Autonómnosť rôznych oblastí

Tanečníčka nadväzuje na projekty Autopilot a Autocorrect, v ktorých okrem iného reflektovala najmä témy automatického fungovania človeka a multitaskingu. V poslednej časti trilógie prichádza Kúdeľová s témou autonómie. Uvažuje o nej v spojení s umeleckou činnosťou, ale tiež myslením, ktoré ovplyvňujú aj okolité vnemy.

Začiatok prebieha už počas príchodu divákov do sály. Tlmené zvuky a šepot navodzujú spolu s polohou, v akej sa performerka nachádza, meditatívnu atmosféru. Kúdeľová v sprievode tichého slova pripomínajúceho chod myšlienok „tancuje“ len svojimi rukami. Výraznejšia pohybová aktivita prichádza až pri usadení posledného diváka. Performerka v choreografii prechádza postupným vývojom. Uvedomovaním si svojej vlastnej autonómnosti sa jej rýchle a trhané pohyby, ktoré podčiarkuje rovnako ladený intenzívny zvuk, stávajú viac plynulými. Zmietanie sa uprostred svetelných lúčov, hľadanie samostatnosti v spleti myšlienok a vnemov postupne strieda ladnosť a ľahkosť bytia.

Dôležitou súčasťou diela je vizuálna stránka, ktorú spolu s hudbou vytvoril vizuálny umelec Boris Vitázek. Projekcia, na ktorej sa objavuje Kúdeľová v rôznych situáciách, je tvorená animáciami a videami – často s niekoľkominútovou stopážou, nie veľmi dynamickými, upriamenými na jednu činnosť. Prebieha simultánne s pohybom na scéne, pričom choreografiu často dopĺňa. Vizuál a tanec sa tak snažia tvoriť jednotu a fungovať súčasne, ale miestami sa zdá, že jedna stránka prevyšuje druhú, a tak sa občas svojou autonómnosťou „predbiehajú“. Víťazne z tohto „súboja“ častejšie vychádza Vitázkov vizuál, ktorý na seba vo väčšej miere strháva pozornosť. A tak Kúdeľová síce vykonáva pohybovo atraktívne sólo, ale vo vzťahu k projekcii miestami zaniká.

Koncept spojenia vizuálu a pohybu reflektuje aj témy, ktoré chcú tvorcovia prostredníctvom diela komunikovať. Zamýšľajú sa nad autonómnosťou nás samých, našich myšlienok a konania, ako aj nad procesom tvorby a jeho nezávislosťou. Na umelca často vplýva veľké množstvo vonkajších vnemov a nájsť autonómiu v tejto spleti nemusí byť jednoduché. Dlhé video zábery zobrazujú Kúdeľovú ako fajčí cigaretu, bicykluje sa po tmavej ceste alebo sedí v rôznych polohách na kresle. Práve posledný menovaný obraz môžeme výraznejšie vnímať ako zahĺbenie sa do seba samej, kedy sa dostáva na hranicu bezpečia, na ktorej balansuje medzi kreatívnou aktivitou a padnutím do vôd nečinnosti. Kúdeľová v istom momente akoby až splývala s kusom nábytku, čím dáva najavo možnosť zahltenia myšlienkami, respektíve poukazuje na priestor, kde sa to môže stať, a zrejme aj preto sa postupne stáva ústredným motívom projekcií samostatne poletujúce kreslo. Na projekcii sa okrem iného objavuje aj slimák v realistickej podobe. Najskôr ho môžeme interpretovať ako parazita, ktorý sa v animácii plazí po tvári Kúdeľovej. V tomto okamihu počujeme aj jej slová vyjadrujúce strach a zhnusenie z tohto živočícha. Neskôr vidíme slimáka a performerku v objatí – akoby odrazu dokázali spolunažívať. Zviera, ktoré môže vyvolávať negatívne emócie, sa postupne stáva Kúdeľovej „spriaznenou bytosťou“. Vzhľadom na témy, ktoré performerka v inscenácii komunikuje, sa tento obraz dá interpretovať ako absolútna rezignácia voči vonkajším vnemom, kedy nám už nič nemôže prekážať a môžeme sa oddať vnútorným pochodom. Tak ako sa v diele hermafrodické zviera spája s Kúdeľovou – či už dobrovoľne alebo pod vplyvom osobnej rezignácie ‒ tak sa naše myšlienky spájajú s okolitým svetom a adaptujú sa naň.  

Vzhľadom na situáciu, v ktorej sme sa posledné mesiace nachádzali, je zrejmé, že sa tvorcovia inšpirovali aj pandémiou a lockdownom. Či už ide o témy v diele alebo o animáciu, v ktorej sa Kúdeľová objavuje uprostred vznášajúcej sa bubliny. Možno práve takej bubliny, ktorú sme si počas pandémie nechcene vytvárali, a tak sa ešte väčšmi prehlbovali priepasti medzi našimi činmi a úvahami. Premýšľanie nad všakovakými podnetmi sa zintenzívňovalo a prirodzene sa tak stávalo ústredným bodom nás samých.

Dielo Autonomy ponúka mnoho impulzov na uvažovanie týkajúcich sa autonómnosti medzi myslením a konaním, resp. tvorivou činnosťou. Otázky v nás pýtajúce sa na dôvody, príčiny či dôsledky nášho konania prehlušujú skutky a stávajú sa tak dominantnými. Prečo to robím? Má to zmysel? Je to vôbec potrebné? Tvorcovia sa skrz dielo zamýšľajú nad oddelenosťou mysle a činu aj zo svojej profesijnej pozície. Autor v procese tvorby dokáže skĺznuť do vôd nečinnosti a sám seba zahltiť množstvom otázok. Ako nájsť nezávislosť medzi myšlienkovými pochodmi a pohybom? A nebolo práve pandemické obdobie skúškou našej autonómnosti?