Lenka DzadíkováVyštudoval si herectvo na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Ale to asi nebolo miesto, kde si získal vzťah ku kaukliarstvu. Kde vznikla tvoja inklinácia k pouličnému umeniu, pantomíme, žonglovaniu a chodúľochodectvu?
Už ako malý som bol veľmi zvedavý. Lákali ma neznáme veci a objavovanie tajomných procesov, rád som skúmal, ako veci fungujú. Rozoberal som budíky a potom ich nevedel naspäť poskladať, sám som sa naučil čítať, lebo sa mi nepáčilo, že keď otvorím knihu, sú tam značky, ktoré neviem rozlúštiť. Keď som mal šesť rokov, začal som navštevovať literárno-dramatický odbor. Myslím, že toto je najkľúčovejší okamih mojej kariéry. S láskou spomínam na pána učiteľa Daniela Soóša, ktorého vystriedala pani učiteľka Darina Marková.
O niekoľko rokov neskôr ma prilákal tajomný festival PAN v Liptovskom Mikuláši, na ktorom som zistil, čo znamená komunita. Tam som sa ako dvanásťročný ocitol v spoločnosti ďalších podobne zmýšľajúcich ľudí – hravých, zvláštnych, nekonvenčných. Prešiel som niekoľkými dielňami pantomímy a veľmi ma zaujalo žonglovanie, konkrétne jeden výstup Pala Blaha a Erika Sombathyho. Nebolo to smiešne cirkusové žonglovanie, ale cool aktivita. Ja som sa považoval za mierne nešikovného chlapca zo Svidníka. Čoraz častejšie mi ale ľudia opakovali, ako mi to ide, a že čokoľvek, čo chytím, hneď ovládam. Zrazu som bol na festivale lektorom žonglovania, na gymnáziu ma považovali za zabávača a divadelníka. Škôlkarom som zahral trištvrtehodinové improvizované nonverbálne žonglérske predstavenie, ktoré som si tak nejak sám vymyslel. To bol druhý kľúčový moment, keď som pocítil, aké je príjemné, keď sa hŕstka malých človekov zabáva, smeje – a ja som dôvod ich radosti. Už nebolo návratu. Akadémia umení bola určite veľmi podstatná zastávka na tejto ceste, ale tá ma až tak nenasmerovala. Vďaka nej som však stretol podstatných ľudí v mojom pracovnom i osobnom živote, napríklad takú jednu Aničku.
A tak si sa priženil do rodiny významných recitátorov. Prednesy tvojho svokra Petra Zemaníka a manželky Anny patria do zlatého fondu Hviezdoslavových Kubínov. Ako si na tom s verbálnym prejavom ty?
Nuž, nie nadarmo sa hovorí, že protiklady sa priťahujú. Obdivujem ľudí, ktorí len na ploche textu dokážu interpretovať idey a pútavo rozprávať príbehy. Počas mojich predstavení rozprávam niekedy naozaj veľa, ale prednes považujem za extrémne náročný. Niekoľkokrát som sa ocitol pred mikrofónom v rozhlase, ale ani raz som sa tam necítil dobre. Spôsobovalo mi stres, že musím text interpretovať bez chýb, s presnými intonáciami a hlavne – podľa pokynov režiséra alebo režisérky. Ja som skôr fyzický improvizátor.
V súčasnosti máš viacero komediantských identít. Má každý klaun svoju stálu povahu, charakteristiku? Aký je tvoj Šaško Fjodor?
Fjodor je meno, ktoré sa s mojím „šaškovským“ charakterom spája z jednoduchého dôvodu. Keď som začal robiť predstavenia v historickom kostýme, nechcel som byť Šašo Filip, keďže to nie som úplne ja. V tom istom čase sme na Akadémii umení skúšali inscenáciu Fjodor a bratia v réžii Zuzky Galkovej, čo bola adaptácia Dostojevského románu Bratia Karamazovovci. Hral som Fjodora Karamazova, ktorý o sebe hovorí: „Ja som iba šašo.“ Hranie negatívnej postavy ma vskutku bavilo. Tak som si povedal, že „Šaško Fjodor“ – to znie dosť zle a nepatrične, to sa mi páči. Tá postava sa vyvíja. Je to žijúca bytosť, rastie so mnou, postupne dospieva. Vychádza zo mňa, ale nie som to ja. Je za tým celá klaunská filozofia. Ťažko vysvetliteľná. Ani ja tomu celkom nerozumiem, iba sa mi to deje a je to krásne.
Tvoja ďalšia klaunská identita súvisí so združením Červený nos Clowndoctors. Od roku 2018 si „sestrička“ Karol Novinka, ktorý sa špecializuje „najmä na výskum nových liečebných metód v starých oblastiach a aplikáciu starých liečebných metód v nových oblastiach“. Je úplne iný ako Fjodor? Je radikálny rozdiel medzi klaunovaním v nemocnici a show na námestí, alebo sú tam spoločné prvky?
Ja ich vnímam ako dve odlišné osoby. Majú určité podobnosti, napríklad obidvaja majú bradu a vyzerajú ako ja. Určite sa aj prepájajú a navzájom ovplyvňujú. Ako klauni v združení Červený nos Clowndoctors absolvujeme počas roka množstvo školení a najmä klaunských workshopov s rôznym zameraním – či už na rôzne „nástroje“, ktoré môžeme v nemocnici využiť, alebo na prácu v tíme, na vlastnom klaunskom charaktere, hudbu, teóriu a podobne. Všetky tieto skúsenosti, ktoré sa viažu na prácu v nemocnici, veľmi ovplyvňujú aj tú na ulici. Je to zvláštne, ale Karol Novinka, ktorý navštevuje deti v nemocniciach, nevie žonglovať. Aspoň on o tom sám nevie. Náš výkon v nemocnici je zameraný najmä na to, aby sme sa čo najviac napojili na potreby malých hrdinov, ktorí sú pred nami, a aspoň na chvíľu ich vytrhli z často nepríjemnej reality. Tiež tam nie sme len pre deti, ale máme snahu pozitívne „zafarbiť“ deň aj personálu a v neposlednom rade aj rodičom, ktorí tam s deťmi trávia čas. Z môjho pohľadu je to asi to najušľachtilejšie, čo sa dá prostredníctvom klaunského umenia spraviť. Červený nos tiež pracuje na programe Cirkus Paciento, ktorý je pre mňa veľmi atraktívny. Počas neho s deťmi strávime na oddelení týždeň a na konci sú hviezdami záverečného predstavenia. Je to slávnosť nielen pre ne, ale aj pre nás. Tam zas nechodí Karol Novinka, ale Fifo, čo je ďalšia vo mne žijúca osoba. Spomeniem ešte Mira Medveďa, to je murár – začiatočník, tiež klaunská postava, ktorá v rámci programu Smiech nepozná vek navštevuje seniorov v rôznych zariadeniach. Tieto osoby majú veľa spoločného, ale ja ich vnímam ako úplne odlišné. Je to tajomné. A to ma láka.
Okrem rozvíjania týchto klaunských identít si aj súčasťou Dua Kyseli krastafci a buduješ aj značku Kaukliar.
Združenie Kaukliar vzniklo pred zhruba desiatimi rokmi, keď sa nás zrazu nazbieralo viac s podobným zmýšľaním. Bavilo nás robiť komediálne, často improvizované exteriérové predstavenia. Začínali sme ako historickí šašovia, keďže na Slovensku máme veľké množstvo hradov, zámkov, historických akcií či šermiarskych skupín. Kaukliar je slovo, ktoré je historizujúce a ľudia presne nevedia, čo znamená. To nám poskytovalo veľkú mieru slobody – mohli sme si robiť, čo sme chceli a povedať, že to je proste kaukliarske.
Duo Kyseli Krastafci tvoríte (paradoxne) traja spolu s Ondrejom Jakubčákom a Jakubom Horničákom. Každý z nich má aj vlastnú šašovskú identitu. Ako ste sa sformovali?
V roku 2012 sme boli s Ondrejom na skusy a robili sme, či skôr pokúšali sme sa robiť, ohňové show v uliciach chorvátskeho Splitu. Absolútne bez skúseností. Obdivujem Filipa z minulosti, že mal odvahu do niečoho takého ísť. Z pohľadu zárobku to bolo absolútne fiasko, jedli sme len topli sendvič za 7 kún, lebo nič drahšie sme si kúpiť nemohli, a ledva sme sa vrátili domov. V sendviči boli rôzne prílohy a nám sa najviac páčilo spojenie kiseli krastavci. Tak sme ho trošku poslovenčili a odvtedy tvoríme ako Duo Kyseli Krastafci. Potom sa k nám privtieral Kubo a my sme videli, že vie žonglovať omnoho lepšie ako my, tak sme ho z nášho dua nevyhodili. Všetci sme manuálne zruční, Kubo je k tomu zefektívňovač procesov a vie čokoľvek vyrobiť. Ondrej má výtvarné cítenie, ja zase rád vytváram tabuľky a dovolím si tvrdiť, že som celkom komunikačne zdatný. Nejako sa to stalo – stretli sme sa, robili sme, čo nás baví, a postupne sme rástli aj bez jasne sformulovanej vízie.
Ako vznikajú vaše show?
Tvoríme veľmi intuitívne. V našich sólach sa navzájom vykrádame, alebo teda korektnejšie – vzájomne si požičiavame nápady. Máme podobné myslenie a zároveň každý z nás má rozdielny štýl, ktorý je ale kompatibilný so všetkými ostatnými. Je to zvláštna symbióza. Sme veľmi hraví, hru sa snažíme čo najviac aplikovať, kdekoľvek sa dá. A máme len skvelé nápady, napríklad kúpiť do inscenácie bager.
Presne na ten som sa chcela opýtať! Je Show robošov, v ktorej používate ozajstný bager, najobľúbenejšia?
Najobľúbenejšie sú jednoznačne sólo predstavenia, pretože príprava na ne trvá približne nula minút. Zmestia sa do kufra, hráme ich najčastejšie a je to taká „pohodinda“. Nič nemusíme baliť a vybaľovať – krása.
Pred pár rokmi sme si ustanovili, že všetko, čo robíme, robíme z lásky k baleniu a vybaľovaniu, preto postupne vymýšľame čoraz komplikovanejšie inscenácie. Show drsňošov obsahuje vlastné ozvučenie, mix, káble, mikrofóny, prívesný vozík prerobený na stage, plameňomety, dymostroje, kopec techniky, špeciálne vyrobené rekvizity, nože, sekery, pichľavé guličky, kostýmy… To všetko treba pred predstavením prekontrolovať, nabaliť do dodávky, potom na mieste vybaliť, nachystať, použiť, odohrať, zasa zbaliť do dodávky, previezť do skladu, vybaliť z dodávky a uložiť do skladu.
A potom prišla Show robošov: 600 kíl tehál, 3 tony bagra, 700 kíl vozíka, vŕtačky, lopaty, kelne, fúrik, päťmetrový rebrík a kadečo iné. Dokopy 7 ton materiálu, ktorý účinkuje v predstavení. To je náš masterpiece balenia a vybaľovania, pretože v tomto prípade to všetko vybalíme a zbalíme ešte aj počas predstavenia. Každá vec tak našimi rukami v rámci jednej reprízy prejde minimálne šesťkrát. Ale áno, je to jednoznačne naša najvýraznejšia show, s ktorou sme tento rok účinkovali napríklad na festivale Letní Letná v Prahe. Je to jeden z najväčších a najuznávanejších novocirkusových divadelných festivalov v strednej Európe. Popri naozaj veľkých svetových produkciách sa naša megalomanská Show robošov zdala malilinká, ale veľmi sa tešíme, že sme tam mohli byť. Odviezť bager do Prahy tiež nebola úplná malina, máme radi výzvy.
Hrávate ozaj veľa. Kto to zastrešuje produkčne? Ako máte v združení rozdelené kompetencie?
S vnútornými štruktúrami bojujeme. Ako naše zoskupenie postupne rástlo, zrazu sme sa ocitli v situácii, keď sme zistili, že nestíhame a potrebujeme zmenu. Doteraz sme fungovali tak, že takmer všetky produkčné veci som riešil ja – „prinčipále“, ako hovoríme. V skutočnosti som ja šéf. Väčší šéf ako ja je už len Onďo a Kubo. Ja som ale zároveň aj najviac hrajúci člen, tak sa často stáva, že nedvíham telefón a neodpisujem na maily. Naši partneri sú ale často ochotní to tolerovať, pretože sa nám darí ponúkať im naozaj uspokojivé výsledky. Počas letnej sezóny máme víkendy, keď za tri dni realizujeme osem – deväť produkcií, z toho sú štyri sóla, dve na chodúľoch, dve predstavenia väčších inscenácií. Niekedy balíme vozidlá a vozíky na päť dní dopredu, lebo sa nestíhame vracať do skladu. Celé to treba naplánovať. V tomto sa ale môžem absolútne spoľahnúť na kolegov a kolegyne. Keď sa začnú tieto procesy, je to mašina, ktorá perfektne funguje. Tomu často napríklad velí Kubo. Tam sa moje „šéfstvo“ stiahne a iba nosím veci.
Dominantne sa venuješ kaukliarskym projektom, no účinkuješ aj v divadelných inscenáciách. Hral si aj v Novom divadle v Pinocchiovi, ktorého režíroval Ivan Martinka. Aká to bola skúsenosť?
Na túto skúsenosť spomínam s radosťou, láskou a nadšením. Ivana som vnímal ako divadelného génia a skoro legendu, aj keď som sa nepohyboval vyslovene vo svete bábkového divadla. On si ma všimol na Kiosku, kde sme hrali Divočiny s Odivom. Asi sa mu niečo na mojom výkone zapáčilo, lebo ma oslovil na spoluprácu. Vedel, že sa venujem žonglovaniu a klaunovaniu, a tieto nástroje chcel použiť v inscenácii Pinocchio. Ja som neváhal, v tom čase som mal ešte dosť času na skúšanie, cestovanie do Nitry aj hranie predstavení. Bol to náročný, ale čarovný proces, úplne ma to pohltilo.
Okrem Divočín účinkuješ aj v dvoch ďalších inscenáciách pre deti zoskupenia Odivo: O vlkovi, ktorý vypadol z knižky a Kozmos. Vo všetkých režisérky využili tvoje žonglérske schopnosti. Ako vznikla a aká je tvoja spolupráca s Odivom?
Odivo je srdcovka. S Monikou Kováčovou a Majkou Danadovou som spolupracoval už na škole. Monike sa asi páčilo, aký som hravý, neviem. Hľadali niekoho do inscenácie Divočiny a prišla reč aj na mňa. Vraj videli jedno predstavenie historického Šaška Fjodora, kde si všimli, že nie som úplne grambľavý a hlavne som bol lokálne dostupný. Kniha Mauricea Sendaka má v podstate len pár slov, nevedel som si predstaviť, ako sa z niečoho takého dá spraviť bábková inscenácia. Keď ma potom oslovili do Vĺčika, do Kozmu a na preobsadenie Aera, tak som si naveľa povedal, že asi nie som na zahodenie. Spolupráca s Odivom ma absolútne baví. Človek sa tam cíti slobodne a zároveň je veľmi jasne mantinelizovaný. Každá inscenácia – aspoň tie pre deti – vzniká ako priestor na hru, ako keby sme si vytvorili ihrisko s danou tematikou a v ňom sa počas skúšobného procesu hrali a objavovali nový svet. Veľmi intenzívna je tu práca s objektom a žonglovanie je zas divácky atraktívne. Je to ale také „koreníčko“ inscenácie, nie len prázdny efekt. To sa mi na práci s Majkou a Monikou páči, všetko má svoj zmysel a je do hĺbky prepracované, ale zároveň aj publiku prístupné a zrozumiteľné.
Ak sčítame vystúpenia Kaukliara, Červený nos a Odivo, je to ohromne veľa cestovania. Ako sa na Slovensku žije rodine s malými deťmi – bábkoherečke zo zriaďovaného divadla a komediantovi s eseročkou?
Keďže pracujem tak veľa, nemáme sa zle a môžeme si dokonca dovoliť postupne rekonštruovať dom a platiť hypotéku. Je to ale veľa času mimo domova. Zo všetkého hrania sa najradšej hrám so synmi Hugom a Viktorom. Veľmi si užívam chvíle, keď sme spolu a máme na seba čas. Anička je momentálne na materskej „dovolenke“ a často je s deťmi doma sama. Ani sa nedá povedať, ako veľmi si vážim jej energiu a obetu, vďaka ktorej sa ja môžem realizovať. Čokoľvek poviem, zdá sa mi triviálne. Je to veľká a náročná téma. Venujem sa stovkám či tisíckam detí, zatiaľ čo moje sú doma a chýbam im. Aj oni mne. Teším sa, keď sa s chalanmi pôjdem pozrieť na nejakú Aničkinu premiéru a budeme jej tlieskať, lebo bude hviezdiť ona. Teším sa, keď budú chalani starší a snáď ich bude baviť cestovať so svojím tatom – komediantom. Zatiaľ to vyzerá, že by sa radi aj pridali. Z javiska ich, podobne ako mňa, musíme vyháňať. Možno o pár rokov vyženú oni mňa a ja im budem robiť len šoféra. Uvidíme. Je to pekná predstava.
Odborné korektúry: Diana Pavlačková
Jazyková korektúra: Zuzana Andrejco Ferusová
