Zuzana Poliščák ŠnircováInscenácia Kapitál divadla Aréna nadväzuje na projekt – píšte nám na telo! Divadlo si objednáva texty šité na mieru. Za posledné obdobie sa Aréna vyrovnáva so všetkými starými hriechmi našej krajiny (Kukura, Holokaust…).
Peter Lomnický napísal hru o kapitále, miestami o Marxovi a tiež o túžbe ľudí žiť v blahobyte, o ľudských defektoch a spoločenskej morálke. Inscenácia (i keď nie dlhá) zahltí diváka množstvom textu, ktorý odkazuje na rôznych autorov (okrem Marxa aj na Samuela Becketta, Slavoja Žižeka, Francisa Fukuyamu a ďalších). Zároveň sa vyjadruje prostredníctvom obrazov, symbolov a metafor. A to všetko doplnené hudbou rôznych štýlov priamo od DJa na javisku, ktorý mixuje hudbu z platní a vytvára patričné pozadie a nálady.
Mužská a ženská časť kapitálu
Mužská časť inscenácie je akčná, rozpohybovaná. Muži sú slová v texte, muži sú nálada, muži sú hlasy reklamných hesiel a sľubov. Skĺbenie pohybu hercov, tanečné kreácie a rozloženie v priestore spoločne s textom vytvára pozoruhodný koncert, na ktorý sa treba sústrediť, zamýšľať sa a občas odosobniť. Herci sa maľujú farbami, striekajú na seba nápisy zo šablón, obhadzujú sa čipsami a cukríkmi. Vytvárajú tým kolobeh smetiska, ktoré nás pohlcuje. Identifikujú sa s textom, aj mu protirečia. Po celý čas fajčia a používajú repliku Marxovej hlavy ako memento, ako pomôcku na dôrazy textu, ako ukážku pominuteľnosti človeka, ale večnosti jeho slov.
Ženská časť je akoby mimo tohto diania. Je komornejšia a statickejšia. Ženy vytvárajú skutočný príbeh o závisti, bolesti a túžbe niečo zmeniť. Prvý ženský monológ hovorí o živote frustrovanej ženy, ktorá svoje fóbie lieči návštevami psychológov, guruov a podobných znalcov šťastného života. Závidí svojej kolegyni Izabele úplne všetko. A Izabela završuje inscenáciu ako posledná spolu s veľkou veľrybou. Jej monológ sa nesie v duchu zhnusenia z ľudí a z toho kam tento svet speje.
Inscenácia miestami rozosmeje, pretože sa smejeme sami sebe. Už nám totiž nejde o prospech skupiny, ale o vlastný prospech. Nadávame na bohatých, ale sami k nim chceme patriť. Rozhorčujeme sa nad biedou, ale nepomáhame k jej odstráneniu. Závidíme, a pritom nemáme čo závidieť. Inscenácia je smutná, smiešna, „poburujúca“ a miestami veľmi prázdna. Ukazuje nám pozlátko nášho sveta v nie príliš hlbokej vrstve výpovede. Ale netreba jej uprieť fakt, že ju treba vidieť viackrát. Nie z pasie, ale z potreby nakopnúť sa a urobiť niečo preto, aby kapitál nevíťazil nad našou prispôsobovanou demokraciu.
