Ako (si) udržať balans

V popruhoch lana visí telo a krúti sa. Avšak nie odovzdane. Naopak, otáčanie okolo osi je hybnou silou k tanečnej choreografii, ktorá sa odohráva (a rozohráva) vo vzduchu, nad zemou. Z ladných, takmer baletných figúr prechádza k ostrejším, až akrobatickým zostavám pohybov, ktoré sa menia aj pomocou zvliekania popruhov a ich prevliekania na iné časti trupu. Bobalik presúva osi tiaže, točenie popritom všetkom neustáva. Okolo centrálneho motívu vznášajúceho sa tela je do kruhu rozostavených desať hnedých veľkoformátových papierových hárkov, ktoré stoja vertikálne vztýčené na hrane (preložené do „V“). Čím rýchlejšie sa Bobalik roztáča, tým väčší prievan v jeho okolí vzniká. Niektoré z hárkov tak časom padajú, iné napriek svojej krehkosti ostávajú zázračne stáť.

Hry so zemskou príťažlivosťou

Úvodný tanec na lane trvá niekoľko minút a podfarbuje ho hudba Nikolaja Nikitina, ktorej v tejto časti dominuje zvuk pripomínajúci triangel. Následne sa Bobalik z lana definitívne vyvlieka a do predstavenia ho už nevráti (iba v metaforickom odkaze na záver). Ozve sa ženský hlas čítajúci text o tom, ako dlho Bobalik na bungee lane trénoval, aký čas hľadala Dana Tomečková ideálny papier, ktorý by odolal Bobalikovej gravitácii. Pokračuje sa výpočtom iných, často až bizarných príkladov o trvaní úsilia niečo dosiahnuť: napríklad, koľko času zabralo objavenie Pluta, stavanie novej budovy Slovenského národného divadla, ale tiež sa dozvedáme, ako dlho istý Vasil H. hľadal ideálny návod na poskladanie Rubikovej kocky. Popri prehovore Bobalik s Tomečkovou odkladajú zo scény papierové listy a namiesto nich začínajú do priestoru umiestňovať tubusy. Hoci sú tiež z papiera, duté rúry pôsobia predsa len stabilnejšie. Ale len na prvý pohľad. Priemer ich kruhu nie je až taký široký, aby aktérom poľahky vychádzali pokusy vztýčiť ich na zemi do vzpriamenej polohy. 

Bobalik a Tomečková stavajú tubusy niekedy súbežne, občas sa dokonca v pohyboch prirodzene dopĺňajú – napríklad Bobalik začne tubus pokladať na zem, no Tomečková mu ho vezme z rúk skôr, než sa dotkne zeme. Ale berie mu ho ľahko, plynule, ako keď za niekoho dopoviete vetu bez predošlej dohody. Zatiaľ čo Tomečková zostáva neustále civilná, či už v mimike alebo pohybovom prejave, Bobalikovo telo je sústavne tanečným telom, pripraveným k pohybu alebo k pádu (do ďalšieho pohybu).

Tubus Bobalik dakedy vztyčuje, inokedy sa okolo neho obtáča, v jednom obraze ho až freneticky zviera, oblapuje rukami aj nohami. Chvíľami z tubusov vznikajú komplikovanejšie architektonické kompozície, je však len otázkou času, kedy spadnú. Niekedy sa Bobalik stavia priamo na papierové rúry, balansuje na nich, súperí so zemskou príťažlivosťou aj s kontrastom papierového objektu a váhy svojho tela. V jednej scéne sa plazí dokonca s tubusom v ústach, v inej si tubusy navlieka na ruky ako nejaké protézy, aby s nimi vzápätí simuloval goriliu chôdzu.

V záverečnom obraze sa opäť navracia k točeniu tela, hoci tentoraz sa to deje s nohami na zemi, bez lana. Tomečková mu počas toho nakladá na ruky skoro všetky tubusy, až ich nedokáže uniesť a musí ich váhu najskôr oprieť o stenu, aby následne ťarchu za neho prevzala výtvarníčka. Potom Bobalik pokračuje v točení sa, len už tu nie je lano, nejaká externalita, ktorá by ho roztáčala, a tempo krútenia si určuje sám.

Mĺkvy dialóg

Tanečným sólom Timeout Burnout, ktoré malo premiéru v roku 2020, reflektoval Bobalik osobnú skúsenosť s vyhorením. Repetitívny tenisový pohyb sa vtedy stal symbolom úsilia, ústiaceho do vyhorenia, no pre Bobalika aj metódou postupnej rekonvalescencie a opätovaného nachádzania lásky k tancu. V performancii Light Work na tieto témy nadväzuje, avšak viac ako vyčerpanie reflektuje stav, ktorý príde „po“. Opäť našiel vo svojom živote motiváciu, balans, teraz je však dôležité udržať si to. Ako tanečník ukazuje prácou s vlastným telom a jednoduchými objektmi, nie je to jednoduché. Po vyhorení sa možno usilujeme rozkrútiť náš život naplno, ale musíme byť pripravení na opätovný pád. Ak s ním rátame, nemusí byť pádom do temnoty, ale krokom k hľadaniu správnej životnej rovnováhy. Balansovanie je v Light Work prítomné na rôznych úrovniach – vo forme tela visiaceho na lane, tela stojaceho na nestabilných tubusoch, zvuku, ktorý je raz ľudským hlasom, inokedy hudobnou stopou a občas úderom padajúceho tubusu. Estetika pohybu je zavše takmer poetická, kde-tu až agresívna, tubusy stoja alebo sa rúcajú. Niečo vyjde, niečo sa skrátka nepodarí. A niekedy je dobré neostať na všetko sám a vpustiť si do života niekoho, kto vám s nesením záťaže pomôže.

Podobne ako Timeout Burnout je Light Work precízne vystavané tanečné dielo. Bobalik v ňom pokračuje v rozvíjaní témy, ktorá je pre neho osobnou, ale zároveň dostatočne univerzálnou. Diváci si symboliku padajúcich tubusov či krútiaceho sa tela môžu interpretovať vlastným spôsobom. Vítaným vizuálnym aj obsahovým kontrapunktom je zapojenie výtvarníčky Dany Tomečkovej – vstupuje do predstavenia bez toho, aby jej pohyb sledoval nejakú predpísanú choreografiu, čím vnáša do diela prvky prirodzenosti, každodennosti. Zatiaľ čo Bobalik je (alebo sa usiluje byť) miestami až príliš precízny a každý jeho krok a pohyb sú dotiahnuté na 110 %, pohľad na Tomečkovú upokojuje, nechá nás vydýchnuť a správnym spôsobom vyrušuje z dokonalosti. Tá je, samozrejme, naštrbovaná aj vopred nepredvídateľnými pádmi objektov. Ani v tých momentoch však Bobalikovo telo príliš nepovoľuje. Ak aj je súčasťou humorného kontextu, mimika ostáva seriózna, hoci by zniesla byť viac „light“. Každopádne sú Tomečková aj Bobalik v podstate sami sebou, vystupujú sami za seba. Nie sú postavami, nepreberajú fiktívne identity. A práve ten mĺkvy, fyzický dialóg medzi nimi, v ktorom si niekedy protirečia, inokedy sa dopĺňajú, občas pokojne ignorujú, patrí k najpútavejším častiam performancie. Spoločne skladajú umeleckú kompozíciu pohybov, objektov, materiálov i tiel, ktoré si vzájomne musia predovšetkým dôverovať, aby ich spoločné úsilie bolo udržateľné.

Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová