Pozor na čiernu dieru

Sólo pôsobí ako osobná výpoveď Kašiarovej, s rozpoznateľnou poetikou dvojice Sára Arnstein a Jiří Šimek z Ufftenživot. Tá sa prejavuje predovšetkým v ich záľube komentovania každodennosti. Mieša sa v nej banálny humor a vážne výroky o živote, miestami sprevádzané doslovným pohybom. Nadľahčený ironizujúci princíp sólo Mnohodinec otvára, a v tomto prípade je postavený na mieru Kašiarovej umeleckej a civilnej osobnosti. Vďaka tomu ju po dlhšom čase vidíme v úlohe tanečníčky ‒ komičky, ktorá o sebe hovorí ako o matke a človeku, ktorý nezvláda nakúpiť v potravinách Albert. Groteskná poloha s priznaním civilnej osobnosti, ktorú Kašiarová „osídľovala“ v niektorých starších dielach, mala vždy pozitívnu spätnú väzbu od úzkej obce sústavných divákov súčasného tanca. V najnovšom diele sa tvorivý tím na Kašiarovej osobne-humornú identitu výrazne spolieha. Je otázkou, ako zaujímavo môže tento „one-woman part” pôsobiť na náhodného diváka, ktorý dlhodobú prítomnosť a dôležitosť jej persony na lokálnej tanečnej scéne nevníma.

Pantomimický a hyperbolizovaný pohyb, veľké zaokrúhlené gestá a toporné kroky v úvode neočakávane rušia predstavu tanca ako pravidelného pohybu v súzvuku s hudbou. Úvodnému prejavu navyše dominuje hovorené slovo, čím sa Kašiarovej komická rola odlišuje od zvyšku performancie. Netanečná časť tvorí heterogénne intro do občas bolestivo premenlivej štruktúry diela, ktorá má reflektovať nestálosť okolitého sveta.

Nestálosť až beztvarosť performancie kolektív autorov nezámerne dosahuje tým, že sa v nej snaží obsiahnuť doslova celý vesmír. Žiaľ, úvodná zámerná grotesknosť ich nesprevádza ďalej, napríklad ako cieľ parodizovať veľkoleposť tejto snahy. Dielo myšlienkovo pracuje s motívom nestálosti, ktorú tvorivý tím tematizuje naprieč všetkými oblasťami hmotného aj nehmotného sveta ‒ od každodennosti cez atomárnu teóriu až k metafyzickým rovinám ľudskej existencie. Pre snahu tvorcov spájať všeobjímajúce filozofické úvahy a banálnu každodennosť, vzniká aj vo formálnej rovine ťažkopádnosť.

Dielo je členené na časti s rôznou dynamikou a výrazovými prostriedkami. Sú výsledkom zámeru tvorcov zobraziť onú transcendentálnu hodnotu premenlivosti, pre ktorú sa performancia náladovo aj významovo rozdrobuje. Napriek anotovanej absencii snahy utvárať významy, je snaha poskladať čo najheterogénnejší celok rušivo zreteľná. Od autoreferenčnej polohy komičky v úvode sa Kašiarová neskôr mení na tanečníčku bez slov a pohyb jej tela sa harmonizuje s ruchom z modulárnych syntetizátorov, ktoré ovláda Tomáš Vtípil. V tanečnej časti ostávajú zbytky predošlého komického jednania v podobe gestických tanečných pohybov. Komickú civilnosť ale strieda opačný princíp ‒ štylizovanosť, ktorá sa prejavuje v pohybe aj zvuku. Premrštené rozkročené presuny po členitom molitane končia v roztrasených polohách, kedy Kašiarová predstiera stratu rovnováhy. Keď sa jej telo z pokoja príliš rýchlo dostáva do vypätého stavu, tak telesná intenzita a silnejúci hluk syntetizátora, kombinovaný s kakofonickou improvizáciou na trúbku, pôsobia jedine dojmom, že chcú zapôsobiť. Do tejto ostrosti prostriedkov sa navyše zapája kamera, ktorá sníma viaceré detaily častí Kašiarovej tela premietané na zadný prospekt zo zvukovej peny. Výstup končí obrazovou predstavou, kedy Kašiarová roztrasene vystreľuje zo zemskej atmosféry ako kozmonaut.

Motív vesmíru sa v inscenácii replikuje viacnásobne – v úvodných výrokoch o zmysle života, citáciami z kvantovej fyziky, alebo vizuálne na mikine Kašiarovej (jej nasnímaný detail sa premieta na zadný plán scény z trblietavých, penových ihlanov , čo vytvára efekt hviezdnatej oblohy). Tieto telesne a audiovizuálne „prepálené” party a doslovné vizuálne riešenia v horšom prípade trocha podceňujú diváka.

Najpozoruhodnejšie pôsobili v rámci performancie hlučné sekvencie, ktoré vytváral Tomáš Vtípil pomocou trúbky a syntetizátora. Zvukové vlny vibrovali v provizórnych sedadlách a niesli sa malou miestnosťou až na hranicu príjemnosti. Keď sa protichodne k tomu upokojilo vyčerpané telo Kašiarovej líhajúce si na penu, na plnohodnotný zážitok úplne stačila intenzívna zvuková rovina. Minimalizovanie vnemov prinieslo úľavu. Situácia umožnila prerozdeľovať pozornosť rovnomernejšie a ukázalo sa, že rozpínavosť, s ktorou sa prirodzene zväčšuje vesmír, je možné umelecky zobraziť aj inak ako preplnenosťou.