Zuzana Poliščák ŠnircováV divadle Wüstenrot obnovili po 10 rokoch školské predstavenie Hamlet z Akadémie umení v Banskej Bystrici. Režisér Peter Kočan sa vrátil k inscenácií, ktorá v roku 2004 získala v Poľsku ocenenie za jedinečné spracovanie známeho textu. No tentoraz sa nestretli presne tí istí herci, ako pred 10 rokmi (vtedy hral okrem Petra Kočana a Andrey Chantal Kulasovej, Boris Kováč, Ivana Fraňová).
Spracovanie hry však už nie je také nápadité ako mohlo pôsobiť v tom čase. Hamleta hrajú len traja herci, ktorí si neustále menia svoje roly. Striedajú sa nie len v postavách, ale menia uhly mizanscén – raz sú z pohľadu diváka zhora, raz zdola, raz z boku. Využívajú len čierne pozadie scény, dutý praktikábel a zopár kostýmových identifikačných znakov. Pri prudkých zmenách rolí sa hercom, nie vždy dokonalo, mení aj pocitový, hlasový a telesný prejav. Celkovo má inscenácia niekoľko pozitívnych a nápaditých momentov. Hlavne spracovanie textu – vyňaté najdôležitejšie pasáže hry, a taktiež pohrávanie sa s priestorom – využívanie všetkých javiskových možností (sedenie pri bočných svetlách, pohrávanie sa s oponou ako tretím človekom). A taktiež rekvizity zohrávajú svoju metaforickú úlohu a odkazujú na „bláznov“ v literatúre – hlavne, keď si Hamlet číta pasáže z Dostojevského Idiota. Avšak to, čo bolo objavné pred desiatimi rokmi, dnes už nie je také dych vyrážajúce a prelomové.
Inscenácia strácala na tempe a jasnosti vyjadrení hlavne kvôli hercom. Ich snaha uhrať každú postavu, čo najprepracovanejšie, aby vynikli hlbiny duše, bola nedotiahnutá. Veľakrát sa stalo, že Andrea Chantal Kulasová nezvládla svoje extrémne vypäté hlasové pasáže a preskoky z jednej postavy do druhej. Jej javisková reč bola veľakrát nezrozumiteľná. Často, aby odlíšila postavy, neprirodzene tlačila na hlas, čo viedlo k nadmernému vyčerpaniu a strate vierohodnosti. Podobne to bolo aj pri Petrovi Kočanovi, ktorý svojim hlasom prehrával, až to pôsobilo neprirodzene. Miestami mal prílišný trilok v hlase, akýsi nosový rezonátor, ktorým občas vyvolával dojem mekotajúceho barda – a aj ten už má svoje najlepšie roky za sebou.
Hudobný výber občas robil z tragédie paródiu, až nebolo jasné, o čo tvorcovi išlo. Presne určený zámer celej inscenácie sa nedal jednoznačne odčítať. Bola škoda, že Kočan prevzal iba svoje staré predstavenie a preniesol ho do iného prostredia. Možno, keby dotiahli k dokonalosti výmeny postáv, nie len po technickej stránke, ale aj po stránke výrazovej, bola by inscenácia väčším zážitkom a možno by ponúkla aj komplexnejší pohľad na zámery a ciele režiséra i celého tímu tvorcov. Asi by v podtexte nebolo cítiť iba to, že dnešná inscenácia vznikla pri príležitosti výročia narodenia W. Shakespeara a taktiež ako pamiatka hercovi a pedagógovi J. Adamovičovi.
