Lenka DzadíkováČo vás po štúdiách v Košiciach, Bratislave, Prahe a v Editinom prípade dokonca v Tokiu motivovalo vrátiť sa do rodného Trebišova?
Edita Treščáková: Nemali sme konkrétnu motiváciu, obom sa nám to stalo. V Japonsku som žila v Tokiu, ale aj v malej dedinke a prekvapilo ma, ako si ľudia kade-tade pozakladali malé pekárne, kaviarne, robili tam kultúru v garážach a komunita pekne fungovala. Po návrate do Trebišova som cez prázdniny v rámci dobrovoľníckej praxe založila dramatický súbor detí a mladých a chcela som v tejto práci pokračovať, lebo ma to napĺňalo a malo to výsledky. Tak som „na chvíľu“ ostala. Navyše v blízkosti ožívali Košice – otvorila sa Tabačka, Kulturpark, atmosféra sa tu skultúrnila. Bol to inšpiratívny impulz, že aj doma sa dá robiť niečo zaujímavé a začať je možné aj v malom.
Lukáš Pavlikovský: Ešte pred mojím nástupom na štúdium bábkarskej réžie a dramaturgie som mal v Trebišove vlastný súbor AmfiTeatro. Na Vysokú školu múzických umení som šiel s úmyslom „priučiť sa remeslu“ a potom sa vrátiť. Počas školy som spolupracoval so súborom v tunajšom centre voľného času a po skončení štúdia som ho na pár rokov prebral. A to ma v tej dobe umiestnilo v čase a priestore práve do Trebišova.
Tí, čo sledujú dianie v neprofesionálnom divadle, vedia, že v Trebišove desaťročia pôsobí Divadlo G. Vy ste teraz spomenuli ďalšie tri súbory. Aká je aktuálna situácia v ochotníckom dianí v Trebišove?
Lukáš: Každoročná premiéra Divadla G sa pre mnohých Trebišovčanov stala tradičnou jednorazovou injekciou kultúry na celý rok. Súbor má preto v meste významné postavenie. Na hercov z divadla sme ako stredoškoláci pozerali s úžasom, mnohí boli našimi pedagógmi. Sám som v tomto súbore objavil vášeň pre divadlo a pripomienky pána profesora Galgana som na skúškach počúval s úctou, akoby mi ich rozprával sám Bagar, v kolegyniach herečkách som videl Meličkovú. Opojení divadlom sme s kamarátom Michalom Urbanom začali ako diváci vymetať prehliadky v Levoči, Tlmačoch a predovšetkým Scénickú žatvu v Martine a rovesníkom z väčších miest sme závideli možnosť, že si môžu vybrať, o čom a ako chcú tvoriť. Tak sme založili AmfiTeatro, aby sme mladým v Trebišove dali možnosti, ktoré sme my nemali. To je mimochodom aj jeden z najsilnejších pocitov, ktoré fungujú ako hnací motor existencie ŠUMu. V Trebišove žijú ľudia, možno ich nie je mnoho, ku ktorým už Tajovský a Urbánek neprehovárajú, ktorým nestačí stotrinásta variácia na Barč-Ivanovu Matku či Goldoniho veselohra, takí, ktorí by si radšej skočili na koncert La3no Cubano ako na Helenu Vondráčkovú a bez ŠUMu by nemali kam ísť. Pre týchto plus-mínus sto ľudí (asi toľkí sa k nám vojdú) tu ŠUMíme.
Edita: S Divadlom G sme spolupracovali ako hosťujúci režiséri. Po odchode jeho zakladateľa, pána Júliusa Galgana, ostali bez režijného vedenia a aktuálne hľadajú cestu, ako pokračovať. Sú to pritom skúsení herci a réžiu projektov, ktoré si vyberajú, by zvládli aj kolektívne. U nás je divadlo vnímané predovšetkým ako zábava. Či už ide o ochotnícke alebo profesionálne, väčšinou sa do divadla chodí zasmiať – tak sa k tomu potom pristupuje, aj keď hrá napríklad niekto v detskom divadle. Bolo nám ľúto, že tunajšie deti nemajú možnosť vnímať divadlo ako niečo relevantné, silné a krásne, ako to vídame na vyšších prehliadkach detského divadla. Preto sme zrealizovali aj festival angažovaného detského divadla ŠUMienka. Mali sme šťastie na veľkú ochotu renomovaných režisérov detských divadiel z Nitry Maricu Šiškovú a Števa Foltána. Po nultom ročníku, ktorý sa konal v októbri, už máme lepšiu predstavu, ako by mohol festival fungovať, akým smerom sa uberať.
ŠUM patrí medzi najmladšie prírastky na slovenskej mape nezávislých kultúrnych centier. Spomenuli ste už niektoré impulzy pre jeho vznik. Čo boli ďalšie východiská?
Edita: Občianske združenie š.um.. vzniklo, keď sme sa rozhodli organizovať v Trebišove prvú Noc divadiel. Rok nato sa zavrelo dlhoročné kníhkupectvo, jediné v meste, kam sme všetci chodili ešte ako deti. Tak sme si vďaka grantu z EÚ pre malých podnikateľov v regiónoch založili ŠUM – kníhkupectvo a kultúrno-komunitné centrum. Vedeli sme, že obchod musí mať pridanú hodnotu a tiež, čo nám v meste chýba a za akou kultúrou cestujeme inam. Aj kníhkupectvo, aj kultúrne centrum si kladie za úlohu sprístupniť kvalitné umenie v malom meste. Najkrajšie je, keď ľudia odchádzajú s niečím, o čom netušili, že ich to poteší, že také niečo vôbec existuje a spoznajú to u nás. Či už je to kniha alebo zážitok.
Kníhkupectvo ste otvorili v roku 2019, krátko predtým, než nás zasiahla svetová pandémia koronavírusu. Museli ste zvládať veľmi náročné časy. Je teraz situácia stabilizovaná? Máte už v meste a okrese vybudované meno a stabilných zákazníkov?
Edita: Z obdobia pandémie si nesieme balíček dlhov, ktorý sa vojnou a infláciou len nabaľuje. Aj keď sa už pár rokov snažíme o e-shop, stále sa nám ho nedarí zrealizovať. Máme množstvo nápadov, energiu, z ktorej postupne ubúda, no od začiatku v podstate len reagujeme na meniacu sa situáciu. Nevieme, čo je to bežný rok, niekedy sa nám zdá, že sa nám začína dariť, ale objektívne to posúdiť nejde. Ak by tieto situácie nenastali, zrejme sa nám tá energia zúročí skôr a budeme sa mať istejšie. Vieme o nadšencoch z malých miest, ktorí po pár rokoch vyhoreli, a únavu, prirodzene, tiež cítime. Chceli by sme rozšíriť tím ľudí, pretože vieme, že takto je to neudržateľné.
Máme stabilných zákazníkov, i takých, ktorí pôjdu pokojne nakúpiť aj do siete – nevidia v tom rozdiel, a hoci sa snažíme, nie je ľahké to vysvetliť. A potom sú ľudia, ktorí si nákup naplánujú, aj naň počkajú, alebo zájdu najskôr k nám s tým, že im poradíme. Vedia, že knihy do ŠUMu vyberáme sami, nikto nám nič neposiela automaticky a o čom vieme, že je dobré a vieme si to dovoliť, to v ŠUMe nájdu. To je naša výhoda oproti anonymnej sieti – ŠUM sme my.
Aké sú vaše priestorové podmienky?
Edita: ŠUM funguje v nákupnom stredisku Berehovo. Na poschodí, na ktorom sa nachádza, sídlila galéria, teraz je budova rozdelená na viaceré prevádzky. Kníhkupectvo si priestor prenajíma, kultúrne centrum má s mestom zmluvu o výpožičke a platíme tak len náklady za energie. Takýto priestor by sme si inak dovoliť nemohli. Priestory KC sú zatiaľ surové, je to bývalá obuv – štyri roky fungujeme bez elektriny, ktorú ťaháme z kníhkupectva, minulý rok však náš projekt zvíťazil v hlasovaní občanov o participatívnom rozpočte mesta, a tak sa budú postupne upravovať. Aj na tom je vidieť, že si podobný priestor obyvatelia Trebišova prajú.
Trebišov je okresné mesto s dvadsaťtritisíc obyvateľmi. Aká bola v meste klíma, keď ste centrum zakladali? Existovala tam v tom čase nejaká umelecká komunita?
Edita: Keď sme začínali, mesto malo kontakt so súčasným výtvarným umením vďaka galérii Koniareň. Tá stále funguje a sporadicky organizuje výstavy aj v Berehove, v priestore susediacom s naším. Fungoval tu tiež DIY hudobný festival Skapalpesfest, ktorý momentálne spí. Snažíme sa o prepájanie a synergiu, aj sa nám to občas darí, problémom malých miest ale je, že absentujú mladí profesionáli, ktorí by sa do projektov zapájali. Niekedy aj veľa chcete, ale málo stíhate, pretože veľa už robíte.
Je na mieste hovoriť o Trebišove ako o periférii?
Lukáš: Trebišov je mestom veľmi obmedzených možností, a to v bývaní, zamestnaní, gastronómii, turizme… A preto sa vyľudňuje. Následkom toho nie je pre podniky, ktoré by tieto možnosti poskytovali, zaujímavý. To je samozničujúca špirála, ktorá sa neskončí bez niekoho, kto tieto rôznorodé možnosti do mesta prinesie aj napriek nízkej kúpyschopnosti miestnych.
Stalo sa, že niekto odmietol ponuku účinkovať u vás s argumentom, že do Trebišova je to ďaleko?
Edita: Samozrejme, nie raz. A ak to aj nie je práve odmietnutie, vzdialenosť k nám sa často zdôrazňuje, my s tým však rátame vopred, berieme to ako fakt. Snažíme sa zohľadniť čas a cestu už pri robení rozpočtu i tak, že hľadáme s pozývanými spôsob, ako spojiť cestovanie k nám s ich ďalším pracovným či osobným programom. Do Trebišova sa cestuje dlho, z Trebišova tiež. Veríme však, že každý, kto u nás bol, u nás bol rád a my si to vždy veľmi vážime.
Ako ste vnímali rozruch okolo seriálu Iveta, ktorého dej sa odohrával v Trebišove? Voči takému zobrazeniu mesta sa niektorí obyvatelia, vrátane primátora, ohradili.
Edita: Zrejme sa niektorí zľakli, že ich seriál zle zadefinuje v očiach ostatných, ktorí poznajú východ Slovenska akurát z televízie, iných sa to možno dotklo, pretože sa snažia v meste vytvárať nejaké hodnoty, ostatní sa ticho bavili alebo to nijako zvlášť neprežívali.
Eskalovanie emócií je dôsledkom dlhodobej absencie dialógu. Sme malá krajina, ale máme k sebe dosť ďaleko a často ani nevieme, ako sa na tom druhom konci máme, majú. A nie je to len na osi východ – západ, platí to vo všetkých smeroch. Pritom máme všetci spoločného viac, než sa zdá a namiesto konfrontácie by sme to mohli spoznávať. Vidíme to aj v ŠUMe – publikum je naozaj rôznorodé a to nás teší. Ľudia tu pobudnú, rozprávajú sa s účinkujúcimi, medzi sebou, majú tam na to priestor, čas a pokoj. Dáva nám to zmysel. Žijeme tu všetci spolu a nič nie je čiernobiele.
Máte veľmi dobrú dramaturgiu hosťujúcich divadiel, hrali u vás Divadlo NUDE, Nové divadlo, Odivo, Kontra, Divadlo Na peróne… Kvalitní sú aj hudobní interpreti, ktorí u vás koncertovali a spisovatelia, ktorí mali v ŠUMe čítačky. Aké sú špecifiká vašej dramaturgie? Máte pomenovanú nejakú hranicu – napríklad, že príliš experimentálne inscenácie pozvať nemôžete alebo že tunajšie publikum ešte nie je pripravené na súčasný tanec?
Edita: Jedinou hranicou je kvalita. Robíme si vlastný prieskum, najmä na sociálnych sieťach, sledujeme veľa nezávislých interpretov, súčasnú kultúru. Ak sa nám podarí niekam cestovať, snažíme sa zúčastniť podujatí naživo. Sme tu na to, aby sme predstavili, čo je vnímané ako objektívne dobré, tunajšiemu publiku. Na to sú iné meradlá ako len náš vkus. Nemusí sa každému všetko páčiť, na druhej strane cítime, že ľudia prídu, aj keď nevedia, o čo ide, lebo majú skúsenosť, že ak je to v ŠUMe, tak sme si na výbere dali záležať a máme dôvod, prečo ich na to pozývame. Boli tu predstavenia, na ktoré by možno tunajší diváci necestovali, do ŠUMu však prišli zo záujmu a hoci nemuseli rozumieť všetkému, väčšinou ostávali aj na diskusiu s tvorcami a prijali to ako celok, ako jeden zážitok. Nejde však len o lokálne publikum – ľudia prídu aj z okolia, domov chodia cez víkendy a sviatky študenti a expati, ktorí súčasnú kultúru poznajú a tešia sa, že ju majú takto nablízku oni aj ich rodiny.
Samozrejme je pravdou, že sem pozývame aj veci, ktoré nás osobne tešia, vkladáme do toho celého množstvo času a síl, je kľúčové, aby sa nám vracali. V decembri u nás napríklad hralo Divadlo NUDE inscenáciu o starnutí Pasáž 5. Náročná téma pred sviatkami, no zarezonovala asi v každom prítomnom. Bolo vidieť, že aj ľudia, ktorí chodia do divadla možno skôr na komédie, boli úprimne pobavení i dojatí, prepojenie medzi hľadiskom a javiskom bolo silné. Vtedy už nie je dôležité, či je forma experimentálna alebo nie, keď to ľudsky zafunguje a divák sa s tým stotožní.
Existuje už v meste komunita, ktorú centrum na seba naviazalo?
Edita: Deje sa to postupne. Taká komunita sa vytvára pomaly, zvyknúť si na čokoľvek trvá a ŠUM sa začínal formovať tesne pred pandémiou, keď sme sa všetci chtiac-nechtiac izolovali.
Snažíme sa, aby ľudia nielen dúfali, že pre nich niekto niečo pekné spraví, ale mali sami iniciatívu a chápali, že vedia prispievať čímkoľvek malým k zlepšeniu života v meste. Máme okolo seba komunitku ľudí, ktorí všelijako prispievajú – či už účasťou na podujatiach, kúpou kníh, pomocou v priestore a pri aktivitách, alebo zdieľaním organizovaných akcií vo svojej bubline či odozvou na zážitky z nich. Veľmi si to vážime. Robiť ŠUM je o tom. Na druhej strane sa niektorí pýtajú, prečo by si nemohli kupovať lacné knihy z internetu, a hneď nato sa tešia, že môžu zdarma prísť na našu Noc divadiel. Neprepájajú si to a lokálna ekonomika im veľa nehovorí. Je tu navyše nízka kúpyschopnosť. Je to veľmi krehké a tak sa snažíme nájsť hranicu medzi zdôraznením hodnoty (a ceny) kníh a kultúry a zároveň ich sprístupniť. Jednoduché to nie je a ani sa to nedá jednoducho vysvetliť. Tešíme sa, ak to zafunguje a niekto povie: „Nechoď do siete, tam máš ŠUM, to sú Trebišovčania, robia pre nás to a to.“ My si hovoríme, že ponúkame alternatívu voči komerčnej kultúre a to je pre nás dôležité. Keď nám povedia: „Bolo to také iné,“ vieme, že väčšie ocenenie dostať nemožno. Budeme radi, ak sa nám podarí prispievať k tomu, aby bol Trebišov zaujímavým a dobrým miestom pre žitie.
Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová
