MLOKi
M. Rázusová-Martáková: Jánošík (foto C. Bachratý)
M. Rázusová-Martáková: Jánošík (foto C. Bachratý)

Divadelná Nitra 2017, deň druhý: Odkazy, otázky, snenie

Stále to funguje!

 Klasické rozprávky vedia byť nevyčerpateľnou studnicou žánrových prepracovávaní a nových interpretácií. Nájsť v nich však aj originálne a predovšetkým aktuálne posolstvá nie je ľahké. Teatro Tatro v najnovšom naštudovaní Červenej čiapočky vyjadrilo svoje úvahy o tom, či tradičné poňatie 200-ročnej rozprávky môže u detského diváka stále fungovať. Popri klasickej, no zato technicky zručnej práci s bábkami a marionetami obohatil súbor príbeh o dievčatku a vlkovi novými dejovými „doplnkami“.

 K babičke prídu na návštevu aj Martinko Klingáč a Drak a nostalgicky spomínajú na svoju mladosť. Hoci záver rozprávky ostáva v znamení predlohy, týmto obrazom tvorcovia apelujú na potrebu predovšetkým múdreho a úprimného divadla, ktoré by malo myslieť skôr na vytváranie hodnotového systému a podporu fantázie u detí a mládeže, než na násilné aktualizácie. Nejeden divadelný tvorca totiž môže pokojne skĺznuť do prvoplánového parodovania či používania zbytočných technických vymožeností v snahe väčšmi zaujať. Pre Teatro Tatro to našťastie neplatí. Ich Červená čiapočka je skvelým príkladom toho, že na docielenie príjemnej zábavy a detského potlesku bohato stačia osvedčené princípy.

Syntetické divadlo v alexandríne

Do slovenskej sekcie festivalového programu sa dostala aj najnovšia adaptácia príbehu o zbojníkovi Jurajovi Jánošíkovi z nitrianskeho Divadla Andreja Bagara. Režisér Rastislav Ballek inovatívne posunul Martákovej intelektuálneho junáka ešte viacej do filozofickej a symbolickej roviny. „Rozvetvil“ hlavného hrdinu na tri mužské alteregá – na kňaza, intelektuála a zbojníka-moralistu. Každý z hercov (Marián Viskup, Branislav Matuščin a Roman Poláčik) dokázal herecky pôsobivo, svojsky a zároveň kompaktne voči zvyšku inscenácie interpretovať svoju časť hrdinskej osobnosti. Ako plnohodnotní javiskoví partneri sa prejavili aj Barbora Andrešičová, ktorá stvárnila (nielen) všetky ženské postavy, Martin Šalacha ako rebelujúci Uhorčík s priam chorobne nacionalistickou náturou a Marcel Ochránek v postave Jánošíkovho otca a neskôr ako jeden zo zbojníckej družiny. Herci sa pritom sústreďovali na psychologické vrcholy jednotlivých konfliktov okolo postáv.

Viac ako 70-ročný text v alexandríne od Márie Rázusovej Martákovej bol nitrianskym súborom pod Ballekovým vedením komponovaný takmer ako poetické pásmo plné nonverbálnych a pohybovo-hudobných obrazov. Tvorcovia sa nebáli škrtať, vytvárať fragmentarizované scény, provokovať, miestami karikovať, vyhýbať sa akémukoľvek klišé a spájať folklórne motívy (či už v hudbe, tanci alebo scénografii) s moderným a štylizovaným rukopisom. Tým, že režisér ponechal veršovanú podobu drámy, nielenže potvrdil charakteristické tendencie jeho tvorby, ale v jeho interpretácii vyznel text opäť (ako napr. v inscenácii Hollyroth alebo Mojmír II.) prekvapujúco zrozumiteľne a súčasne. Aktuálnemu uchopeniu pomáhali aj náznakové, na významy bohaté kostýmy a scénografia. Všetky významy jednotlivých paralelných akcií, na ktoré sa sústavne využíval celý priestor, však bolo pre diváka miestami náročné (ak nie nemožné) dekódovať.

V najnovšom Jánošíkovi nedôjde k žiadnemu romantickému ozbíjaniu podlého panstva a nakŕmeniu zúboženého poddanstva. Diváci sa nedočkajú vztýčenej valašky, antickej pózy nadčloveka ani hrdinského zvolania: „Keď ste si ma uvarili, tak si ma aj zjedzte!“ Ak, tak jedine v parodizovanej a temnej sarkastickej podobe. Nitriansky Jánošík je predovšetkým umelecky pestrá a kvalitná polemika o historických, kultúrnych a mytologických rysoch národnej identity. Ide o hromadu dobových novinových výstrižkov, nejasný záver Jánošíkovho príbehu, mytologický oblak nad dôležitou súčasťou našej histórie. Ide o otázku, čo všetko sa skrýva za touto slovenskou legendou a či dnes ešte môžeme vôbec hovoriť o legende.

Môžeme ešte dúfať v zázrak. Možno to nie je až tak málo.“

To sú slová riaditeľa Divadla Pôtoň Michala Ditteho k ambicióznemu (a na slovenské pomery stále nevšednému) multižánrovému projektu Miracles, na ktorom participovali ďalší poprední nezávislí tvorcovia: Debris Company, Med a prach a Sláva Daubnerová.

Netradičná potulka nočnými Bátovcami s asi stovkou návštevníkov festivalu z celého sveta je už sama o sebe malým zázrakom. Spomínaní umelci dostali veľmi všeobecné zadanie –  otázku: Čo je pre mňa zázrak? – pričom každý z nich k nej pristúpil so svojou charakteristickou poetikou. Pri takýchto svojbytných tvorcoch sa s tematickou a formálnou rôznorodosťou skrátka musí počítať. Dramaturgická nekoherentnosť bola navyše v tomto prípade skôr prínosom, ktorý udržiaval masu divákov v neustálom napätí. Každý z tvorcov naplno využil daný priestor (priehrada Lipovina, základná škola, evanjelický kostol či lúka pred Divadlom Pôtoň) a vytvoril z neho pohybovo-výtvarnú inštaláciu, akési rituálne miesto. Odrazu sa každý prvok (aj ten, s ktorým sa nepočítalo) stával súčasťou magickej scénografie.

Perfektne zorganizovaný projekt Miracles snáď „nakazí“ svojím metafyzickým jazykom ďalších tvorcov, ktorí tak naklonia misky váh v boji o nového diváka na svoju stranu. Ostáva mi len uvažovať, čo je väčší zázrak: či magický umelecký zážitok, to, že v sobotu večer nakoniec nepršalo, alebo fakt, že jedno z najprogresívnejších diel v posledných rokoch vzniklo v malej poľnohospodárskej dedine.

Jakub Molnár

Absolvent Teórie a kritiky divadelného umenia na DF VŠMU v Bratislave a Divadelnej dramaturgie na DF JAMU v Brne. Je spoluzakladateľom študentskej platformy Ateliér 205 a šéfredaktorom časopisu Javisko. Okrem odbornej reflexie súčasného divadla sa venuje aj praktickej dramaturgii v externých spoluprácach s viacerými divadlami na Slovensku i v Česku. Zaoberá sa taktiež dianím v oblasti ochotníckeho divadla – je pravidelným členom festivalových redakcií a odborných porôt a napísal knihu o histórii ochotníckeho divadla v Tisovci T160VEC: Premeny divadla pod Hradovou.