Michaela Hučko PaštekováTancu si sa venovala na základnej umeleckej škole, následne si nastúpila na Konzervatórium J. L. Bellu v Banskej Bystrici. V tom čase tam už pôsobilo Divadlo Štúdio tanca. Do akej miery tieto dve inštitúcie v rokoch 2007 – 2011 spolupracovali?
K štúdiu na konzervatóriu ma inšpirovala najmä Lívia Balážová, ktorá je takisto z Levíc a spoznali sme sa práve na ZUŠ. V prvých ročníkoch ma učila Zuzana Hájková, ktorá bola riaditeľkou Divadla Štúdia tanca. Organizovali vtedy aj festival Štyri (+1) dni tanca pre vás, vďaka čomu sme získali prvé kontakty s tanečnicami a tanečníkmi, ktorí sú aj dnes stále súčasťou našej scény, ako Petra Fornayová, Jaro Viňarský, Dano Raček, Zdenka Brungot Svíteková, Tomáš Danielis. S niektorými z nich sme vtedy absolvovali aj workshopy. Často sme na festivale pomáhali a občas aj účinkovali. Divadlu Štúdio tanca vďačím za to, že súčasný tanec bol pre mňa od začiatku môjho štúdia nosným. V rámci školy sme chodili napríklad aj do opery, ale keď som videla prvé predstavenia súčasného tanca, pre mňa to bolo: jasné, tanec!
Prečo si potom po strednej škole išla študovať estetiku?
Zdalo sa mi, že nechcem pokračovať v štúdiu niečoho, čím som už prešla. Samozrejme, nejaké nové vplyvy, vnemy a poznatky by som získala, ale vtedy bolo pre mňa demotivujúce musieť si znova prechádzať všetkými známymi technikami ako jazz či technika José Limóna. Bola som motivovaná odísť do zahraničia a tam tancovať s nejakými súbormi, ale zároveň sa mi trocha kazili kolená. A nevedela som, ako to spracovať. Tak som sa nakoniec rozhodla ísť študovať teóriu a ponoriť sa hlbšie. Uvažovala som ešte nad dejinami umenia, ale estetika ma zaujímala viac. Predmety, ktoré sme mali na konzervatóriu zahŕňali aj dejiny divadla, výtvarného umenia, hudby… Chcela som o tom všetkom vedieť viac.
Ale na Katedre estetiky na Filozofickej fakulte UK v Bratislave sa nevyučovala teória tanca, no napriek tomu si sa tancom vo svojich teoretických prácach na škole zaoberala. Kde si získavala informácie?
Bolo to najmä o samoštúdiu. Keďže sme malá komunita, poznala som sa aj s ľuďmi z Vysokej školy múzických umení. Chodila som občas na hodiny k Marte Polákovej, spolupracovala som s ich študentkami a študentmi napríklad na bakalárskych či magisterských výstupoch, konkrétne s Barborou Janákovou či Lukášom Bobalikom. Prebiehal medzi nami kontinuálny dialóg.
Ako dôležitý bol kontakt s teóriou pre tvoju neskoršiu tanečnú tvorbu? A spomínaš si na nejaký text, autorku či autora, ktorí boli pre teba v niečom zásadní, zmenili napríklad tvoj spôsob uvažovania o tanci?
Stále z teórie čerpám a vždy mám rozčítaných aspoň päť kníh. Postupne, najmä keď som vo výskumnej, tvorivej fáze, pridávam ďalšie. Moja práca nie je len o tom, ako sa telo hýbe. Teória s praxou idú ruka v ruke. Keby som si na estetike teóriou neprešla, neviem, či by som z nej neskôr vedela vychádzať. Aktuálne mám rozčítané knihy Choreografie mysli. Úsilí. Tělesný pohyb jako časoprostorová (dis)kontinuita od Viktora Čecha, Smutné tropy od Claude Lévi-Straussa aj Critical Moves – Dance Studies in Theory and Politics od Randyho Martina. Čakám na nového Bruna Latoura. Na škole ma najviac zaujímali Gilles Deleuze, Michel Foucault, neskôr Roland Barthes. Teraz je to rôzne, pri poslednej tvorbe som čítala Alicu Koubovú a jej Myslet z druhého místa a zo slovenskej literatúry ma očaril projekt Lizy Gennart Výsledky vzniku. Je to rôzne, niekedy mi v knižke niečo nesedí, odložím ju a vrátim sa k nej inokedy. Mám zoznam konkrétnych titulov, ku ktorým sa chcem dopracovať.
Počas vysokej školy si sa teda tancu kvôli zdravotným problémom nevenovala vôbec?
Občas som chodila na hodiny tanca. Až koncom magisterského štúdia som začala pracovať na prvom tanečnom diele a tým bol Autopilot. V tej dobe som sa vôbec nepozastavovala nad tým, či to bude alebo nebude sólo. Po čase som však v konverzáciách s tanečnými kolegyňami a kolegami natrafila vždy na „ooo sólo, to je náročné“, „to ja si netrúfam“ a podobne. A mali pravdu (smiech). Je to náročné vo viacerých aspektoch, ale práve to ma na tom baví. Veľa som sa naučila, aj o sebe.
U mňa to funguje občas trochu opačne. Potrebovala som sa k návratu k tancu a k profesionálnej dráhe dostať sama. Stále som si nedokázala dobre pomenovať, a nieto už formulovať niekomu ďalšiemu, svoje pocity, vízie, nápady a celkovo, čo sa vlastne stalo a prečo som po konzervatóriu na rok tanec úplne opustila.
V každej časti z tvojej trilógie Autopilot – Autocorrect – Autonomy kladieš pohyb ľudského tela do dialógu s (pohyblivým) obrazom. Môžeme korene tohto vzťahu hľadať v tvojom vysokoškolskom štúdiu, kedy si písala diplomové práce o súvislostiach tanca a filmu či tanca a výtvarného umenia?
Chcela som siahnuť aj po inom výrazovom prostriedku, než je pohyb. Ako keby som telo samotné chcela s niečím konfrontovať, no nie s iným fyzickým telom. A to vizuálno mi fungovalo vždy najlepšie. Asi to bolo aj vplyvom školy. V bakalárskej práci Analýza pohybu vo filme Wesa Andersena Pina som rozoberala nielen tanečný pohyb, ale zaujímal ma aj pohyb kamery, montáž a rôzne pohybové kontrasty – tanečný pohyb vs pohyb áut, vlakov, chodcov… To, ako všetky tieto elementy na seba vplývajú, resp. komunikujú s tancom, je naďalej zdrojom môjho záujmu, často východiskovým momentom tvorby. V diplomovej práci Postmoderné tanečné umenie a jeho reflexia vo výtvarnom umení som sa venovala primárne tvorbe Merceho Cunninghama a jeho tvorbe s Johnom Cageom, Andym Warholom, Robertom Rauschenbergom, ale aj tvorivej praxi Trishe Brown. A opäť mám v šuplíku niekoľko konceptov, ktoré tvorivo odkazujú týmto smerom.
Do akej miery sú tvoje choreografie fixné, aký je v nich priestor pre improvizáciu? Máš koncept, ku ktorému hľadáš pohybový materiál alebo naopak?
Niekedy mám ako prvý názov (smiech). Ale inak pracujem najskôr s nejakým konceptom, významom, až následne sa formuje choreografia. Ani tá však nikdy nie je klasickou fixovanou choreografiou, skôr vytváram štruktúry, podľa ktorých sa orientujem. Pri diele Autopilot sa napríklad koncept formoval aj v spolupráci s Ivom Dobrovodským a kolektívom The Blackwood Incident. Špeciálne miesto tam mala scénografia Jozefa Čaba. Prevzali sme jeho zostavu televízorov a postavili do nej fyzické telo. Idea pre Autocorrect vznikla náhodne, keď som v novom telefóne zápasila s funkciou automatických opráv. Rozhodla som sa pracovať so samotným algoritmom, s tým ako funguje, ako nás ovláda, ako ovplyvňuje našu komunikáciu. Algoritmus som pretransformovala do diania – ako by fungoval človek, keby bol ovládaný autokorekciou? Zároveň som chcela pracovať s napätím medzi divákom a performerom – v istom diskomforte sa mali ocitnúť oni a zároveň ja. Okolo toho som stavala situácie, ktoré sa v diele Autocorrect odohrávajú.
Kde a ako zbieraš pohybový materiál?
Rada sa napríklad pozerám na ľudí, keď tancujú. Keď som na párty, je tam hlasná hudba. Človek je izolovaný v čase a priestore, nikto nič nerieši, iba sa hýbe, tancuje a zabáva. A je úplne uvoľnený. Vtedy prichádzam na najviac nápadov, cez ktoré spätne analyzujem aj svoje veci (jediná na parkete stojím a ťukám nápady do mobilu). Ale inak je to také postupné budovanie.
V prvom diele som napríklad čerpala najmä z pohybu, ktorý som nadobudla na konzervatóriu a z toho, čo sa vo mne nazbieralo po ňom. Autopilot je do istej miery odrazom môjho vtedajšieho sna navrátiť sa k tancu. Pri druhom diele Autocorrect som viac čerpala z každodennosti, ktorou sa zaoberám aj teraz. Všímala som si bežné situácie, ako napríklad prechádzanie okolo niekoho na ulici, čo občas znamenalo prekročiť nejakú bariéru. Moju pozornosť pútali rôzne strety s ľuďmi, hľadala som situácie pre mňa pohybovo zaujímavé, ktorým bežne nevenujeme pozornosť. V tom pokračujem a zbierku rozširujem, je to nekonečná studnica pohybov. V Autonomy som sa zaoberala skôr tekutosťou pohybu. Vytvárala som automatický pohyb v danom momente, ktorý vychádzal z nejakého myšlienkového pochodu. Pracovala som s denníkom a textovým mapovaním mysle, čo ma privádzalo k nejakému tanečnému pohybu. Tieto myšlienky som sa snažila spriechodniť, stelesniť a vytvoriť pohybový „flow“, ktorý nikdy nekončí, ale postupne sa buduje jeho rôznorodá kvalita.
Sólo Autonomy vznikalo počas pandémie. Začala si sa v období domácich izolácií vzťahovať k pohybu inak?
Práve čas lockdownov mi výrazne pomohol k vytvoreniu tohto diela, aj k rozmýšľaniu o tanci a pohybe či o mojom tvorivom a životnom smerovaní. Najskôr som nevedela, ako tvoriť. Zápasila som s tým, asi ako každý. Ale vďaka tomu som mohla ísť naozaj hlbšie. Pandémia nám darovala čas. To mi chýba. Postupne som si vytvorila určitú rutinu – každý deň som si napríklad zapisovala myšlienkové pochody, ktoré boli častokrát veľmi absurdné, až snové. Snažila som sa zachytiť práve tie absurdity, príznačné pre daný čas, danú dobu, dané miesto. A to isté som robila pohybovo. Vznikali rôzne experimentálne záblesky v rôznych kútoch bytu. Pohybové akcie som si natáčala, niekedy zachytávala kresbou. Z toho som potom aj v diele Autonomy vychádzala.
Pri všetkých troch sólach je východiskom nejaká osobná skúsenosť, ktorá sa však v tvojom spracovaní stáva univerzálnou. Riešiš vedome tento vzťah intímneho a verejného?
Snažím sa myslieť na diváctvo a kladiem si otázku – čo chcem, aby zažilo? Pri sóle Autocorrect som sa dostávala do rôznych interných a intímnych zákutí, ktorými som momentálne žila, no ktoré bolo náročné zdieľať, dať von. Nachádzala som však univerzálne situácie, ktoré boli v nejakej miere verejnou hyperbolou, parafrázou či odkazom na moje súkromie. Mali byť zrozumiteľné, ale zas nie tak, aby do detailov odhaľovali súkromné pnutie v pozadí (v každom sóle je určitý detail, ktorý je skrytý a čitateľný len pre úzky okruh ľudí alebo len jednu osobu). Vzťah intímneho a verejného teda riešim vedome. V diele Autocorrect cez postavenie hracej plochy, vzťah a interakciu s publikom – plocha 6 x 4 metrov je zo štyroch strán ohraničená stoličkami. A v Autonomy prostredníctvom videoprojekcie, cez prácu s textom a obrazom.
Keď to obrátime a situujeme teba do roly diváčky – potrebuješ tanečnému predstaveniu porozumieť alebo ho skôr nechávaš na seba voľne pôsobiť?
Nerada chodím na premiéry a nerada si čítam texty o predstaveniach vopred. Mám rada, keď „to“ uvidím a zažijem najskôr po svojom. Niekedy dielo viem spracovať hneď, aj ho pochopiť, a niekedy nie. A občas mi pointa docvakne fakt neskoro. Ale rada sa pozerám na veci otvorene. A najmä mám rada, keď ma veci provokujú. Keď ma to vie „nasrať“, tak je to dobre. Mám rada, keď pochopím zámer tvorcu, ale nie zakaždým potrebujeme hľadať vo veciach hlboký význam či interpretovať konkrétnu vec.
Čím je pre teba tanec? Analytickým nástrojom? Terapiou? Prečo sa mu vlastne venuješ?
Vždy som si myslela, že tanec je pre mňa jednoduchší ako rozprávanie. Stále mám pocit, že to tak trochu je. A má pre mňa čiastočne aj terapeutickú funkciu, aj analytickú. Neraz rozmýšľam abstraktne v tanci, v pohybe. Aj v živote je pre mňa jednoduchšie uchopiť niektoré veci cez pohyb. Najväčšou terapiou je pre mňa momentálne okrem tanca plávanie, bajk, fitko, bedminton, chodenie po horách a úplne najčerstvejším zážitkom je karate. Takže pohyb a tanec sú pre mňa asi podstatou fungovania, inak si to neviem predstaviť.
Zmenil sa pod vplyvom tanca za tie roky tvoj vzťah k vlastnému telu?
Veľmi. Samozrejme, čím som staršia, tým viac mi dochádza, že o telo tanečnice sa treba starať. Vlani v januári som absolvovala konečne operáciu kolena a to mi veľmi pomohlo, fyzicky aj mentálne. Naučila som sa starať sa o telo každý deň a správať sa ako tanečnica. Uvedomila som si, že telo treba trénovať, ale aj ho nechať vydýchnuť. Nejakú časť môjho života to nebolo úplne samozrejmé. Často som sa spoliehala na to, že však som mladá, ešte vládzem. Telo sa adaptuje… Ten vzťah sa určite zmenil v tom, že som dnes ku svojmu telu pokornejšia, citlivejšia. Keď viem, že moje telo na niečo nie je pripravené, pracujem s ním tak, aby to zvládlo.
S tým asi súvisí aj nevyhnutnosť balansovať medzi tvojimi rôznymi identitami tanečnice, choreografky, koordinátorky rezidenčného priestoru Telocvična, PR manažérky…
Nájsť balans je každodenná výzva! Snažím sa nachádzať ho medzi týmito troma kategóriami – prvou som ja ako tvorkyňa, druhou ja ako kultúrna pracovníčka a treťou je osobný život. Ale je to náročné. V rámci práce pre Platformu pre súčasný tanec a Telocvičňu – Rezidenčné centrum pre tanec je to neustále dotýkanie sa scény. Som neustále vo vnútri diania, často toho neviditeľného. S propagáciou a produkciou pre rôzne festivaly mám skúsenosť aj z minulosti, ale je občas náročné pracovať pre organizáciu, ktorá sa venuje vyslovene tanečnej scéne, ktorej som súčasťou. Snažím sa kategórie oddeľovať, ale vo výsledku sa to všetko veľmi prepája. Niekedy som z toho na konci dňa frustrovaná, lebo niečo nestihnem a vopred si uvedomujem, aký to bude mať dopad, ale väčšinou to funguje. Mám nastavené pravidlá, rytmus a režim.
Ako vnímaš z tvojho pohľadu aktívnej tvorkyne pozíciu súčasného tanca na Slovensku. Mení s ak lepšiemu?
Dielo Autocorrect som tvorila na koberci v sklade Batyskafu v Štatistickom úrade. Dnes máme v Bratislave konečne miesto, ktoré je zázemím pre súčasný tanec, jeho hlavný a dôležitý bod – Telocvičňu. Som na to hrdá aj na všetkých, ktorí a ktoré prikladajú neustále ruky, hlavy, duše a nezmerateľnú energiu do tohto priestoru. A najmä na kolegyňu Maju Hriešik, bez ktorej by táto scéna nestála na odpruženej podlahe. Je mi neustálou inšpiráciou. Bez Telocvične by sme boli stratení a osamelí. Stále sme však na ceste, neustále je čo v celoslovenskom priestore zlepšovať – najmä čo sa týka vybavenosti kultúrnych priestorov pre tanečné produkcie, ale aj samotnej schopnosti spolupracovať. Koprodukovať, lepšie propagovať, resp. komunikovať, vzdelávať mladšie generácie, prepájať sa „face to face“. Sú tu tvorcovia a tvorkyne, čo vyvíjajú v tomto smere nemalé úsilie, napríklad mimoOs, konkrétne Barbora Janáková a Eva Priečková. Bola by som tiež šťastná, keby sa prestalo v niektorých kultúrnych centrách z dramaturgických pozícií povzdychávať: „Čo si to tí tanečníci vymysleli, tomu nerozumiem…“ Je to o zmysluplnej komunikácii a vôli opýtať sa, vzájomne sa učiť. Ja keď niečomu nerozumiem, opýtam sa, dám feedback. Mám pocit, že ten stále niektorí ľudia neradi počujú. A v nejakom momente som si uvedomila, že aj keď ho oni dávajú mne, nevedia ho často správne formulovať. To sa tiež treba naučiť. V Telocvični sa tomu veľa venujeme. O metódach spätnej väzby ma veľa naučila Zdenka Brungot Svíteková, ktorá u nás viedla workshop k tejto téme a stále sa to učím.
Ak by si sa na slovenskú tanečnú scénu mala pozrieť cez optiku teoretičky – vedela by si popísať nejaké jej spoločné charakteristiky?
Netrúfam si definovať špecifiká slovenskej tanečnej scény, hoci sa ju aktívne snažím sledovať. Nachádzame tu prelínanie v témach, ktorým sa tvorcovia venujú a odrážajú tak slovenskú spoločnosť – mentálne zdravie, materstvo, starnutie a pod. Keby som sa pozrela čisto na pohybový prejav, mám pocit, že je veľmi rôznorodý. Sú tanečníci, ktorí pracujú s choreografiou v klasickejšom slova zmysle, s komplexnejším pohybovým slovníkom (Lucia Holinová, Tomáš Danielis) alebo na druhej strane s explóziou tanca a fixnej choreografie (mimoOs). Vzniká aj viac vecí, ktoré vychádzajú zo somatických praxí, ktoré sa zaoberajú fyzickým bytím a pohybovými situáciami. V takých dielach je dominantný performatívnejší prejav, nie tanečný, čo je dosť komplikovaná záležitosť aj z hľadiska teórie. Definovať, čo je vlastne performancia, nie je dnes jednoduché, lebo v tanci je to iné ako vo výtvarnom umení, odkiaľ pojem pôvodne pramení. Vzniká veľa nových pomenovaní pre diela, ktoré ich pomáhajú lepšie pochopiť. Ani ja neviem vlastné sóla žánrovo jednoznačne pomenovať. Myslím si ale, že je potrebné si uvedomiť tento fenomén a rôzne existujúce prúdy. Tanec má svoju bohatú históriu a to, kam sa jeho stále súčasnejšia podoba uberá a v akom spoločenskom a geografickom kontexte, je dôležité sledovať, prijímať, analyzovať, akceptovať, spoznávať. Každý pozná Moneta, ale málokto Rudolfa Labana či Trishu Brown. Tanec je prchavé umenie už od začiatku. Preto má ťažkú pozíciu. Na Slovensku sme v tomto chápaní pozadu. Občas aj ľudia z „brandže“ nechcú ďalej bádať. To je škoda.
Počas Nu Dance Festu sme ťa mohli vidieť ako performerku aj ako účastníčku „akčného rozhovoru“ v rámci projektu Choreograf v ringu. „Rozhodca“ a moderátor Honza Malík si pozval v jednom kole teba a Soňu Ferienčíkovú. Aký bol tvoj pocit z tohto „umeleckého súboja“?
Nepochybujem, že zámer konceptu Choreograf v ringu bol dobrý. Pozvaná som bola a prichádzala som doň z pozície choreografky a tvorkyne a odchádzala som s dojmom, že tento aspekt absentoval. Štruktúra, resp. scenár, sa v poslednom kole ringu s podtitulom Soňa & Soňa zmenil zrejme preto, aby som nebola „príliš pripravená“. Jeho tvorcovia vedeli, že som ako diváčka absolvovala všetky ringy počas festivalu. No mám pocit, že tým spochybnili, že mám vlastné odpovede, vlastnú cestu a iné špecifiká toho, ako som na scéne ukotvená. Tomu sa vôbec nevenovala pozornosť. Namiesto toho nám boli položené vzájomne nesúvisiace otázky o rozšírených aspektoch práce tanečných tvorcov, akými sú manažment či propagácia. O tom, ako v tvorbe myslím, reč nebola.
Záverečné kolo, v ktorom sme si mali predstaviť, aké predstavenie by sme vytvorili, keby sme mali nekonečný zdroj financií, bolo v slovenskom kontexte skôr frustrujúce, hoci pre niekoho možno vedelo byť dobrou snovou rekreáciou. V štruktúre ringu mi chýbal kontext, bolo to splývanie na vode, nie plávanie v nej. Odchádzala som prehodnocovať a bilancovať mieru syndrómov vyhorenia. Ustála som to, ale neviem, či a aký to malo zmysel pre mňa i pre divákov. Možno si na to odpoviem, keď to uvidím na videu.
Sólom Autonomy tvoja trilógia vyvrcholila, niečo sa možno uzavrelo. Púšťaš sa do niečoho celkom odlišného alebo zachováš istú obsahovú či estetickú kontinuitu?
Bola to veru výzva, že čo ďalej. Mala som v hlave niekoľko konceptov. Otváram zásuvky s materiálom, ktorý som nazhromaždila, ale nepoužila, keď som vytvárala sóla. Chcela by som sa teraz venovať práci s viacerými performermi a performerkami. Rozmýšľam nad triom, do ktorého som už aj oslovila jednu tanečnicu a jedného tanečníka. Jasné je, že v spolupráci budem pokračovať s multimediálnym umelcom Borisom Vitázkom (začíname testovať nové nápady). Stále to bude trochu nadväzovať na doterajšiu tvorbu a estetiku, ale východiskom nie je moja osobná skúsenosť či motivácia, skôr zvedavosť. Zaoberám sa teraz skúmaním prejavov ADHD a úzkostných porúch. Ešte neviem, ako presne sa to pretaví do nového diela. Ale ostávam pri východiskách z rôznych situácií, z rôzneho typu napätia. To som vlastne robila aj predtým. Zaoberám sa napríklad situačným napätím v medziľudských vzťahoch rôzneho typu. Kedy a ako niečo zatajované, nevypovedané na vzťahy vplýva, čo sa vtedy deje a ako sa v takej situácii ľudia správajú? Čo robí telo? To sú náčrtky toho, čo ma aktuálne zaujíma. Som nadšená tichá observerka, to je asi v koreňoch, ale snažím sa vedome prechádzať do iných pozícií. V tvorbe aj v živote. #growing
Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová
