Lenka DzadíkováVeronika má vyštudované bábkoherectvo, pár semestrov filozofie, učila na základnej umeleckej škole v Bratislave aj v Dubline. Barbora vyštudovala dejiny umenia a bola galerijnou pedagogičkou v Slovenskej národnej galérii. Kedy sa vaše cesty pretli?
Barbora Vítková Jurinová: Bola som v maturitnom ročníku a silou-mocou som sa chcela dostať na bábkoherectvo. V rodine mám bábkohercov (tých dvoch z Divadla PIKI) a tí mi vtedy odporučili ísť do ZUŠ-ky v Karlovej Vsi, že tam učí nejaká šikovná učiteľka. Mali na mysli tetu Sašu – Alexandru Skořepovú. Keď som sa tam prihlásila, priradili ma k takej „pančelke“, ktorá mala skupinu vysokoškolákov, právnikov, a popri tom som s ňou mala individuálku– prípravu na prijímačky. A to bola Veronka. Ešte niekoľko rokov predtým ma na Cibuláku, čo bol preslávený pezinský divadelný festival, očarilo predstavenie z VŠMU Zabudnutý génius, kvôli ktorému ma tak veľmi oslovila bábkarina. Neskôr som zistila, že v ňom hrala aj ona.
Veronika Kořínková – Willems: Ale naše spoločné dobrodružstvo začalo, až keď som sa vrátila z Dublinu a začala opäť učiť na ZUŠ-ke, v Lane. To už tam Baška pomáhala ako pedagogička v zácviku, po vyučovaní sme si išli sadnúť na pivo do miestneho pubu a pretože sme mali spoločný smer, nasledovali dlhé debaty v električke do Rače. Okrem iného ma Baška naučila aj šoférovať, tak pribudli aj dlhé debaty v aute. A tak sme sa navzájom učili, robili spolu projekty v Lane (napríklad inscenácie Bar u Etka/y a Nočné mory) a neskôr počas „materských“ v kuchyni, kde sa už varili všelijaké dramaticko-výchovné projekty a programy.
Súbor Lano na ZUŠ Jozefa Kresánka ste teda obe navštevovali najprv ako žiačky, neskôr ste tam pôsobili ako pedagogičky. Druhé miesto, ktoré máte vo vašich životopisoch rovnaké, je Katedra výchovnej dramatiky na pražskej DAMU, kde ste obe študovali svoju druhú vysokú školu. Dobre tuším, že to boli pre vás dôležité pôsobiská?
Veronika: Obe sú doteraz naše srdcovky! Nesú tú dôležitú ľudskosť a odkaz, ktorým nás obdarila teta Saša. Rešpekt v tvorbe, dôležitosť procesu, ale hlavne dôvera v človeka, ktorú nám ukázala tým, že nám verila, zverila nám projekty, decká aj know-how.
Barbora: A to bolo vlastne to, prečo potom vznikla EDUdrama. Lebo nám „predpovedala“, že raz budeme písať metodiky. Hovorievala: „Keď s tým niečo nespravíte, dramaťák na Slovensku pôjde do riti.“ Tak sme jej sľúbili, že spravíme. A ona potom odišla strážiť nás z najvyšších miest, ja som začala študovať na Katedre výchovnej dramatiky a Veronka tam prišla o rok neskôr.
Veronika: To je naša skutočná alma mater, pretože aj roky po skončení štúdia sa na nich s čímkoľvek môžeme obrátiť a vo všetkom nám pomáhajú a vychádzajú v ústrety, zdieľajú, odporúčajú, posúvajú kontakty, skrátka úžasní ľudia, čo stoja za svojimi absolventmi. A to platí aj o spolužiakoch, stále s nimi spolupracujeme, pozývame ich k projektom, oslovujeme na výskum a spoluprácu.
Barbora: To bol pre mňa asi najväčší zážitok a skúsenosť – oproti predošlému štúdiu na Slovensku som tu mala pocit úplnej rovnosti pedagógov a študentov, pedagógovia si nevychovávali konkurenciu, ale ozajstných partnerov a kolegov. Opäť ten veľký rešpekt, ľudskosť a pokora k práci. Práve vďaka nim a tomuto prístupu vieme ísť stále ďalej.
Prečo sa odbor výchovná dramatika nedá študovať na slovenských vysokých školách?Veronika: V deväťdesiatych rokoch sme iniciatívu mať takýto odbor na vysokej škole začínali naraz s Čechmi. Im sa to podarilo, a u nás to, napriek veľkej snahe, neprešlo. My na to teraz nadväzujeme, ale ide to veľmi pomaly. Medzi potenciálnymi spojencami je už cítiť istú skepsu. Súvisí to s legislatívou a možnosťami vysokých škôl a tiež s tým, ktorý rektor tomu uverí a dá priestor.
Barbora: Aktuálne komunikujeme s Vysokou školou múzických umení a už v tomto školskom roku pripravujeme voliteľné predmety. Ak by raz vznikol samostatný odbor, jeho absolventi by sa vedeli uplatniť v ZUŠ-kách, v bežnej škole, v knižnici, medzi dôchodcami, vo voľnočasových centrách, v sociálnych službách, v biznise…
Registrujem aj vaše aktivity so Združením tvorivej dramatiky Slovenska vrátane pripomienkovania školskej reformy, keď ste sa v roku 2022 pokúšali medzi predmety na základnej škole dostať aj dramatickú výchovu. Čo vás ženie po tejto neznámej a na Slovensku len málo vyšliapanej ceste tvorivej dramatiky?
Veronika: Hovorí sa, že skúsenosť je neprenosná. My si myslíme, že za istých okolností je skúsenosť prenosná a niektoré obsahy a témy sa tak dajú učiť. A preto chceme, aby mali všetky decká možnosť zažiť aj niečo iné ako frontálne vyučovanie a aby aj pedagógovia mohli mať so študentmi priestor využiť svoj zápal a svoju vášeň cez príbeh a hru. Pre deti je to hlavne skúsenosť, že sú vypočuté, môžu slobodne vysloviť svoj názor – bez strachu, lebo veď ho v tej chvíli za ne povie postava z príbehu.
Barbora: Veď sú na to aj výskumy. „Nemôže byť v rozume, čo neprešlo zmyslami,“ povedal slávny filozof. Čo si decká zažijú s nami, si naozaj ešte dlho potom pamätajú. A preto chceme, aby to pedagogičky a pedagógovia mohli robiť aj bez nás a dávame k dispozícii hotové metodiky. Tlačiť deťom do hláv informácie, ktoré im v sekunde vypľuje AI, nemá zmysel. Školstvo sa bude musieť zmeniť, žiaci sa budú musieť učiť vyhodnocovať tieto informácie, rozvíjať kritické myslenie, posúdiť situácie a cibriť schopnosť riešiť ich, spolupracovať – a toto všetko je v balíčku „dramatická výchova“.
Čo sa vám už podarilo?
Veronika: Dramatická výchova v kurikule stále nie je, no je infiltrovaná v iných predmetoch. A to je tiež celkom významné. Takisto funguje web www.dramatika.sk, kde si môžu všetci nájsť a stiahnuť metodiky a návody pre pedagógov ZŠ, ZUŠ a divadelných lektorov. Snažíme sa prepájať ľudí, tvoriť metodické listy k programom, rozvíriť vody. Je veľa ľudí, ktorým na tom rovnako záleží. Mnohí jednotlivci v Prešove, Košiciach, Trnave, Nitre sa snažia o rovnaké veci ako my a napríklad v Bábkovom divadle na Rázcestí v Banskej Bystrici rozbehli úplne fantastický festival EDUfest.
Barbora: Ale aj v medzinárodnom kontexte – cez asociáciu IDEA (International Drama/Theatre and Education Association), kde je slovenskú sekciu celkom vidieť a počuť – a v rozhovoroch s inými krajinami zisťujeme, že na tom nie sme až tak zle. Máme naozaj výborné východiskové podmienky, napríklad v systéme vzdelávania na základných umeleckých školách, čo je svetový unikát.
Aké sú v tomto smere ďalšie plány, vyhliadky a možnosti?
Barbora: Chceme, aby si dramaťák mohlo zažiť čo najviac detí, ideálne všetky, na všetkých školách. Mnoho vecí stále robíme pro bono alebo výrazne pod cenu, aby si to mohli dovoliť. Vďaka programom Generácia 3.0 a Akcelerátor, ktoré realizuje Nadácia Pontis, sme sa pohli aj v prepájaní biznisu a neziskového sektora, takže sa snažíme nastaviť všetko tak, aby sme prežili my dve ako zamestnankyne a hlava projektu a aby sme mohli delegovať úlohy aj na ďalších, ktorých by sme dokázali adekvátne odmeniť. Máme také heslo: „pomaly kvapkať.“ Ako v jaskyni. Vydržať a výsledok bude postupne vidieť. Aj je. Prežili sme kovidové obdobie, potom sme sa super rozbehli a fičí to doteraz. Uvidíme, čo nás čaká v súčasnej situácii, prežiť na pomedzí kultúry a školstva v našom systéme je náročné. Ľudia sú zvyknutí, že tieto veci sú zadarmo.
Veronika: Občas je to „o hubu“. Potrebujeme už vychovať ľudí, ktorým môžeme odovzdať konkrétne úlohy. Rozbiehame spoluprácu s vysokými školami, opäť potrebujeme zatlačiť na školské osnovy Zase by sme potrebovali zmonitorovať situáciu a vrhnúť sa na publikačnú činnosť. V tomto sme ale odkázané na granty, čo nie je veľmi systematické ani dlhodobo udržateľné.
Existuje v zahraničí nejaký ideál, ku ktorému by sme mali smerovať?
Barbora: Stále je to pre nás Česká republika, ideálnu a komplexnejšiu skúsenosť nemáme. Zdieľajú s nami aj niektoré negatívne skúsenosti, z ktorých sa vieme poučiť. Podľa ich skúsenosti by nemalo byť cieľom vytvoriť predmet dramatická výchova, ale dostať jeho metódu do vyučovania iných predmetov.
Veronika: Ešte spomeniem Holandsko. Tam umožňujú umelcom urobiť si pedagogickú nadstavbu, kde ich naučia, ako komunikovať umenie a cezeň aj iné dôležité obsahy. V Kanade majú mediátora medzi pedagógmi v školách a vysokoškolským svetom, ktorý stále komunikuje potreby z praxe do priameho vzdelávania.
Svoje poznatky aplikujete v aktivitách občianskeho združenia EDUdrama, ktoré ste založili v roku 2016. Ponúkate interaktívne predstavenia, workshopy. Čím sa líšite od akéhokoľvek „divadielka pre deti“, ktorých je neúrekom?
Barbora: Dramatická výchova na Slovensku nemá ani v odbornej obci ukotvené, čo to vlastne je, a aj predstavy o nej sa líšia. Nie je definovaná, tvar, ktorý vzniká, alebo proces, akým funguje, sa nedá označiť jedným konkrétnym výrazom. Dodnes sa stretávame s postojom, že „my sa s detičkami len hráme, to by zvládol každý“. Základný rozdiel je v tom, že nedávame taký dôraz na inscenačný tvar. Dôležitejší je proces a to, aby sa na ňom každý aktívne zúčastňoval. Nielen ako detský divák, ktorý na predstavení vykríkne, ktorým smerom utekal vlk. Čím, samozrejme, nechcem degradovať predstavenia pre deti. Aj vedieť sa aktívne dívať a nechať sa strhnúť príbehom je dôležité.
Veronika: Chceme, aby na konci mali decká priamu osobnú skúsenosť s tým, ako vyriešiť problém. Napríklad ako bojovať so strachom alebo smútkom. Ako konkrétne zvládnuť, keď sa mi niečo nedarí. Nielen to jedno riešenie, ako je naprogramované v príbehu, v predstavení, ale aby si ho každý mohol spolu s nami niekde medzi javiskom a hľadiskom vyskúšať, povedať a preveriť svoj nápad. Byť vypočutý. Čiže naozajstná interaktívnosť.
Medzi naše aktivity patrí aj formát Bookobrazy v Slovenskej národnej galérii, kde na mesačnej báze pracujeme s knižnými príbehmi. V Národnom osvetovom centre spolupracujeme na prehliadke Zlatá Priadka a jej krajských kolách pri tvorbe formátov vedenia detských diskusií a workshopov.
Od roku 2017 máte stále pôsobisko v Novej Cvernovke, kde organizujete programy pre deti, rodiny aj špeciálne pre deti z Ukrajiny, robíte aj letné tábory… Čo pre vás znamená takéto zázemie?
Veronika: Do Cvernovky môžu chodiť doobeda školy a poobede sú tam naše „dramaťáky“. Máme tam dobré, prajné zázemie, inkluzívne prostredie, možnosť networkingu s inými ateliérmi. Máme decká s rôznymi príbehmi, ktoré sa potrebujú cítiť bezpečne, a máme pocit, že tu môžu.
Kto tvorí tím EDUdramy?
Barbora: EDUdrama dnes vyzerá a funguje veľmi organicky, prešlo cez ňu veľa ľudí, ktorí nás ovplyvnili. Niektorí možno iba chvíľočku, iní už sú s nami dlho, ďalší sa s prestávkami vracajú. Všetci nás a metódu našej práce nejako formujú. Priebežne máme okolo seba vždy ďalších približne desať ľudí. Niektorí sa vďaka nám odrazili a vydali vlastnou cestou, z mnohých spomeňme Maťu Jánošíkovú a jej storytelling Príbehom na stope, ozetko Varianty Radky Kukurugyovej, Divadlo Veteš, Divadlo Féder Teáter, Divadlo FÍ. V rámci výskumov Dana Evjáková a Jano Hyža, v biznisovej oblasti pre nás vzácny Gábor Bindics… Fakt kopa ľudí, ktorých nemôžem vymenovať všetkých, ale veľmi si ich vážime.
V uplynulom období ste na viacerých slovenských festivaloch realizovali program, ktorý vychádza z komiksových stvárnení známych diel Antigona, Romeo a Júlia, Kráľ Ubu. Komiksy vydal Divadelný ústav, program vznikol v spolupráci s ním. Môžete na tom vysvetliť, čo robíte a čím sú vaše programy jedinečné?
Veronika: Toto bola náročná aj prínosná spolupráca. Pre tento projekt sme tvorili tri metodiky pre učiteľov, ktoré ukazujú, ako pracovať s dramatickým textom. Poskytujú im konkrétne postupy a aktivity, ktoré môžu začleniť do svojich hodín literatúry a tým ich oživiť.
Barbora: Náročné to bolo v tom, že na malom priestore a veľmi krátkom čase – maximálne tri vyučovacie hodiny – sme mali odovzdať obsah drámy, vysvetliť princípy a zákonitosti obdobia, v ktorom vznikla, sprostredkovať jej komiksové spracovanie a zároveň to spraviť tak, aby to stredoškolákov bavilo a chceli o tom vedieť viac. Takže nájsť v hrách niečo zaujímavé aj pre súčasnú mládež, s čím by sa stotožnili, čo by vedeli použiť aj vo svojom aktuálnom žití, a rešpektovať formu a obsah. Veronka je v tomto úžasná – vždy vyhmatne ten správny motív. A vyzerá to, že tých stredoškolákov, keď už sa uvoľnia a hrajú s nami, to fakt baví.
Veronika: Pýtala si sa, čo je na tom jedinečné. Žiaci posledných ročníkov základných škôl a stredoškoláci si na vlastnej koži zažijú príbeh z rôznych uhlov pohľadu, pochopia aj divadelné princípy a formu. Učiteľ si to spolu s nimi užije a v priamom prenose vidí svojich študentov v inej situácii, aktivite – a to je obojstranne osviežujúci zážitok. Ak by ešte mali následne možnosť vidieť hru inscenovanú priamo v divadle, bola by to ideálna možnosť si viac zapamätať a pochopiť. Vzniká vedomosť k maturite aj do života. Od septembra k metodikám pridávame aj inštruktážne videá a veľmi rady by sme tento projekt posunuli do všetkých kútov Slovenska aj do zahraničia. Už sa nám podarilo osloviť partnerov z Rakúska.
Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová
