Hrádza proti patetizmu

Zlodejka kníh, bestseller austrálskeho spisovateľa Markusa Zusaka, je preložený do tridsiatich jazykov a vznikol podľa neho aj rovnomenný film hollywoodskej produkcie. Rozprávačkou príbehu je Smrť, ktorá nechápe počínanie ľudí a sťažuje sa na priveľa práce počas druhej svetovej vojny. Hlavnú hrdinku Liesel odvedie jej matka k adoptívnym rodičom, aby ju uchránila pred neprajným osudom dcéry komunistky – nepriateľky režimu. Dievča sa so Smrťou stretáva už počas cesty do nového bydliska. Jej mladší brat vo vlaku zomiera a na jeho pohrebe Liesel ukradne prvú knihu – príručku kopania hrobov. Knihy sa neskôr stanú jej osobným nástrojom boja proti Hitlerovi. Z führerovho prejavu pri pálení literatúry nehodnej tretej ríše pochopí, že jeho nepriateľmi sú židia, komunisti a knihy. Podľa hesla „nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ“ sa rozhodne knihy zachraňovať.

Príbeh dievčaťa vytrhnutého z rodiny aj domáceho prostredia, dieťaťa, ktoré netuší, že listy, čo píše, si jej matka nikdy neprečíta, je zaručeným dojákom. Stovky čitateľských recenzií na knižných portáloch končia konštatovaním, že ich kniha rozplakala. Režisér Šimon Spišák však nie je z tých, ktorí by svoje inscenácie stavali na vyvolávaní prvoplánového dojatia. V spolupráci s dramaturgičkou Veronikou Gabčíkovou vytvoril z niekoľkostostranovej knihy hutnú a prehľadnú dramatizáciu a následne kompaktnú a zrozumiteľnú sedemdesiatminútovú inscenáciu. Nejde v nej o priamu obžalobu vojnovej doby. Rovnako ako v Anne Frankovej, aj v Zlodejke kníh zobrazili tvorcovia svet mladého dievčaťa, jeho vzťahy i krehkú prvú lásku. Ukazujú, že si v ťažkej dobe muselo vytvárať stratégie prežitia, no zažilo i pekné chvíle.

Inscenácia Nového divadla je hrádzou proti patetizmu. Režisér použil jemu vlastné odcudzovacie efekty. Obecenstvu umožnil dojať sa, no nie vďaka vonkajším prostriedkom tlačiacim na emócie. Od prvej chvíle udržiaval divákov pri vedomí, že sú v divadle. Herci a herečky na začiatku vystúpia z postáv a povedia niečo, čím odplašia číhajúci pátos. Humor, ktorý tvorcovia využívajú, sa zmestí i do tej najvypätejšej situácie. Liesel (Lucia Korená) a jej adoptívny otec Hans (Ivan Martinka), s ktorým má blízky vzťah, jedia hrachovú polievku, čo navarila Rosa (Agáta Spišáková). Nechutí im a uškŕňajú sa, Rosa je dotknutá. Počas večere vpadne do domu Max, židovský chlapec, ktorého rodičia zachránili kedysi Hansovi život. Hubermannovci sa teda rozhodnú ukryť ho v pivnici. Keď k ním prichádza vysilený po úteku z koncentračného tábora, zamrmle, že desať dní nejedol. Naložia mu polievku. Hltavo ju zje, pochváli Rosu, že je vynikajúca, ona sa veľavýznamne pozrie na Hansa a Liesel. O pár sekúnd však Max všetko vyvráti, keďže scvrknutý žalúdok nie je schopný jedlo prijať. Tento humor nie je vulgárny, je v duchu „nič ľudské mi nie je cudzie“. V tejto situácii sa dokonale miesi tragické s komickým.

Tak, ako v predlohe, i v inscenácii je Smrť personifikovaná (Ľuba Dušanovičová). S Liesel vedie niekoľko dialógov. Okrem iného sa jej pýta, či pozná muzikály a či videla La La Land. Priamo do deja je však vynaliezavo zakomponovaný muzikál Neberte nám princeznú. Je to znamenitá depatetizačná divadelná akcia precízne zapracovaná do celkového diania. Smrť hrá Maxovi zomierajúcemu v pivnici na podchladenie svoje smutné depresívne piesne. Liesel ho však v poslednej chvíli zachráni. Keď ho spolu s Hubermannovcami obaľujú do deky, dajú prizerajúcej sa Smrti povel, aby začala hrať „cé – ef, cé – ef“ a všetci spievajú „Tri slová, obyčajné slová, nie si sám“. Zakrátko na to, keď chce Rosa Hubermannová oznámiť Liesel, že Max je už v poriadku, no nevzbudiť v škole podozrenie, zanôti ako prísna matka: „Po škole pôjdeš rovno domov, tak si to želáme! Matka vie, že dobrá dcéra rodičov nesklame.“

Režisér Šimon Spišák je zároveň scénografom inscenácie. Tvorí ju pódiová konštrukcia, na ktorú sa herci dostanú rebríkmi. Hracími priestormi sú teda javisko, ale aj priestor nad ním. Zadná časť je vykrytá projekčným plátnom. Na ňom sa premieta nápis konkretizujúci miesto deja (napríklad pivnica, stanica). Na plátno tiež projektujú vopred pripravené kreslenie jednoduchých obrázkov alebo písmen, ktoré sa učí Liesel. Ďalšími prvkami scény sú stôl a stoličky. Predstavujú kuchyňu u Hubermannovcov alebo školskú triedu. Autorka kostýmov Laura Černáková sa zľahka dotkla dobovej módy. Použila zemité farby, odtiene hnedej, tlmenej žltej a horčicovej. To, že postavy sú deti, naznačila ľahko čitateľným prvkom – baretkou u Liesel a nohavicami s trakmi u jej kamaráta a prvej lásky Rudyho. Smrť je elegantná, v čierno-bielom, ozvláštňuje ju najmä vrchný diel odevu – netradične strihaná pelerína.

Inscenáciu robia mimoriadnou aj herecké výkony. Lucia Korená je nežná, hravá, no je v nej aj veľa smútku. Kým Anne Frankovej dodala aj pubertálnu, roztopašnú rovinu, tu ide o desaťročné dievča v ešte o čosi ťažšej situácii. V Korenej podaní je v postave Liesel ticho a smútok, ale zobrazuje aj radosť a premenu vzťahu k Rudymu. Ľuba Dušanovičová stvárňuje Smrť ako onú prirodzenú súčasť života. Nikam sa neponáhľa, no je dôsledná. Náročnej postave s ľahkosťou dodáva humor aj rozhodnosť a nadhľad, ale výnimočne vyvážene aj (smrti netypické) rozpaky nad ťažkým osudom Liesel. Agáte Spišákovej sú blízke postavy exponovaných „ženských“, ktoré zveličuje až karikuje a zobrazuje ich s bravúrnym vtipom, no dokáže aj dojať. Postavu Rosy stvárňuje s jej dvoma pólmi. Je ufrflaná, kričí a šťavnato nadáva. Aj ona však má pozitívne emócie, len ich nedáva toľko najavo. Miloš Kusenda hrá dve postavy – ako Max je bezvládny, zobrazuje najmä fyzické vyčerpanie, chlapčenskosť a ľahkosť stvárňuje v postave Rudyho. Päticu znamenitých výkonov uzatvára Ivan Martinka. Ako Lieselin adoptívny otec je nežný, priateľský a pokojný. No pre tú časť divákov, ktorí poznajú len posledné roky Martinkovej tvorby, môže byť príjemným prekvapením u neho už málo videná herecká poloha, keď stvárňuje jedného z Lieseliných spolužiakov. Robí jej napriek, vysmieva sa z jej mena, provokuje ju. Je v ňom vtedy roztopaš, veselosť a hravosť.

Záver nie je jednoznačný. Hubermannovci aj Rudy zomrú pri bombardovaní. Liesel prežije a Smrť ju objíma. Na rozdiel od knižnej predlohy, čítame skôr absolútne tragický koniec. Max má na úteku len malú šancu prežiť a keď niekoho objíma Smrť, asi to znamená jeho koniec. Interpretácia každého z divákov môže byť ovplyvnená aj tým, či poznajú knihu a film. Jednoznačné ale je, že Nové divadlo je vo výbornej kondícii a Zlodejka kníh je vynikajúca inscenácia.