Zuzana Poliščák ŠnircováZuzana Bírešová, autorka a herečka v jednom, stavila na archetypálny príbeh o hľadaní stratených vecí. Svoju najnovšiu putovnú rozprávku O snoch a stratených topánkach pripravila hlavne pre menšieho diváka v predškolskom veku. Spoľahla sa na didaktické prvky a interaktívne momenty, kedy sa prítomnosť detí na scéne vyžaduje. Škôlkohra je kočovnou inscenáciou, pod ktorú sa režijne podpísal Vojto Koleják.
Obsah hry je veľmi jednoduchý. Hlavná hrdinka, Hana, hľadá svoje stratené tenisky. Bez nich nemôže byť, pretože práve tieto sú jej obľúbené. Ako každé iné dieťa, aj ona má svoju predstavivosť, ktorou naštartuje príbeh tenisiek. Spočiatku ide o pátranie Hany, kam sa asi jej tenisky vybrali. Trápi sa, či ich nezrazilo auto, alebo či vedia ktorá je ľavá a ktorá práva strana. Aby si spríjemnila čas, oživí (hlasovo i animáciou) svoju obľúbenú hračku – veľké makety červeno-modrých tenisiek. Neskôr si tieto tenisky – makety akoby samé tvoria príbeh. Červená teniska, nazývaná Ľavačka, putuje na povalu a do Afriky. Modrá teniska, nazývaná Pravačka alebo Pán Pravý, odchádza do pivnice a do Paríža. A spoločne navštívia cukráreň. Obe zažijú veľa dobrodružstiev, o ktorých často snívali a po ktorých zistili, že je im najlepšie vo dvojici. Na záver, po úpornom prehľadaní celej skrine, sa skutočné tenisky nakoniec predsa len nájdu. Hana si ich obuje a všetko sa šťastne skončí. Tenisky aj Hana sú rady, že sú opäť spolu, pretože takto je im lepšie a spoločné zážitky sú zábavnejšie.
Inscenácia chce deti oboznámiť s tým, ako správne prejsť cez priechod pre chodcov. Ako zistiť, ktorá strana je ľavá a ktorá je pravá. Zároveň ich chce naučiť, ako sa tancuje valčík, či dokonca ako sa „rozprávať s domorodcami“. Deti môžu vyjsť na javisko a spoločne si s Hanou všetko vyskúšať. V závere si všetci zaspievajú jednu z pesničiek.
Prepojenie príbehu tenisiek s poučeniami je skĺbené trochu kostrbato. Keďže inscenácia je tempo-rytmicky nevyvážená, diváci miestami strácajú pozornosť. Napríklad, keď Hana opäť splašene pobehuje po priestore a hľadá tenisky. Toto jej splašené hľadanie sa často opakuje. Je to akýsi princíp presunu k novej akcii so zástupným predmetom. Miestami je toto pobehovanie únavné a nepomáha ani oduševnené nasadenie herečky, ktorá so zanietením príbeh tlmočí. V tomto konkrétnom predstavení prekáža herečke aj priestor oddeleného javiska od hľadiska. Zvyčajne sa inscenácia hráva v komornejšom priestore mestských škôlok a škôl. Vtedy je herečka priamo obklopená detskými divákmi, čím sa ľahšie drží ich pozornosť a lepšie sa koncentrujú akcie. Deti spontánnejšie vstupujú do príbehu. Na klasickom javisku je to ťažšie, pretože diváci reagujú pomalšie a ostýchavejšie a herečka sa oveľa viac „nabehá“ a „natrápi“ s neustálym privádzaním a odvádzaním detí na javisko a z javiska.
V konečnom dôsledku je inscenácia ako celok zaujímavá a pre deti aj zábavná a poučná. Svojským spracovaním a vďaka hereckému elánu Zuzany Birešovej pôsobí inscenácia sugestívne. Trochu neusporiadaný príbeh je na druhej strane plný zaujímavých detailov ako sú upravené melódie ľudoviek, autorské texty piesní a „čarovanie“ so všestranne využívanou veľkou skriňou. Taktiež je tu možnosť zapojiť sa do diania na javisku a užiť si svoju chvíľku slávy. Jediné, čo sa naozaj dá inscenácii vyčítať je jej záver, ktorý zbytočne predlžuje už povedanú pointu. Záverečné zapájanie detí do spoločnej reťaze priateľstva a násilné duplikovanie pravdy o tom, že spoločne je všetko ľahšie, je už zbytočné. Rozptyľuje celkový dojem z inscenácie.
Problematická je aj uponáhľanosť herečky. Akoby sa bála, že niečo nestihne povedať alebo zahrať. Možno by stačilo zmierniť tempo, ubrať rýchlosť v rečovom prejave a nechať viac priestoru na spätnú väzbu. Taktiež by si mala herečka dávať pozor na animovanie. Zbytočné rozšafné gestá s bábkou alebo zástupným predmetom trieštia divákovu pozornosť. Bábka kmitá rýchlejšie ako hovorí, a tým stráca na autentickosti. Svetlým bodom je úplný záver, kedy sa do hľadiska rozletia cukríky (ako odmena za zapojenie sa do príbehu), ktoré zanechávajú ten posledný dojem a záverečnú spomienku na teniskový príbeh. Treba len dúfať, že sladkosť nie je to jediné, čo si deti z predstavenia odnášajú.
