenikajúci do hĺbky dramatickým spôsobom, s tajomstvom, príbehom, archetypmi. Jeho inscenáciu videlo pár divákov. Sám sebe sám sa v Mestskom divadle Žilina hralo raz, a pritom je to jeden z mojich najlepších textov. Niekedy mi pripadá pozícia dramatika na Slovensku príliš komplikovaná. Keď som sa ako dvadsaťročná študentka dostala so svojím debutom do finále súťaže Dráma, tak som okrem radosti po celý čas cítila zvláštny pocit hanby, akoby mi pozícia dramatičky ešte mentálne neprislúchala. Je jasné, že sa človek nestane dramatičkou alebo dramatikom zo dňa na deň, ale napísať dobrú hru nie je náhoda. Autor musí zvládnuť remeslo, aby dokázal ovládnuť svoju tému. Písať hry pre vlastné divadlo dáva možnosť dostatočne „trénovať“. Znamená to teda, že ak chce človek robiť niečo dobre, musí si postaviť vlastnú „telocvičňu“? Začínajúci dramatici potrebujú svoje pokusy a omyly skúšať priamo v divadle a zároveň by mali mať oporu v starších kolegoch, ktorý už niečím podobným prešli a dokážu im dať reflexiu.

Okrem spomenutých PND a MDŽ uviedlo tvoje drámy viacero divadiel, hra Lenivosť bola súčasťou rozsiahleho projektu Valerie Schulczovej v Divadle Pavla Országha Hviezdoslava Anómia 21. Tvoríš aj pre rozhlas. Aké sú tvoje ďalšie plány ako dramatičky?
Momentálne ma ako dramatičku nikto neoslovil na tvorbu žiadnej novej hry, takže neplánujem vôbec nič.

Ani pokračovanie internetového sitcomu o živote východniarok v Bratislave Kavej?
Kavej bude mať filmové spracovanie. Z viacerých dôvodov sa čaká na pokračovanie natáčania.

Odborné korektúry: Martina Mašlárová
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová

Lenka Dzadíková

Absolventka odboru teória a kritika divadelného umenia na DF VŠMU v Bratislave a doktorandského štúdia na tej istej fakulte. Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave. Od roku 2021 je členkou platformy MLOKi. Venuje sa súčasným podobám aj histórii bábkového divadla a divadla pre deti a mládež. Spolupracuje na výskumných projektoch, venuje sa recenzistike v tlači, na webe aj v rozhlase.