MLOKi

Juraj Augustín: Viesť dialóg nielen navonok, ale i dovnútra štruktúr

Praha a Brno si vždy išli svoje. Ak sa Praha môže pýšiť bohatou sieťou kultúrnych a rezidenčných centier, Brno má výrazné kamenné divadlá. Tento rozdiel sa však pomaly premieňa – aj vďaka brnianskemu divadlu BuranTeatr, na ktorého čele od sezóny 2015/2016 stojí Juraj Augustín, absolvent činohernej réžie na JAMU v Brne a lektor tréningov a workshopov v oblasti fyzického divadla. Spolu so zvyškom vedenia divadla sa ho minulý rok rozhodli transformovať na zónu nezávislého umenia CO.LABS, s čím súvisia ďalšie zmeny a plány do budúcnosti.

Počas štúdia na JAMU si inklinoval k postdramatike, novej dráme, no úspešný si bol aj pri inscenovaní Ibsena či Karla Havlíčka Borovského. Ostatné roky sa venuješ skôr pohybovému divadlu, spolupracoval si napríklad s Farmou v jeskyni. Súvisí táto genéza s tvojim pôsobením v CO.LABS-e?
Čiastočne áno, no môj vzťah k umeniu by sa týmto smerom kreoval zrejme aj za iných okolností. Tvorba umelecká a manažérska sú prepojené nádoby. Už na škole som mal potrebu ohlodávať žánre a nesnažil som sa o čisté činoherné inscenácie, hoci milujem text na javisku a celkovo hovorené slovo. Problémom bolo, že sa mi nedostávalo adekvátnych vedomostí o alternatívnych možnostiach réžie. Intuitívne som s hercami pracoval viac pohybovo, vypracovali sme si sériu cvičení a tréningov, skúšali sme budovať javiskové situácie skrz improvizácie a podobne. Až na magisterskom stupni som zistil, že som sa celý ten čas pokúšal vymyslieť vymyslené. V pojme fyzické divadlo sa mi odkryl nový svet a hneď po škole som sa usadil vo vtedajšom BuranTeatre, kde som mohol pracovať a tvoriť presne vo formách, ktoré mi boli blízke. Spätne mi príde veľká škoda, že som na JAMU bol vedený takmer výhradne činohernou réžiou s dôrazom na dramatický text. Súčasné divadlo a súčasnú réžiu vnímam dnes omnoho komplexnejšie a širšie.

Slovenské publikum ťa napriek tomu dosiaľ pozná najmä vďaka tvojej hosťujúcej réžii inscenácie Mechanický pomaranč (2018) v nitrianskom Divadle Andreja Bagara. Podarilo sa ti tam uplatniť tvoje tvorivé princípy, resp. uvažovanie o tvorbe ako takej?
Fyzické divadlo pre mňa nie je ani tak o pohybe, ako skôr o schopnosti zhmotniť existenciu človeka v priestore často – ale nie výhradne – bez toho, aby sa povedalo jediné slovo. Preto milujem aj figuratívnu fotografiu alebo sochárstvo. Rád pracujem v kamenných inštitúciách, no zároveň ich kritizujem za to, že nedokážu alebo nechcú takýto zážitok vytvárať. Spoluprácu v DAB-e som si užil, pretože sme mali možnosť s bandou ľudí z mojej generácie experimentovať a hľadať momenty, kedy postavy žijú a existujú na javisku v rovnakom čase a svete, v akom sedia diváci. Pri tejto inscenácii som skombinoval moju fascináciu textom a inklináciu k fyzičnosti. Druhá časť inscenácie už nebola naratívnym príbehom, ale osobitým žánrom, keď sedem postáv stálo a v monologických prestrihoch komentovalo protagonistu. S dramaturgom Šimonom Petákom sme chceli docieliť civilnosť a zároveň presnosť v pohybe a vyzdvihnúť čaro okamihu.

Väčšinu svojej práce však venuješ CO.LABS-u. Akými zmenami organizácia prešla od roku 2015, kedy si do BuranTeatru prišiel ako umelecký šéf?
BuranTeatr vznikol v roku 2005 z iniciatívy režisérov Michala Zetela a Romana Groszmanna a dramaturga Jana Šotkovského a najskôr sa orientovalo na dramatické a činoherné divadlo. Po čase si zakladatelia založili rodiny, získali prácu inde a na BuranTeatr im už nezostával dostatok času. Myslím, že dokonca zvažovali divadlo úplne zavrieť. Chvíľu na mieste umeleckého šéfa pôsobil Mikoláš Tyc a po asi dvoch rokoch nakoniec oslovili s ponukou viesť divadlo mňa. Bola to neplatená pozícia (ako v tom čase takmer všetky v Burane) a bol som oslovený priamo, bez konkurzu. Spolu so mnou prišlo asi osemdesiat percent nových ľudí – od produkcie cez technické zázemie, až po umelecké tímy. Už v pôvodnej idei bola túžba posunúť sa od repertoárového divadla ku kultúrnemu centru. Umelecky sme verili tomu, že dokážeme v jednom baráku udržať dve až tri umelecké línie. Najskôr sme sa sústredili na vnútornú reorganizáciu priestoru – stabilizovať financovanie, personál, rekonštruovať priestory atď. Z umeleckého hľadiska sme smerom k dnešnému CO.LABS-u smerovali dlhodobo, ale razantná zmena a jasne čitateľné kroky prišli len pomerne nedávno. Dramaturgička Sabina Macháčová sa rozhodla pracovne odcestovať do Argentíny a my sme museli nájsť náhradu. Na jej miesto sme pribrali slovenskú režisérku a dramaturgičku Alexandru Bolfovú, ktorá priniesla nové myšlienky, a práve ona stála pri základoch súčasnej transformácie a smerovaní zóny nezávislého umenia CO.LABS.

Finančná zraniteľnosť je problémom väčšiny nezriaďovanej kultúry. Podarilo sa vám nájsť udržateľný model?
Ak trpíte nedostatkom zdrojov, ale aj tak sa vydáte na cestu profesionalizácie, po finančnej stránke existujú podľa mňa tri možnosti: buď sa pokúsite pomaličky navyšovať honoráre plošne alebo investujete do umeleckých tímov či stabilizujete produkčno-technické zázemie. Prvý variant je extrémne pomalý, pri druhom síce platíte umelcov, no tí vlastne nemajú kde skúšať, nemáte na kúrenie a produkcia robí často chyby. My sme sa rozhodli pre tretiu možnosť. Keď som do BuranTeatr nastúpil, boli platení iba dvaja technici malou paušálnou čiastkou na mesiac. Rozhodli sme sa preto najskôr hľadať peniaze pre produkčno-technické zázemie a to aj za cenu dlhodobého šetrenia na umeleckom sektore. Bolo to bizarné, pretože technik, ktorý rozkladal stoličky na večerné predstavenie, mohol mať omnoho vyšší plat (aj keď smiešne nízky) ako umelec, ktorý sa pred ním medzičasom rozcvičoval na javisku. Znie to drsne a dodnes neviem, či sme vybrali správnu cestu, no vďaka tomuto boľavému procesu a ohromnému zápalu ľudí disponuje dnešný CO.LABS priestorom tisíc metrov štvorcových s rovnako veľkým vonkajším priestorom v parku (a pokiaľ pôjde všetko dobre, budeme sa ďalej rozširovať), no hlavne disponuje udržateľným produkčno-technickým tímom s tuctom ľudí, ktorých táto práca dokáže skromne dlhodobo živiť. Tým pádom máme profesionálne napísané granty, zodpovedný personál a spoľahlivú organizáciu, ktorá dokáže byť plnohodnotným partnerom do dialógu či už s mestom, s Janáčkovou akadémiou múzických umení alebo s mnohými ďalšími partnermi. A konečne môžeme teraz, po 5-6 rokoch, skokovo navyšovať honoráre aj umelcom.

Do akej miery je magistrát mesta Brno naklonený k nezriaďovanej, nezávislej kultúre?
Posledný rok sme s mestom omnoho spokojnejší. Zlepšila sa komunikácia, finančné toky sú transparentnejšie, urýchlili sa procesy. Dovolím si tvrdiť, že zavládla priateľská atmosféra, v ktorej nie vždy veci dopadnú tak, ako si predstavujete, ale minimálne o nich môžete otvorene hovoriť a vzniká dialóg. Keď sme počas pandémie prišli s nápadom, že chceme nielen pre CO.LABS, ale pre celú nezávislú scénu vytvoriť zázemie pre letné hranie, mesto nás dodatočne výrazne finančne podporilo. Je však stále čo zlepšovať. Náš rozpočet je v súčasnosti 4,5 milióna českých korún na rok, pričom prevádzkový grant, t. j. systémová podpora od mesta, je aktuálne zhruba 340 000 korún. To nám pokryje nanajvýš kúrenie. Nechcem bedákať, avšak osobne považujem túto čiastku v kontexte záberu verejnej služby, ktorú poskytujeme, za hranične neadekvátnu. Na druhej strane nás mesto veľmi finančne podržalo aj v čase covidu. Osobne to vnímam tak, že sa mesto úprimne snaží, len realita ešte nie je tam, kde by sme potrebovali.

V Brne už viac ako osem rokov funguje Industra, multifunkčné kultúrne centrum, ktoré sa minulý rok presťahovalo do bývalej Zbrojovky. Zároveň v roku 2019 vznikol Terén – platforma pre performatívne umenie, ktorá je súčasťou Centra experimentálneho divadla. Ako reflektuješ tieto iniciatívy na brnianskej scéne?
Veľmi pozitívne, pretože je to druh konkurencie, ktorý Brno i my potrebujeme. Sme v meste kamenných divadiel, ktoré majú medzi sebou dlhoročné väzby aj iné premýšľanie o rozpočtoch a celkovom fungovaní, no okrem Terénu a divadla Feste v Industre tu nikto iný nie je. A to je peklo! Zároveň sa Terén orientuje skôr na importované umenie z rôznych kútov sveta, nemá dostatočnú kapacitu podporovať domácich freelancerov z nášho odvetvia. Ak chceš v Prahe zorganizovať festival, z mapy sa ti vysype desať vhodných priestorov na jeho realizáciu, nehovoriac o ľudských zdrojoch. V Brne nemáš šancu nájsť umelcov na voľnej nohe, čiže potenciálnych spolupracovníkov, pretože tu si nútený pracovať na úväzku v nejakej inštitúcii a následne je to ona, ktorá priamo či nepriamo disponuje tvojím časom a určuje tvoj harmonogram. Ale akonáhle sa snažíš pri projektovom fungovaní zosúladiť hracie fermany a termíny skúšok, vzniká takmer neriešiteľný problém. Pokiaľ v Brne nebude viac organizácií fungujúcich na projektovej báze, žiť na voľnej nohe sa neoplatí. Prítomnosť či práve neprítomnosť freelancerov, či už v radoch tvorcov alebo v produkčno-technickom zázemí, veľmi silne formuje ako samotnú infraštruktúru, tak umeleckú činnosť. Človek na voľnej nohe sa vždy rozhoduje, či do projektu pôjde alebo nie. Áno, niekedy môže byť motiváciou nie kvalita projektu, ale finančné ohodnotenie, no nemyslím si, že to musí byť a priori zle. Myslím si, že už samotný fakt, že pri každom projekte prebieha proces zvažovania a rozhodovania sa, je formujúci.

Aj na webe CO.LABS-u píšete, že nezávislá kultúra v Brne je uzavretá. Čo všetko ste už podnikli alebo máte v pláne podniknúť, aby sa situácia zlepšila?
Prvým krokom bola samotná transformácia BuranTeatr na CO.LABS, ktorého hlavným cieľom už nie len generovanie nových premiér, ale podpora tvorcov, tvorkýň a tvorby. Je pre nás kľúčové poskytovať komplexný coworkingový servis od bodu, keď človek tvorí, hľadá, trénuje (skúšobne), po miesto pre prácu s notebookom, pre sebarozvoj (workshopy, diskusie) až po miesto vhodné pre inšpiráciu a network (predstavenia, koncerty, výstavy). Naďalej je síce na horných priečkach priorít tvorba pod značkou CO.LABS, no v súčasnosti obrovské množstvo práce venujeme workshopom, rezidenciám, lektorom, networkingu atď. Do tejto infraštruktúry už pripájame aj ďalšie kancelárie, novú sálu, ubytovacie kapacity a exteriérový priestor v blízkom parku, ktorý bude poloverejný a v ktorom bude veľká drevená terasa na tréningy, diskusie, stretávanie sa. S tým súvisí aj vnútorná reorganizácia CO.LABS-u, vrátane zrušenia hierarchie jeho umeleckého a výkonného vedenia. Na našom webe si môžete všimnúť, že už v CO.LABS-e nefigurujem ako umelecký šéf a riaditeľ, ale ako súčasť štvorčlenného umeleckého a výkonného vedenia organizácie. Chceme budovať organizáciu, ktorá bude spoločensky zodpovedná a udržateľná nielen navonok, ale i dovnútra štruktúr a v ktorej nám samotným bude dobre a budeme hrdí na svoju prácu.

Menuješ množstvo organizačno-technických a ekonomických plánov CO.LABS-u. Máš popritom čas na režijnú prax mimo neho?
Áno aj nie. V československom divadelnom kontexte si môžem vybrať asi iba dve cesty: buď sa stanem hosťujúcim režisérom a budem pracovať v podmienkach, ktoré mi pripravil a nastavil niekto iný (raz za čas ma tento komfort veľmi baví a rád hosťujúcu réžiu prijmem), alebo sa človek do toho ponorí úplne a priestor a podmienky tvorby si začne aj sám budovať a vytvárať. Takže áno, niekedy by som chcel mať viac času na tvorbu, ale viem, že keď ho nemám, je to kvôli tomu, že ho práve investujeme do toho, aby priestor a podmienky k tvorbe boli lepšie. Vďaka tomu už dnes dokážeme pristupovať k projektom flexibilne a individuálne. Sú u nás projekty, ktoré vznikajú pár dní, ale i také, ktoré vznikajú niekoľko rokov. Považujem sa za tvorcu v oboch rolách – manažéra i režiséra.

Zrušili ste hierarchiu vedenia a zodpovednosť za CO.LABS ste rozčlenili medzi širší kolektív. Ty máš zároveň presne vyprofilovaný tvorivý rukopis. Nebojíš sa teda, že sa budeš s kolegyňami neustále hádať o individuálnych víziách a smerovaní platformy?
Nie, pretože panuje vzácna zhoda v komunikácii vedúcej zostavy. Ako praktický režisér sa venujem fyzickému divadlu a hraničiacim umeleckým formám, Saša Bolfová zas novej činohre a autorskému divadlu, Klaudia Klembarová sa orientuje vo svete tanečného divadla, workshopov a rezidencií a tajomníčka CO.LABS-u Simona Augustín s povolaním grafičky a výtvarnej tvorkyne nám pokrýva vizuálne umenie. V budúcnosti chceme byť pätica, pretože nám chýba človek za hudbu. Každý z nás je odborníkom vo svojej oblasti a tým pádom má u nás ostatných dôveru. Jasné, sme drzí a pýtame sa, no vzájomne sa rešpektujeme. Preto nie je hlasovanie naším najdôležitejším nástrojom, ale snažíme sa viesť konštruktívne a rovnocenné rozhovory.

To sú aj hlavné asociácie vyplývajúce zo samotného názvu CO.LABS – kolaborácia a laboratórium. Je tu ale ešte aspoň jedna: kolaps, čiže pád, zrútenie sa. Je to len nechcená slovná hračka alebo dôležitá súčasť vašej dramaturgie?
Ten crash, ktorý je v názve prítomný, nás baví, pretože je stelesnením dôležitej myšlienky, ktorú chceme tlmočiť, a síce nutnosť vzájomného dialógu, umeleckého i ľudského, a to dovnútra i navonok, inak padneme. Takže pokiaľ má niekto chuť tento názov analyzovať aj z tohto pohľadu, určite ho nebudeme odhovárať, je to jeho pohľad, jeho kontext. Táto asociácia je pre nás viac slovnou hračkou ako dramaturgickou líniou.

Brno sa pokúša získať titul Európske hlavné mesto kultúry. Čo to pre vás môže znamenať?
Je to skvelá príležitosť, na ktorú sa tešíme a ktorú otvorene podporujeme. Ak sa to podarí, naše rozpracované plány a projekty by sa z pôvodných piatich až desiatich rokov možno podarilo zrealizovať do jedného-dvoch rokov. Popri veciach, ktoré som už spomenul, sa tiež pohrávame s myšlienkou, že do našej správy priberieme nejaký priestor mimo Brno. Uvažujeme nad akýmsi „vidieckym sídlom“, starým statkom či školou – bolo by to pre nás vysunuté pracovisko pre rezidenčné, lokálne a komunitné projekty. Miesto pre tvorcov s priamym napojením na vybavený priestor v centre Brna. Ale to sú zatiaľ len plány a uvidíme čo prinesie budúcnosť.

Jakub Molnár

Absolvent Teórie a kritiky divadelného umenia na DF VŠMU v Bratislave a Divadelnej dramaturgie na DF JAMU v Brne. Je spoluzakladateľom študentskej platformy Ateliér 205 a šéfredaktorom časopisu Javisko. Okrem odbornej reflexie súčasného divadla sa venuje aj praktickej dramaturgii v externých spoluprácach s viacerými divadlami na Slovensku i v Česku. Zaoberá sa taktiež dianím v oblasti ochotníckeho divadla – je pravidelným členom festivalových redakcií a odborných porôt a napísal knihu o histórii ochotníckeho divadla v Tisovci T160VEC: Premeny divadla pod Hradovou.