Zuzana Poliščák ŠnircováKošice sa na tento rok stali Európskym hlavným mestom kultúry. Vyhrali spomedzi deviatich slovenských miest. Dovolím si tvrdiť, že od roku 2008 tak celý svet vedel, že v roku 2013 vypukne na Východnom Slovensku veľký kultúrny boom. Bohužiaľ musím konštatovať, že Košice svoju prípravu na veľkolepé oslavy a vítanie ľudí z rôznych kútov sveta akosi nedotiahlo do zdarného konca.
Ako bežná priemerná občianka, ktorá sa rada túla po slovenských mestách, som videla, že prípravu Košice akosi nedotiahli. Hrdili sa tým, že opravia železničnú stanicu, Dóm. Postavia Kunsthalle a iné ďalšie zlepšováky a ťaháky. Napriek rečiam im nestačilo na prípravu ani krásnych šesť rokov. Od 2009 do 2011 hľadali vhodných a ochotných „ľudí„ k dialógu. Avšak ak ich aj našli, veľa z ich zápalu nebolo poznať. Dóm doopravovali až tento rok, stanicu ešte len v zime začali opravovať. Kunsthalle nestojí, lebo sa stretli záujmy, asi nie len tvorivé, ale aj hrabivé.
Košice sa tento rok dočkali prísľubu finančnej injekcie. Vraj otvára nové možnosti rozvoja košického projektu. Avšak pýtam sa, ak šesť rokov viem, že budem vítať hostí z celého sveta po celý rok ako víťaz prestížneho ocenenia, prečo až v danom roku kedy vypukne moja sláva prichádzajú peniaze a všetko sa buduje? Nemajú ľudia zo sveta vidieť už hotové veci, aby mali o čom u seba doma rozprávať? Či majú spomínať na Košice, ako na nedokonalý projekt, kedy im na stanici ukazovali cez preglejky cestu von farebné šípky? Alebo budú hovoriť o tom akú majú Kunsthalle pekne rozvrhnutú, ale nedokončenú? Je milé, že všetko podľa mocných beží ako má. Nikomu neprekáža, že väčšina projektov bude hotová, až v polovici tohto roka. Akoby nikomu nevadilo, že cudzinci si budú odnášať domov nielen tie dobré, ale aj zlé dojmy.
Košice ako Európske hlavné mesto kultúry mali obrovské a bombastické otvorenie. Ale pár hodín pred úžasnou ceremóniou by ste ani nepovedali, že sa niečo v Košiciach deje. Iba policajti na každom rohu nasvedčovali tomu, že sa niečo bude diať. Po uliciach brázdilo minimum ľudí, i keď najväčšiu koncentráciu mali okolo Dómu. Každých 200 metrov boli v centre mesta zasadené banery s dátumami a časmi podujatí, no chýbala na nich zmienka o vstupnom. Preto sa mnohým, tak ako aj mne stalo, že sa stretli v pokladnici divadla, kde panie pokladníčky ubezpečovali, že predstavenie je zadarmo. „Veď je otvárací ceremoniál, predsa nikto nebude vyberať vstupné. Hráme zadarmo. V rámci otvorenia EHMK.“ A tak som sa aspoň niekde dozvedela, že na podujatia sa v tento osudný prevratný víkend nemusím zásobiť veľkou sumou peňazí. Stačí len prísť včas, aby som si našla dobré miesto.
