MLOKi
Jakub Molnár (foto archív J. M.)
Jakub Molnár (foto archív J. M.)

Jakub Molnár #niejevdivadle

Keby bolo všetko ako má, tieto riadky by nevznikli. Za iných okolností by som v tomto čase po ukončení štúdia netrpezlivo čakal v rade na lístky do kina, múzea, koncertnej haly, galérie, a samozrejme, do divadla. Iste, medzitým by som si natieral lýtka po svalovici z túry alebo by som si vyťahoval triesku z prsta po preťaženej knižnici. Po toľkých náletoch vysokoškolského akademizmu som bažil po závanoch spontaneity.

Namiesto veľkomesta, kde by sa mi dostávalo oných pôžitkov opísaných vyššie, som sa vrátil domov k výhľadu na Vysoké Tatry a pravidelnej dávke zemiakového šalátu. Má to isté výhody. Po prvé: aj keby sa okolnosti vrátili do tzv. normálu (neviem, čo bolo normálne na realite pred pandémiou), tak by môj deň beztak nevyzeral inak. Buď by som pozrel naľavo a 49 km musel docupitať do Diery do sveta, alebo by som hľadel napravo a snažil sa nájsť aspoň kreatívnu penu na popradskej káve v tuzemskom podniku. Kultúrno-spoločenským obohatením pod Tatrami sa človek nenasýti dlhodobo. Po druhé: už Gustáv Lojko Tisovský počas svojho turné po tunajšej prírode v roku 1862 opísal svoje potulky tisovským „juchachá!“. Viem to vďaka tomu, že sa mi tesne pred druhou vlnou podarilo publikovať knižôčku o tisovskom divadle, čo by som možno za iných okolností nikdy nedokázal. Darmo, tento región je ako stvorený pre kontemplatívne pohrúženie. Vďaka tomu som aj väčšinu svojich úspor investoval do literatúry. Zvláštne postavenie v tomto výbere majú najmä Robert Musil, James Joyce, Jodi Dean či Hermann Broch. Žiadne divadlo, i keď s mnohými zo spomínaných mám divadelné plány.

Izolácia v útrobách slovenských veľhôr však má aj nevýhody a pevne verím, že to nebude mať trvácne následky. Absenciou spoločenského života ma možno knihy privatizujú nadobro. Od jesene sa snažím vytriediť detaily mojej každodennosti, ale akokoľvek sa pokúšam nastaviť si rytmus a ukotviť sa do kontextu (v tomto prípade pomerne prezieravom – nie som v divadle), cítim sa ako Musilov Muž bez vlastností. Prinesiem však moment prekvapenia: Ja v divadle práve som! Ako externý dramaturg pripravujem v spolupráci s Mestským divadlom Actores v Rožňave hneď niekoľko inscenácií. Na jednej strane je oslobodzujúce skúšať, podobne ako K. S. Stanislavskij – bez termínu premiéry, avšak zároveň je skľučujúce formulovať fermany.

Táto povinná askéza, tento laický a občiansky ramadán je dobrou príležitosťou na premýšľanie o tom, čo je dôležité a čo nepodstatné. Napríklad si myslím, že je v tejto dobe podstatnejšie vyplniť si svoj deň a batoh, ktorý je primalý. Už ma totiž otravuje ďalší online záznam inscenácie z nejakého európskeho divadla. Dokážem vďaka nemu spoločenské idey spočítať, ale nie popísať. Viem ich štatisticky vyjadriť, ale nie pochopiť, divadlo auditovať, ale nie spoznať.

A tak premýšľam, pod Tatrami sa predsa len začalo niečo hýbať. Vzniká kultúrny priestor Lahodné nebo, kino Tatran ponúka artové chuťovky, dokonca si viete objednať aj slanú palacinku, pričom vás hudobne obohatí Petiar či Martin Geišberg. A to v týchto končinách nie je málo! Takže sa možno nakoniec aj stotožním so záverečnou replikou Šulíkovho filmu Záhrada: „Všetko je tak, ako má byť.“

Jakub Molnár

Jakub Molnár

Absolvent Teórie a kritiky divadelného umenia na DF VŠMU v Bratislave a Divadelnej dramaturgie na DF JAMU v Brne. Je spoluzakladateľom študentskej platformy Ateliér 205 a šéfredaktorom časopisu Javisko. Okrem odbornej reflexie súčasného divadla sa venuje aj praktickej dramaturgii v externých spoluprácach s viacerými divadlami na Slovensku i v Česku. Zaoberá sa taktiež dianím v oblasti ochotníckeho divadla – je pravidelným členom festivalových redakcií a odborných porôt a napísal knihu o histórii ochotníckeho divadla v Tisovci T160VEC: Premeny divadla pod Hradovou.