Lenka DzadíkováSi absolventom bratislavského Konzervatória. Bolo herectvo tvoje vysnené detské povolanie?
Nebolo. O ničom takom som nesníval, len som sa od detstva venoval spievaniu, hraniu na nástrojoch, recitovaniu. Sestry aj rodičia tiež hrali na nástrojoch, spievali, takže hudba ma zaplavovala od malička. V Ivanke pri Dunaji, kde som žil, som spieval v zbore, aj na rodinných oslavách, vystupoval v muzikáloch, recitoval na Hviezdoslavových Kubínoch, mal som kapelu, vyhral som aj nejaké spevácke súťaže, skrátka celá dedina poznala „toho Janka“. A tak sa na základnej umeleckej škole, kde som chodil na gitaru a spev, rozhodlo, že pôjdem na talentovky na hudobno-dramatický odbor na konzervatóriu.
So spolužiakmi Danielom Fischerom, Lukášom Dózom a Filipom Šebšajevičom, ktorý bol o ročník nižšie, ste na konzervatóriu založili kapelu Orchester Jeana Valjeana, no pomerne skoro si ju opustil. Prečo?
Najprv sme sa stretávali s Dankom, u neho doma sme začali vymýšľať prvé veci, napríklad skladbu Tuc Tac. V ročníku sme boli dobrá chalanská zostava a rýchlo sme zistili, kto vie na čom hrať, tak sa postupne sformovala kapela. Odchod z nej súvisel s mojím celoživotným hľadaním a vtedajším naladením. OJV sa posunulo, keď ho teraz počúvam, je to fajn, ale stačí mi trošku. Osobne mám teraz obdobie, že ma fascinuje opera, renesančná hudba…
Pre študentov konzervatória nebýva zriaďované bábkové divadlo vysnená cieľová destinácia. Čo ťa zaviedlo do Bratislavského bábkového divadla? Keď si tam začínal, nebolo divadlo v dobrej umeleckej kondícii. Účinkoval si v inscenáciách ako Malá morská víla alebo Ču Čin Čau, kde už režiséra Jozefa Bednárika gýč úplne zvalcoval. Ako si to vnímal?
Keď hľadali spievajúceho herca do postavy princa v Malej morskej víle, skúsili to na konzervatóriu a pedagógovia poslali mňa. Hudbu do inscenácie robil Rasťo Dubovský, ktorého som poznal, takže hudobné prepojenia boli super. Ču Čin Čau bol zasa muzikál. Ja som sa napojil i na Bednárika, nemal som vtedy ešte predstavu, čo je „dobré“ a čo „zlé“. Ozvala sa vo mne zvedavosť, bavila ma hravosť, práca s bábkou, akási tajomnosť tohto divadelného druhu, vytváranie ilúzie, kolektívna súhra, silná pohybová zložka a hudba. Nebolo to moje vysnívané pôsobisko, ale zaujalo ma to tam a chcel som v tom pokračovať.
Stal si sa interným členom súboru a pôsobil si tam do roku 2018. Ako si sa cítil v divadle, kde si hral takmer výlučne pre deti?
Stále balansujem medzi tým, že občas chcem byť aj videný, ale zároveň mi to vlastne nie je až také prirodzené. V BBD som sa cítil dobre, činohra ma už nelákala. Ani na prijímačky na Vysokú školu múzických umení som napokon nešiel. Rozprávkový žáner mi bol blízky, kolektív mi vyhovoval. Bavilo ma to a lákalo zisťovať, ako vytvoriť ilúziu pre deti pomocou bábky alebo materiálu. A učiť som sa mohol od profesionálov, ktorých som mal po svojom boku.
Tvoje pôsobenie v BBD končilo dvoma vynikajúcimi inscenáciami so silnou hudobnou zložkou – v roku 2016 Zhavranelí v réžii Petra Palika a s hudbou Martina Geišberga a o rok neskôr Kráľ Andreja Kalinku. Potom si začal s Andrejom intenzívnejšie spolupracovať, si performerom a spoluautorom diel zoskupenia Med a prach eu.genus//dobrý.rod a Nezaujímavý krik. Bola teda práca s Andrejom to, čo ťa oslovilo natoľko, že si opustil súbor BBD?
Nebol to iba jeden dôvod. Som prirodzene senzitívny a podobne ako pri OJV som pocítil, že „teraz je dosť“. Rolu zohral aj sled osobno-rodinných udalostí. A áno, Andrej ponúkal to, čo som dovtedy nepoznal, zaujímalo ma to a rozhodol som tomu venovať ešte viac času a energie. Pri tvorbe s ním som sa nemusel do ničoho pretvárať a to mi vyhovovalo. Práca na Kráľovi bola pre mňa v niečom veľmi prirodzená – nemusel som hľadať, ako režisér chce, aby som tam vyzeral. Mohol som ponúknuť to, aký som. A druhá vec bola hudobnosť. Mohol som napríklad použiť falzet alebo kastrátový spôsob spevu, jeho to zaujalo a vedel to zapracovať do inscenácie. Ale nebolo to jednoduché, myslím si, že deväť z desiatich hercov by takýto druh práce odmietlo.
Vaše dosiaľ posledné spoločné dielo, Sacrum, ste naštudovali v Divadle Ludus, ale má aj rozhlasovú podobu. Ako vyzerá spolupráca s natoľko špecifickým tvorcom, ako je Andrej Kalinka?
Andrej podnecuje k tvorivosti, vnímaniu súvislostí v okolitom svete, autentickému prejavu. Dôraz na osobitosť človeka je podstatou jeho tvorby. Začiatok skladačky môže pôsobiť chaoticky – rôzne myšlienky a hľadanie bodu spojenia. Učím sa. Hľadám ho s nimi. Pozorujem, ako Andrej s Milanom Kozánkom dokážu nájsť „to presné“. Je to forma hľadania, ktoré nekončí. Plávanie, levitovanie, nefixovanie a v jednej chvíli sa to nájde v spoločnom priesečníku – dostúpim na zem a zrazu to zaznie, zafunguje. Zaujímajú ma témy, s ktorými Andrej prichádza, spôsob uvažovania, symbolické myslenie, vedecké poznatky, nesamozrejmosť vecí, filozofia, psychológia. Sacrum práve toto ponúka. Upriamuje pozornosť na niečo podstatné a dôležité v našich životoch.
Vyhovuje ti takáto práca natoľko, že si už možno ani nevieš predstaviť tradičný skúšobný proces v zriaďovanom divadle, ako to deklaroval okrem Andreja napríklad aj Ivan Martinka?
Pokiaľ ma niečo zaujme a budem sa k tomu chcieť a vedieť umelecky vyjadriť, nemôžem nič vylúčiť.
V rozhlasovej hre Sacrum si účinkoval spolu s manželkou Dominikou Morávkovou, ktorá je tiež herečkou na voľnej nohe. Je to pre vás oboch vedomá voľba, alebo stav vynútený okolnosťami? Aké to je byť na postpandemickom Slovensku umelcom, ktorý nemá istotu pravidelnej mesačnej výplaty a zaplatených odvodov?
To, že sme obaja na voľnej nohe, je rozhodnutie, ktoré vyplynulo z rodinných a pracovných okolností. Zdá sa mi, že vďaka tomu sa nám ľahšie dýcha. Vieme si lepšie plánovať logistiku rodinného chodu, našej práce a záujmov. Samozrejme, pracovné ponuky zabezpečujú živobytie, takže o všetkom musíme diskutovať, uvážlivo rozhodovať a hľadať, kde je správna miera, aby sme sa mali dobre po psychickej aj po finančnej stránke. V pandemickom období to bolo ťažké. Museli sme napríklad prerušiť splácanie hypotéky. Ani jeden z nás nie je typ, ktorý premýšľa v dlhodobých horizontoch, napríklad nad výškou dôchodku. Navzájom rozumieme tomu umeleckému v nás. Prísne ekonomicky mysliaci človek by asi neschválil nákup hudobného nástroja z rodinného rozpočtu.
Od roku 2011 pôsobíš ako zdravotný klaun pre Červený nos Clowndoctors. Ako si sa tam dostal? Ako vnímaš svoju prácu pre toto združenie?
Na konkurz do Clowndoctors ma zavolal vtedajší kolega z BBD Boris Bačík, ktorý tam pracoval aj s Jankou Sovičovou a Mirkou Dudkovou. Inak som tú prácu vnímal na začiatku, inak odkedy mám deti. Mám postupne stále väčší nadhľad a uvedomujem si, čo je dôležité. Hrať sa. Priblížiť sa detskému videniu a vrátiť sa k detskej spontánnosti. Podobne ako pri práci s Andrejom – aj tu ide o niečo z hĺbky človeka, nejde len o naučenú techniku. Pri klaunovaní vnímam svet inak, pozitívnejšie, akoby očami vnútorného dieťaťa, a aj pre mňa je to určitá forma terapie. Je to tiež neustále hľadanie a odkrývanie autentických prejavov klauna, ktoré má v sebe každý človek. Dávať veciam iný význam, skúmať ich a pozrieť sa na ne z iného uhlu pohľadu, je lákavé nielen pre deti, ale aj pre dospelých.
V súčasnosti si viac v muzikantskej ako hereckej role. Pre Divadlo Štúdio tanca si zložil hudbu do inscenácie Punk pajama party. Bola to tvoja prvá hudba komponovaná pre divadlo. Aká to bola skúsenosť? Budeš v komponovaní pre divadlo pokračovať?
Na spoluprácu ma oslovil Zebastián Méndez Marín, ktorého som poznal z tvorivého procesu k eu.genus//dobrý.rod. Bola to výzva, nemal som skúsenosti s punkovou hudbou, v procese som učil tanečníkov hrať na gitare, na bicích… Mám však dojem, že tanečníci sú z umelcov v niečom najslobodnejší, bavilo ma s nimi pracovať, pretože nik nepovedal: „Povedz mi presne, čo mám robiť.“ Hranie sa, objavovanie a k tomu Zebastiánova energia a temperament… Chodil som na skúšky, doma som na tom pracoval tiež, zháňal nástroje, káble, nahrával so sestrou husľové party, stále nad tým premýšľal. Bol to pohlcujúci proces. Mal som aj ďalšie ponuky, ale v tejto životnej etape som ich prijať nemohol. Momentálne sa viac ako komponovaniu venujem interpretácii hudby.
Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová
