Barbora ForkovičováDivadlo Kontra ste zakladali v roku 2007 a mali ste „raketový“ štart. Už na začiatku ste prekročili hranice Spišskej Novej Vsi: s vašou inscenáciou Howie a Rookie ste hosťovali na festivaloch nielen na Slovensku, ale napríklad aj na Edinburgh Fringe. Dostali ste za ňu aj ocenenie DOSKY v kategórii Objav sezóny. Mali ste od začiatku v pláne rozvíjať toto divadlo dlhodobo?
Klaudyna Rozhin: Vôbec nebolo naším zámerom zakladať divadlo. Chceli sme zinscenovať iba jednu hru – Howie a Rookie. Spišskému divadlu, v ktorom sme ju pôvodne plánovali uviesť, to však dramaturgicky nepasovalo, a tak nám poradili, aby sme založili občianske združenie. Keďže to vyzeralo, že je to jediná možnosť, ako inscenáciu zrealizovať, urobili sme to.
Ako ste vnímali úspech tejto inscenácie?
Peter Čižmár: Už keď sme inscenáciu skúšali, cítil som, že to bude niečo dobré. Hovorím to neskromne, no naozaj, hra bola silná a aj náš skúšobný proces bol veľmi aktívny a dôsledný. Išli sme do toho všetci naplno – nemali sme čo stratiť a výsledok sa dostavil. No aj tak sme z úspechu boli dosť prekvapení. Mali sme teda dilemu, čo budeme robiť ďalej. Nemôžeme predsa skončiť, keď sa to tak dobre rozbehlo.
Klaudyna: Bola to naša prvá inscenácia, neorientovali sme sa v tom, ako veci fungujú. Keďže som prišla z úplne iného prostredia – pochádzam z Poľska a bývam v Anglicku – vôbec som nevedela, že DOSKY sú také vzácne. Chcela som však, aby sme Howieho a Rookieho hrali čo najviac. Vložili sme veľa úsilia do propagácie: predávali sme to, písali sme kritikom, aby prišli, kontaktovali sme všetky možné festivaly nielen na Slovensku. Ale nemôžem vynechať ani zásluhu hercov, hrali to fantasticky. A fantastický bol aj samotný text. Určite však pomohlo to, že nás videlo veľmi veľa ľudí. To je náš dnešný problém – do Spišskej nechodia kritici. Stále ich pozývame, no dosiahnuť, aby prišli z Bratislavy, je nemožné. Nepovedala by som, že Howie a Rookie boli stokrát lepší než naše ďalšie inscenácie, jednoducho to videlo viac ľudí.
V Kontre programovo uvádzate súčasné hry najmä z Veľkej Británie a Írska. Prehľad v súčasnej anglickojazyčnej dramatike máte najmä vďaka tomu, že Klaudyna je zároveň aj prekladateľka. Prečo sa v rámci vášho repertoáru zameriavate práve na hry z týchto krajín? Čo na nich môže byť zaujímavé pre slovenského diváka?
Peter: V Kontre uvádzame najmä hry, ktoré na Slovensku ešte neboli hrané a chceme byť prví, ktorí ich uvedú. Preložili sme dohromady už viac ako štyridsať nových hier, ktoré boli materiálom pre naše inscenácie alebo scénické čítania. Napríklad aj hru Tonyho Kushnera Anjeli v Amerike, prvú aj druhú časť – z toho sa veľmi tešíme. Vyberali sme vždy programovo – spájala ich dôležitá téma. Divadlo je umenie, ktoré dokáže veľmi rýchlo reagovať na to, čo sa deje vo svete a súčasné hry majú čo povedať – či už ide o tému umelej inteligencie, migrácie, náboženstva, demokracie či medziľudských vzťahov.
Klaudyna: Anglickojazyčná dramatika – nielen britská, ale aj írska, austrálska, kanadská či americká ponúka pre divadelníkov najširší výber. V Anglicku má premiéru osem a viac nových hier za týždeň a ja ich všetky čítam. Pre Kontru sa však snažím vyberať také, ktoré dokážu zaujať aj divákov na Slovensku. Najmä írski dramatici majú talent písať hry o bežných ľuďoch, ktorých nájdeme všade. Preto majú úspech na celom svete. Ľudia sa v nich nájdu, rozprávajú o tých istých problémoch, ako máme my.
Ako sa stane, že sa v repertoári zameranom takmer výlučne na súčasnú dramatiku ocitne Hamlet a Macbeth?
Klaudyna: Shakespeare je druhá línia mojej práce a moja srdcovka. Venujem sa mu mnoho rokov, asistovala som aj v Royal Shakespeare Company. Tam som sa učila, ako hercov učiť hovoriť Shakespeara a dlhé roky som na festivaloch viedla aj workshopy. Hamleta som chcela urobiť v Kontre, aj keď som ho režírovala už skôr v Dánsku, lebo je to nepochybne tá najhodnotnejšia vec, akú môžete v divadle robiť. Jednoducho, nemôže byť divadlo bez Hamleta. Urobila som teda adaptáciu, ktorú mohla zinscenovať aj Kontra – pre dvoch hercov.
Peter: Hamleta s veľkým úspechom hráme už takmer pätnásť rokov a navštívili sme s ním mnohé festivaly. Hrali sme ho vo Veľkej Británii aj dvakrát na veľkom shakespearovskom festivale v Gdansku, kde sme s ním získali tri ocenenia Zlatá lebka. Je to náš najambicióznejší projekt. Často ho hrávame aj na školách. Študenti sa o Hamletovi učia, ale majú minimálnu šancu vidieť ho na javisku. Macbetha sme tiež uviedli v Klaudyninej adaptácii. Je to monodráma ovplyvnená dielom Eckharta Tolleho Sila prítomného okamihu. Hoci je to úprava, hrávame ho vo verši.
S Divadlom Kontra si mnohí diváci spájajú najmä Petra, keďže ho vidia na javisku. No aj vy, Klaudyna, ste s divadlom ako režisérka spätá od jeho začiatku. Ako fungujú vaše skúšobné procesy? Obsadenie v inscenáciách je komorné, ide do nejakej miery aj o kolektívnu tvorbu?
Klaudyna: Na skúšky prichádzam s dôkladnou znalosťou textu, viem, čo z neho chcem dostať. Hercov v Kontre poznám naozaj dobre a už keď vyberám texty, myslím na konkrétnych ľudí, ktorí to budú hrať. Hľadám hry, ktoré im budú pasovať, no aj také, ktoré pre nich budú výzvou. Vo väčšine prípadov je text veľmi silný a ja sa pri inscenovaní snažím najmä o to, aby jeho posolstvo dokázali herci pretlmočiť divákom. Herecké zaangažovanie a ich pracovitosť tiež hrajú veľkú rolu. Našťastie máme časový luxus. Ak vidíme, že inscenácia ešte nie je hotová, môžeme si dopriať čas navyše a premiéru posunúť.
Aj keď inscenácie hráme desať – pätnásť rokov, naďalej sa rozvíjajú. Vždy, keď prídem na predstavenie, dám hercom poznámky. Už si zo mňa robia srandu, že prídem na stú reprízu a stále dávam poznámky. No herci starnú, menia sa, hrajú trochu inak, než predtým. Nie je to tá istá inscenácia ako pred desiatimi rokmi. Všetci, ktorí spolupracujú s Divadlom Kontra, musia byť pripravení na zmeny, proces nikdy nekončí – vždy sa snažím niečo vylepšiť.
Peter, váš herecký prejav je veľmi špecifický, rozoznateľný je najmä váš východniarsky prízvuk. Aj vzhľadom na komorné prostredie vášho divadla kladiete dôraz na slovo, mimiku, gestá. Stvárnili ste mnoho postáv, no v každej z nich bol váš výrazný odtlačok. Je to vedomá štylizácia, prípadne výsledok spolupráce s réžiou?
Peter: Za svoj prízvuk som často aj kritizovaný, hlavne, keď hrám v inom divadle. Už sa mi stalo, že ma na to ľudia upozornili. No v inscenáciách, s ktorými sme začínali, napríklad Howie a Rookie či Rum a vodka, som hral postavy z nižších spoločenských vrstiev, ktoré boli dosť vulgárne, otvorené, možno niekedy až drsné. Neboli to postavy zo strednej triedy, ktoré hovoria spisovnou angličtinou – aj tie hry boli písané v slangu. Preto dávalo zmysel, že som ich hral s prízvukom. Samozrejme, nerobil som to vo všetkých inscenáciách, ale dovolil som si popustiť uzdu tam, kde to bolo dovolené a možno aj predpísané v preklade. Trošku mi to už aj prischlo. Čím som starší, tým viac hľadám v postavách pravdu alebo autenticitu, ktorá ma sama privedie k tomu jazyku. Potom je už na tvorcoch, či sa im to hodí, alebo nie, či mi to dovolia. Netlačím to všade, no možno je to už vo mne také silné, že je ťažké to odbúrať.
Klaudyna: Východniarsky prízvuk – to je Peter, to som nijako neovplyvnila. V začiatkoch našej spolupráce som si to ani neuvedomovala, vedela som iba to, že mu rozumiem lepšie, než ľuďom z Bratislavy. No keď sme jazdili na festivaly napríklad s inscenáciou Rum a vodka, počas diskusie vždy prišla otázka na Petrov prízvuk. Pre mňa to bol šok, nechápala som, o čom hovoria. Vychádzam z praxe v Anglicku, kde herci hrajú s prirodzeným prízvukom. Nikdy to nie je problém. Zdá sa mi zvláštne, že na Slovensku sa o tom tak veľa hovorí. V Anglicku by bolo politicky nekorektné, keby som chcela, aby herec hral s iným prízvukom bez toho, aby to bolo odôvodnené v texte. Myslím však, že je to len otázka času – o desať rokov aj na Slovensku bude každý hrať ako chce, pokiaľ je to zrozumiteľné. A čo sa týka štýlu herectva – gest, prejavu – to je niečo, na čom sme pracovali spoločne. Samozrejme, ako v prípade každého herca, veľkú rolu pri jeho prejave zohráva jeho osobnosť a charakter.
Vnímate za takmer dvadsať rokov posun v nastavení publika a jeho „otrlosti“, otvorenosti voči nepoznanému?
Peter: Za roky nášho pôsobenia sme urobili veľkú prácu s publikom, ktoré u nás videlo naozaj rôzne veci a mohlo sa presvedčiť, že neexistuje téma, o ktorej by sa nedalo v divadle hovoriť. Je len otázka ako. Okrem toho sme do Spišskej roky pozývali divadelníkov z celej Európy, hercov, ktorí hrávali aj v národných divadlách. Diváci tak mohli porovnávať aj zahraničnú tvorbu. Videli u nás inscenácie v rôznych jazykoch, často bez titulkov. Sú totiž dva prístupy – buď divákom dáte titulky a oni ich budú pasívne čítať, alebo im ich nedáte, zhruba ich pripravíte na to, čo ich čaká a oni budú aktívnejší, musia inscenáciu sledovať, ak sa chcú niečo dozvedieť. A vždy to bol úspech. Diváci prišli opäť. Poviem to neskromne, no je to pravda, že u nás je publikum naozaj veľmi vzdelané a pripravené. Napríklad inscenácia Beckettovho Sóla, ktorá bola veľmi ťažká, mala nakoniec viac než stopäťdesiat repríz. Boli sme s ňou aj v zahraničí, na festivaloch a hrala sa naozaj dosť aj doma. V Spišskej sa podaril malý zázrak. Najmä ľudia v regiónoch potrebujú umenie a inakosť. V Bratislave to majú. Ale na východe toho nie je tak veľa, aby si mohli povedať, že „toto už sme videli“. Myslím, že preto tu máme „misiu“, prácu – tu sme potrební.
Od roku 2019 organizujete aj divadelný festival Adaptácie, na ktorý pozývate súbory najmä zo zahraničia. S akým ohlasom sa festival v Spišskej stretáva?
Peter: Adaptácie sú nepriamym pokračovaním festivalu Shakespeare Forever. Chceli sme, aby aj Spišská mala festival, na ktorom by ľudia mohli vidieť veci, ktoré na Slovensku neuvidia. V súčasnosti sa v divadle uvádzajú nielen adaptácie románov, ale aj skutočných príbehov či filmov. Je to veľmi široký záber. Program sme vyberali aj počas našich ciest a hosťovaní. Keď sme videli niekoho dobrého a naše finančné možnosti to dovoľovali, pozvali sme ho. Zatiaľ sme zorganizovali päť ročníkov, pričom ten posledný bol asi najsilnejší. Je to smutné, ale na dlhú dobu bude možno posledný. V Spišskej už máme divácku základňu, ktorá na festival chodí a teší sa naň. Misiou posledných rokov bolo najmä to, aby sme do divadla pritiahli aj mladých ľudí, ktorí stratili kontakt so živým umením a pandémia to ešte zhoršila.
Snažíte sa mladých ľudí prilákať aj aktuálnymi témami? V poslednom období ste uviedli inscenácie, ktoré sa ich dotýkajú: Sobík sa venoval stalkingu, Manické monológy boli zamerané na duševné zdravie, scénické čítanie Antropológia mala tému AI.
Peter: Keďže v Spišskej Novej Vsi nie sú vysoké školy, stredoškoláci sa u nás naučia chodiť do divadla ale potom idú do väčších miest, do Košíc či Prešova. No témy sme určite vyberali aj s ohľadom na mladých ľudí. Napríklad väčšina postáv v Manických monológoch sú vysokoškoláci. Autori hry Zack Burton a Elisa Hofmeister zozbierali skutočné príbehy v snahe priblížiť túto tému ľuďom a dodať im odvahu zdieľať takéto problémy. Motto hry je „ľudia príliš často trpia sami,“ je to teda aj osveta, aby sa o tomto probléme rozprávalo v spoločnosti.
Klaudyna: Manické monológy sú moja srdcovka, témy duševného zdravia sú mi veľmi blízke. Tento text je fantastický a my sme boli jedni z prvých v Európe, ktorí ho zinscenovali. Témy psychického zdravia sú aj budú aktuálne. Je to pre nás náročnejšia inscenácia, keďže v nej účinkuje až šesť hercov, no chceme ju hrať aj naďalej.
Keď objavím dobrý nový text, chceme ho uviesť ako scénické čítanie, aby aj naši diváci mali kontakt s tým, čo je najnovšie, najlepšie, oceňované. Aj preto, lebo viem, že uvedenia v kamenných divadlách sa tieto texty nedočkajú. Chceli by sme inscenovať aj viac hier, no finančná situácia to jednoducho nedovoľuje.
Podľa čoho sa rozhodujete, z ktorého textu sa stane inscenácia a z ktorého scénické čítanie?
Peter: Sú hry, ktoré si nikdy nebudeme môcť dovoliť zinscenovať. To sú napríklad Anjeli v Amerike, kde je vyše dvadsať postáv. My máme miesto pre päťdesiat divákov – to by už bola skoro presilovka. Ale urobiť takú hru ako scénické čítanie a brať to ako výzvu aj skvelé roly pre hercov – to sa už dá zrealizovať. A hry s menším obsadením sme si takto mohli otestovať. Keď dobre dopadli a mali sme pozitívnu odozvu od publika, vytvorili sme celú inscenáciu. Takými prípadmi boli aj Manické monológy či Pravý západ.
Klaudyna: Alebo chceme ľuďom ukázať hru s veľmi zaujímavou témou, ktorá je kontroverzná. Mali sme takú o kňazovi, ktorý zabíjal svojich kolegov – pedofilov. Krutá írska hra, no skvelá. Volala sa Rozhrešenie. Šlo teda o tému, ktorú podľa nás treba ukázať a treba o nej hovoriť, no vieme, že takáto inscenácia by sa nehrala dlho. V tom prípade je skvelé urobiť ju ako scénické čítanie – tému predstavíme ľuďom, diskutujeme s nimi a nemusíme z toho nutne robiť inscenáciu.
Ako mnohé z nezriaďovaných divadiel ste ani vy nedostali od Fondu na podporu umenia dotáciu na celoročnú činnosť. Aké sú vaše plány do budúcna?
Peter: Už v minulosti sa stalo, že FPU nám podporu neudelil a my sme nemali peniaze na celoročnú činnosť alebo na ďalšiu inscenáciu. Naša úspešnosť bola približne päťdesiat na päťdesiat. Veľmi dobre to teda poznáme. Hoci pre nás je táto situácia neistá, poviem to perverzne – aj ma to teší. Aspoň vznikne debata o možných alternatívach získania podpory od inštitúcií, bánk, ľudí. My sme vyhlásili verejnú zbierku a sme nesmierne dojatí a vďační, pretože sme vyzbierali vyše pätnásťtisíc eur. Z týchto peňazí robíme scénické čítania a ďalej fungujeme. To všetko len vďaka našim divákom. Je to veľmi zaväzujúce, no je to aj oslobodzujúci pocit. Všetko, čo robíme, robíme pre ľudí – bez nich by divadlo nemohlo existovať. Verím, že sa nám podarí toto obdobie preklenúť, možno aj nájsť nejakých sponzorov. Aj nás samotných táto situácia núti byť aktívnymi – nenechať to tak, ale posúvať sa ďalej. Okrem toho sa ukazuje, že tu chýba povedomie o tom, ako funguje kultúra. Dodnes sa ma ľudia pýtajú, či sme za to platení, či to robíme vo svojom voľnom čase, z nadšenia. Ľudia kultúru často vnímajú ako ochotnícku činnosť, ktorú umelci robia popri zamestnaní. Aj o tom treba hovoriť.
Klaudyna: Sme vďační, že ľudia sú nám ochotní prispieť, no nemalo by to tak byť. Otázka sponzoringu sa na Slovensku otvára len pomaly. V Anglicku sponzoring funguje, pretože inštitúcia, ktorá sponzoruje kultúru, za to má úľavy na daniach. Myslím, že aj maličká firma v Spišskej by prispela na kultúru, ak by to pre ňu bolo výhodné. FPU teraz hovorí, že si máme na seba zarobiť. To je strašná hlúposť. Ako na seba môžeme zarobiť, keď máme päťdesiat miest v hľadisku v meste ako je Spišská, kde už dvanásť eur je vysoká cena lístka. Naše scénické čítania aj festivalové predstavenia teraz hrávame za dobrovoľné vstupné, s tým, že uvádzame odporúčanú sumu. V Anglicku je pritom prax, že čím menšie divadlo, tým drahší lístok. Ľudia si tam uvedomujú, že inak je to ekonomicky neudržateľné. No nechceme vysokou sumou odradiť divákov. Je to patová situácia. Samozrejme, nebolo by ťažké zinscenovať frašku pre troch hercov, cestovať s ňou a zarábať peniaze. Ale to nie je naša ambícia. Chceme pokračovať v tom, čomu sme sa venovali doteraz – vzdelávame, otvárame myšlienkové horizonty, diskutujeme. A chceme, aby našu tvorbu videli všetci, nielen tí, ktorí si to môžu dovoliť.
Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová
