MLOKi

Séria prchavostí

Umelci sú neustále fascinovaní neopakovateľným charakterom estetického zážitku, a to aj napriek tomu, že sa o reprodukovateľnosti a jedinečnej auratickej prítomnosti diskutuje už desaťročia. Vznikajú diela „na jedno použitie“, výstavy pre jeden okamih, hudobné partitúry bez notového záznamu. Aké dramaturgické výzvy však môže priniesť celá séria prchavostí?

Immediatus vznikol v roku 2018 ako spolupráca tanečníčky Roberty Legros Štěpánkovej (OXYMORA, segment spolku ORBITA) s Tomášom Janypkom zo spolku ZDRUHESTRANY. Základným formálnym princípom projektu je umenie instantnej, jednorazovej kompozície a neopakovateľné prepojenie choreografickej tvorby s architektúrou konkrétneho miesta. Doteraz bolo uvedených trinásť častí projektu v spolupráci s desiatkami tanečníkov (J. Viňarský, T. Leopold, M. M. Carroll…) a hudobníkov (E. Moretti, P. Graham, R. Carroll, R. Hanousek…) v divadelných aj netradičných priestoroch (Galéria Schrott, brnianska Káznice…). Náročnosť dramaturgickej skladby spočíva vo vždy aktualizovanom koncepte a tematickom pomenovaní každého večera, ktorý musí zahŕňať nový špecifický priestor, jeho možnosti či úskalia a funkčnú konšteláciu umelcov. Ich pohyb vychádza priamo z architektúry miesta a momentálnych impulzov. V poradí už štrnásta „okamžitá noc“ s názvom 2+2=2 predstavila v júli na scéne Centra experimentálneho divadla Terén doteraz nevyskúšaný formát – tri autonómne dvojice.

Tanečník Roman Zotov-Mikshin a multiinštrumentalista George Cremaschi spolupracovali už na viacerých projektoch, od kolektívnych site-specific a zvukovo-pohybových improvizácií Setkáme Se Moving Orchestra po indisciplinárnu skupinu Pražský Improvizační Orchestr. Tentokrát vytvorili krátky dialóg pohybujúceho sa tela a rezonujúceho kontrabasu, ktorý v prítmí dvoch zapálených sviečok v tehlovom pivničnom priestore Terénu navodzoval pocit sakrálnosti. Líniu narácie držal Cremaschi, keď sa z počiatočného decentného zoznamovania s nástrojom dostával do čoraz expresívnejších disharmónií až ku kakofónii. Zotov-Mikshin naopak tento zreteľný kľúč zvukovej gradácie narúšal, často jej aj oponoval kontrastne ladenými pohybmi či dokonca choreografickými citáciami na pop kultúru, ktoré pripomínali útržky z videoklipov. Takto zvolený tvorivý prístup vo mne vyvolával rozpaky. Väčšinu času totiž sledujeme improvizované laboratórium, ktoré skúma akustické možnosti starej pivnice, no niekoľko konkrétnych odkazov a významov pôsobilo nekoherentne voči celku.

Opačný dojem priniesol duet tanečníčok Sabiny Bočkovej a Roberty Legros Štěpánkovej. Ich krátky výstup bol plný nežnosti, fyzickej čistoty a funkčne vypracovaných detailov. Zvolený princíp – zrkadlenie dvoch tiel a následné oddávanie sa impulzom – sa síce môže po čase vyčerpať, no v tomto prípade práve jednotlivé variácie a následné búranie očakávanej repetitívnosti tvorili kľúčovú kvalitu diela. V zrkadlení sa tanečníčky zlievali do jedného tela, čo pripomínalo priam animálne bytosti. Alebo sa obe až divadelne štylizovali do archetypálnych postáv, ktoré medzi sebou vytvárali jasné mikrosituácie. Bočková zobrazovala hravé a zvedavé dievča, Štěpánková zas pôsobila ako melancholická introvertka, ktorá na impulzy svojej kolegyne reagovala akoby z donútenia. V duete sa zrkadlila trpezlivosť, ladnosť, hrejivé ticho, očakávanie a pozorovanie nového dňa.

Večer uzatvoril duet francúzskeho choreografa, klauna a performera Pierra Nadauda s tanečníkom a performerom Tomášom Janypkom. Už úvod duetu pedagóga Nadauda a jeho bývalého študenta Janypku naznačil, že pôjde o najdivadelnejšiu a najkomplexnejšiu časť štrnástej „okamžitej noci“. A hoci anotácia celkom jednoznačne predstavuje celú zápletku („Dvaja samurajovia sa dohodli, že sa o rok znova stretnú.“), interpretačných možností v predstavení by sa našlo viacero. Mladší samuraj prichádza na scénu, kde na kamennú stenu zavesí veľké nepopísané plátno. Nasleduje pohybový obraz, ktorý je akoby vytrhnutý zo zen-budhistického podobenstva o žiakovi a majstrovi. Jedným z úkonov, ktoré zenoví majstri najčastejšie požadujú po novicoch, je očistenie ich vedomia od všetkého, čo by mohlo rušiť iniciáciu. Žiak (Janypka) sa evidentne nudí a rozprúdi vtipné predháňanie sa v tom, kto vymyslí lepší slogan podobný tým v dánskom hygge. Kratochvíľa sa končí, keď starší samuraj (Nadaud) musí poliať svoju kvetinu, symbol života. (Aj to pointuje zenovú príručku o radostnej kontemplácii a prijatí nezmyselnosti života.) Kvetinu si obaja navzájom podávajú, pričom nemôžu prísť ani o kvapku čerstvo naliatej vody. Celý obraz stojí hlavne na minimalistických gestách a jemnej mimike, ktorá svojou komikou vyrovnáva pátos scény. Podstavec kvetináča totiž pôsobí ako narážka na preplnenú misku čaju, teda symbol úvah a názorov. „Ako ti môžem ukázať zen, dokiaľ svoju šálku nevyprázdniš?“ mohla by zaznieť parafráza zen-učenia. Takouto tematickou optikou možno vnímať aj osihotené plátno, ktoré nie je záznamom žiadnej múdrosti. Vystupuje ako pripomienka prúdu času a ľudskej ctižiadostivosti vlastniť poznatky a pritom nepoznať vlastný život. V závere sa dozvedáme, že druhý samuraj bol mŕtvy už pred týmto stretnutím. Vďaka dovtedajšej pohybovej striedmosti si tvorcovia mohli dovoliť v závere heroickú pózu dvoch tiel vo vzájomnom objatí, čím docielili efekt odľahčenia i silnej emocionality zároveň.

Immediatus možno označiť za laboratórnu platformu, ktorá skúma nové prieniky a spojenia pohybovo-akustických disciplín či rôznych foriem komunikácie. Takýchto iniciatív vzniká v Českej republike viac (aj Terén už zastrešuje podobný otvorený cyklus Nové sady) a mnohé okupujú verejné, divadelné aj nedivadelné priestranstvá, pričom reagujú na tamojšieho génia loci. Pri týchto formách sa však naskytá úvaha – máme spontánny „album“, ktorý odmieta vlastné opakovanie, vnímať ako celistvý príbeh? Kladie si za cieľ pestovať zárodky možných rozpracovaných diel? (Pri duete Pierra a Tomáša by to bolo vítané.) Alebo sa organizátori chcú tematizovaním každého večera aj prihovárať k hlbším spoločenským otázkam, bez nutnosti rozvíjať ich ďalej do komplexnejšieho diela?

Jakub Molnár

Absolvent Teórie a kritiky divadelného umenia na DF VŠMU v Bratislave a Divadelnej dramaturgie na DF JAMU v Brne. Je spoluzakladateľom študentskej platformy Ateliér 205 a šéfredaktorom časopisu Javisko. Okrem odbornej reflexie súčasného divadla sa venuje aj praktickej dramaturgii v externých spoluprácach s viacerými divadlami na Slovensku i v Česku. Zaoberá sa taktiež dianím v oblasti ochotníckeho divadla – je pravidelným členom festivalových redakcií a odborných porôt a napísal knihu o histórii ochotníckeho divadla v Tisovci T160VEC: Premeny divadla pod Hradovou.