MLOKi

Prvá Slovenská tanečná platforma naozaj zblízka

Na historicky prvú Slovenskú tanečnú platformu naživo, od ktorej ubehli už dva mesiace, spomínam rada. Na rozhovory o tom, či bude, či nebude. Na ranné varenie kávy a neustále prítomný humor, s ktorým organizátorky počas festivalu plávali Bratislavou. Na krabicu zákuskov, ktorá takmer vždy plávala s nimi. Na žltú farbu a na tlačiarenskú čerň zo špeciálnej prílohy Denníka N na prstoch (aj tá cestovala s nami). Už trošku menej rada spomínam na prideľovanie finančných prostriedkov platforme odbornou komisiou Fondu na podporu umenia, ktorej som bola členkou. No aj vďaka tomuto nie ľahkému momentu som sa na platformu napojila ešte dlhší čas pred jej realizáciou. Tento článok nie je kritickou reflexiou či nebodaj odbornou dokumentáciou. Je ohliadnutím sa aktivistky súčasného tanca v Žiline, programerky v kultúrnom centre, diváčky a produkčnej podpory tohto festivalu (členku komisie zámerne vynechávam).

Pre slovenskú tanečnú scénu, hoci relatívne malú a prelínajúcu sa s tou českou, malo rozhodnutie zrealizovať druhý ročník Slovenskej tanečnej platformy aj napriek obmedzeným finančným prostriedkom obrovský význam. Okrem všetkých zjavných dôvodov, ako prezentácia umelkýň a umelcov nielen pred domácim publikom, možnosti nových spoluprác, adresovanie a zdieľanie potrieb a samozrejme prítomnosť odborníkov zo zahraničia, je to svojím spôsobom aj demonštrácia existencie, kvality a dôležitosti tejto scény. Alebo formálny výkrik: Sme tu! V podobnom duchu sa nieslo aj prvé festivalové stretnutie – moderovaná diskusia v kruhu a „pitching“ pod názvom Networkuj po slovensky. Umelci a umelkyne, kultúrni operátori a operátorky z nezávislých centier a zoskupení si rozhodne mali čo zdieľať. Mikrofón bol horúci a rezonovali témy ako slabá vybavenosť centier pre tvorbu a prezentáciu tanca, málo finančných prostriedkov, nesystematickosť a nerovnováha podmienok uvádzania predstavení či nedostatok produkčných. Napokon nás táto ľahká trpkosť nakopla k famóznej myšlienke spoločnej celoslovenskej kampane pre súčasný tanec s pracovným názvom Plastový Skok!, ktorá nám na chvíľu všetkým dávala zmysel a nádej a odľahčila fakt, že je toho naozaj neúrekom, čo môžeme zlepšovať. Toľko, že nevieme, kde začať. Každopádne priestor pre rast je a to je vždy lepšie, než nemať sa už kam rozvíjať.

Takto „načatí“ sme sa cez práve prebiehajúci festival BRAK predrali do Bratislavy, na štyri predstavenia na štyroch rôznych miestach. V Štúdiu 12 otvorila platformu Eva Urbanová s jej dielom THE ESSENCE. Eva je pre slovenské publikum relatívne nová tvorkyňa, inde ako v Bratislave pred platformou nehrala. Študovala v zahraničí, aktuálne pôsobí v Prahe a na prelome marca a apríla sa prezentovala aj na českej platforme (hoci s inou produkciou –Anomalie). Teraz sa vracia na domácu scénu. Fyzikalitou, hĺbkovým pohybovým výskumom a kontrastom medzi krehkosťou a silou v tanci bola pre mňa výborným otvorením festivalu.

Na Námestí slobody nás v rámci sprievodného programu čakalo predstavenie The Urge – medzinárodný projekt choreografky Ceren Oran v spolupráci s českým MOVE Ostrava a slovenským Tanečnom. Divácky prístupný tanečný kúsok vytvorený pre verejný priestor bol však žiaľ trochu nevyužitým momentom povedať v centre Bratislavy náhodným okoloidúcim, že sa niečo ako platforma práve deje.      

Dokonalou prezentáciou scény bol fakt, že v ďalších dvoch po sebe idúcich predstaveniach účinkoval tanečník Daniel Raček. Keď som videla ako po aktuálne veľmi obľúbenej inscenácii matter s Ankou Sedlačkovou odchádza z PAKT-u do A4-ky pripraviť sa na Abnormal Repetitive Behaviour, mohla som sa len usmiať. Uvedomila som si ten vibe malej krajiny s malou scénou, ktorý Danko výborne manifestoval svojím veselým mávaním bežiac s ruksakom na svoje ďalšie predstavenie.

Otvorenie festivalu organizačnou dvojicou Katarína Figula a Maja Hriešik pred posledným predstavením dňa sa nieslo v duchu obšírneho ďakovania, v atmosfére podpory a spolupatričnosti. Pritom každý vedel, že najväčšiu vďaku si zaslúžia práve ony za to, že to nevzdali. Asi všetci sme si uvedomovali, že nás je tam málo, že zahraničných hostí by mohlo byť (a nabudúce bude!) viac a že sme v bubline, no zároveň, že pokladáme základ, na ktorom môžeme stavať. Akokoľvek pateticky to môže znieť.           

Piatkového programu som sa v podstate nezúčastnila; okrem spoločného obeda v A4-ke. Preto aj o highlightoch programu – výživnej diskusii o spolupráci v rámci Vyšehradského regiónu, o výlete do malokarpatského lesa a najmä o návšteve Banskej Bystrice autobusom v sprievode jedinečnej dvojice Jaro Viňarský a Maja Hriešik, viem len sprostredkovane. A niečo som odčítala z unavených tvárí na sobotnom rannom networkingovom stretnutí. Každopádne obavy z piatkovej dopravnej zápchy sa nenaplnili a návšteva Banskej Bystrice – Divadla Štúdio tanca a CNK Záhrada – mala význam nielen kvôli prezentácii miest a produkcií mimo Bratislavy, ale aj pre symbolické prepojenie dvoch tanečných festivalov (po platforme začínali bystrické Dni tanca / Dance days 2023), ktoré si pred spomínanou komisiou FPU konkurovali.

Sobotné, ľahko unavené ráno bolo venované medzinárodnému networkingovému stretnutiu. Tí, ktorí sa dovtedy nepoznali, sa spoznali počas formálneho, ale celkom živého postupného predstavovania v kruhu. Zazneli možnosti prezentácie a spoluprác v rámci siete Aerowaves, príležitosti rezidencií, stáží a podpory pre umelcov i kritikov, vízie, plány i sny, kontexty pôsobenia kultúrnych operátorov, porovnávanie scén a pomenovávanie dojmov z uplynulých dní. Každý z nás do kruhu vložil to, čo považoval za najprínosnejšie. Prirodzene sme sa potom rozplynuli do malých skupiniek a rozvíjali užšie špecifikované debaty a výmeny, ktoré pokračovali aj cestou na ďalšie predstavenia.

Najskôr sme videli Soft Spot, výsledok spolupráce slovenských tanečníc Martiny Hajdyla a Sone Ferienčíkovej s maďarskou choreografkou Adrienn Hód. Zo slnečného dňa nás predstavenie prenieslo do trochu temnej performatívnej situácie, skúmajúcej vzťah tela, osobnosti a významu. Zaujímavé je, že toto dielo bolo prezentované aj v rámci Českej tanečnej platformy, kde bolo aj ocenené[1]. V lepšom prípade tento fakt svedčí o prelínaní našich dvoch scén, v horšom o lepších podmienkach pre tvorbu a zázemie v Česku, ktoré slovenskí tvorcovia a tvorkyne často uprednostňujú. Pohlcujúci a pre každého iný, vlastný zážitok, vystriedala prechádzka s krátkou prestávkou na brehu Dunaja, kým sme čakali na Custom View od Tomáša Danielisa. S týmto dielom, uvádzaným v Moyzesovej sieni, je spojený malý rozruch na scéne, keď Tomáš verejne reagoval na kritickú reflexiu od Michaely Hučko Paštekovej. A v našom prostredí nie je takáto reakcia obvyklá. Tomáš v diele prezentuje osobnú výpoveď vyzretého a skúseného tanečníka a choreografa, ktorý sa po rokoch v zahraničí vracia na Slovensko. Mnohí ho poznáme ako odhodlaného, neoblomného umelca, ktorý si vyžaduje našu pozornosť. Určite by ma zaujímalo, ako jeho výpoveď vnímali zahraniční hostia.

Rovnako autobiografická, no omnoho nežnejšia a subtílnejšia výpoveď nás čakala v Kunsthalle na poslednom predstavení Autonomy, ktoré je spoluprácou tanečnej umelkyne Sone Kúdeľovej a audiovizuálneho umelca Borisa Vitázka. Soňa je zároveň aktívnou umelkyňou i členkou produkčného tímu PlaST-u a aj na rozpor medzi umeleckou slobodou, potrebou výkonu a zárobku jej tanec poukazoval. Zažili sme príjemné spomalenie ulietaného dňa.

Deň sme ukončili v malej bratislavskej vinárni spolu s krásne cynickým čašníkom, proseccom a samozrejme krabicami koláčov, ktoré rovnako ako my, prešli všetkými predstaveniami. Neplánovaný „záverečný ceremoniál“ sme vytvorili na ulici udelením „Zvláštnej ceny za výnimočný výkon pri tvorbe prvej Slovenskej tanečnej platformy naživo“ Katke a Maji v podobe pamätnej karty s podpismi všetkých zúčastnených. Malá pozornosť na pamiatku veľkého momentu.

V nedeľu dopoludnia sme sa so Slovenskou tanečnou platformou rozlúčili hodnotiacou diskusiou za prítomnosti členiek dramaturgickej rady, účinkujúcich umelkýň a umelcov, domácich i zahraničných hostí a organizačného tímu. Asi najviac vo mne zarezonovalo zhrnutie Yasena Vasileva zo Springback Magazine, ktorý bol prizvaný ako vonkajší pozorovateľ. Dramaturgicky rozdelil predstavenia do troch línií – konceptuálna (Soft Spot, Abnormal Repetitive Behaviour The Essence), na pomedzí divadla a tanca (matter, YOLT, Charon) a autobiografická (Custom ViewAutonomy), len bystrické predstavenie At the horizon of no return sa mu nepodarilo nikam zaradiť. Okrem iného tiež okomentoval podmienky tvorby na Slovensku a vypointoval, že je dôležité zamerať sa na to, „čo vieme urobiť a ako to prezentovať doma i v zahraničí tak, aby to bolo čitateľné, malo to selling point, bolo to relevantné, aktuálne a nebolo to sťažovanie sa.“ Z nasledujúcej diskusie vyplynula zhoda, že cieľom platformy je nielen predávať a exportovať, ale najmä pravidelne a systematicky vytvárať prostredie kultivujúce spoluprácu, výmenu a spoločný rast.

Chcela by som nám všetkým, ktorí sa stretávame na scéne slovenského súčasného tanca, popriať, aby sme v tom istom duchu spolupatričnosti, priateľstva a zdieľanej vízie týchto štyroch dní fungovali počas celého roka, aby sme sa nenechali zahltiť kolobehom grantových výziev a výstupov a hoci sa všetci poznáme a vídavame, aby sme sa opäť nestretli až za dva roky.


[1] Ocenená bola za Soft Spot tanečnica Martina Hajdyla a zvláštne uznanie poroty získal aj Tomáš Morávek za svetelný dizajn k dielu.

Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová

Barbora Jombíková

Pracuje v tíme spojených kultúrnych centier Stanica Žilina-Záriečie a Nová synagóga. Má na starosti najmä divadelný a tanečný program. V najužšom tíme festivalu Kiosk robí (ako aj ostatní) všetko. Jej systematickosť a „tabuľkovosť“ je často odrazovým mostíkom pre dramaturgické experimenty odvážnejších kolegov.

Ďalšie od autora