MLOKi
Tomáš Danielis: CUSTOM VIEW. Assisted solo (foto T. Bokor)
Tomáš Danielis: CUSTOM VIEW. Assisted solo (foto T. Bokor)

Na ceste k transindividuálnemu ja

Transindividualizmus, tak ako je definovaný Bernardom Stieglerom, je pre mnohých sociológov, filozofov a teoretikov umenia najdôležitejším konceptom súčasnosti. Nastupuje po koncepte individualizmu dvadsiateho storočia a prináša nové individuálne a sociálne paradigmy. Custom View je dielo, ktoré svojou témou a formou reflektuje tento proces. Michaela Pašteková sa vo svojej recenzii na toto moje dielo Za všetko (opäť) môže kontext pýta mnohé otázky a pochybuje o opodstatnenosti jeho existencie. Preto som sa rozhodol na jej text reagovať. A možno to bude prínosné pre celú tanečnú obec – tvorivú i kritickú časť.

V prostredí slovenského súčasného tanca nie je časté, že by tvorca verejne reagoval na to, čo o ňom recenzent alebo recenzentka napísali. Skôr sa uspokojíme s kuloárnymi, viac-menej skrytými reakciami. V zahraničí sú takéto reakcie bežnejšie, aspoň u etablovaných tvorcov. Z mojej skúsenosti sú vnímané v rámci súbežných kritík, kontextu miestnej a medzinárodnej scény i produkčno-distribučného cyklu, ktorého sú kritiky dôležitou súčasťou.     

Aj vďaka snahe rôznych platforiem ako sú MLOKi, PlaST či časopis Tanec síce u nás vzniká omnoho viac tanečných recenzií ako v minulosti, no neuvažuje sa nad ich dopadom. Niektoré reflexie tvorcov posmelia či kriticky zhodnotia dielo a podajú správu o tom, čo na diele možno zlepšiť. Iné môžu byť aj výzvou na pochopenie, čo dielom vlastne autor či autorka povedali. Recenzia na moju inscenáciu Custom View, ktorú napísala Michaela Pašteková je práve takouto výzvou.

Recenzentka môže dielo vnímať akokoľvek, hlavne ak ide o také dielo, v ktorom tvorcovia pracujú so špecifickým prístupom konfrontujúcim konceptuálne umenie, konkrétny text, poéziu a abstrakciu tanca. Michaela Pašteková sa však podľa mňa v svojom texte zaplietla do viacerých tvrdení, ktoré boli v predstavení priamo vypovedané, ale aj ňou vyfabulované. Píše, že dielo v nej vzbudzuje pochybnosť o oprávnenosti existencie, že je tvorcami vykradnuté z iných diel: „Po 21&counting je pre mňa nová performancia skôr sofistikovanou nápodobou tej starej a pochybujem o opodstatnenosti jej vzniku. Ale možno to naozaj celé vnímať ako Wittgensteinove jazykové hry.“ Alebo: „Popri citovaní a vykrádaní iných diel je ďalšou z Danielisových zručností umenie sťažovať sa, ktoré vycibril do absolútnej dokonalosti.“ V inscenácii pritom citácie priznávam a sú tam iba v rozsahu ôsmich viet a prepracovanej desaťminútovej choreografie – vo vyše hodinovom predstavení a v päťdesiatich minútach tanca.

Autorka uvádza v recenzii aj podnetné postrehy o tanečnej akcii, zamýšľa sa nad možnosťami vnímania celého diela. A vôbec, považujem za skvelé, že sa na písanie recenzie odhodlala a vyslovila svoj názor. Avšak mne sa zdá, že aj z jej najmenšej pozitívnej reakcie trčí kus irónie. Príkladom je možno vtipné, ale veľmi nepresné prirovnanie, z ktorého vyplýva, že v 21&counting či v iných mojich inscenáciách, si texty len tak improvizujem. Nemenej zavádzajúca je „doznaná inšpirácia“ Custom View s tvorbou Jérôma Bela. Inscenácie ako Veronique Doisneau či Cédric Andrieux považujem za majstrovské kusy. Áno, je tu spojitosť v tom, že všetko sú to portrétne diela a mám ich naštudované. Ale Custom View, na rozdiel do Belových diel, používa vrstvenie tém, hru s odkazmi a ich reflexiou, či režijné vrstvenie cez formát asistovaného (autoportrétneho) sóla. U Jérôma Bela vidíme redukciu k čistej a jednoduchej sociológii na scéne v režijnej skratke. Jeho zaujíma jednotlivec. Mňa cesta k transindividuálnemu človeku.

Ako tvorcovi mi chýba, a to nielen v tejto konkrétnej recenzii, diskusia o štruktúre a kompozícii diel. O ich sémantike, dopadoch či estetike. Custom View je metaperformancia, v ktorej je Marek Godovič v pozícii live dramaturga, komentujúceho, usmerňujúceho dianie na scéne a tak poskytujúceho vlastnú interpretáciu a nadinterpretáciu. Subjektom a objektom som ja ako performer. Použitím formátu autoportrétu sa otvára priestor pre základnú otázku: Ako vníma divák tento subjekt-objekt? Teda, ako vníma iného človeka, jeho, ale aj svoju realitu. A nie je to len o téme, ale aj o inscenačnom prístupe. Základná štyridsaťminútová choreografia s kontinuálnym vývojom pohybového slovníka je prerývaná textami a integruje dve improvizačné plochy. Ďalej využíva fotografické softboxy miesto tradičného svietenia v konceptuálnom prístupe k svetelnému dizajnu.

Nejde mi o to, aby autorka došla k presnej interpretácii diela, teda k tomu, ako a čo tvorcovia zamýšľali. Žiadna „správna“ interpretácia neexistuje. Je tu sloboda vnímania a názoru, ktorá nás všetkých vzájomne obohacuje. Avšak je dôležité podať názor tak, aby nebol na úrovni subjektívnej irónie a sarkazmu, čo sa v prípade tejto recenzie deje pomerne často. Ideálne by bolo názor vyargumentovať. A to sa naopak v recenzii deje pomerne málo. Celá recenzia potom zostáva na úrovni subjektívnych domnienok, ktoré viac ako k poctivej reflexii smerujú skôr k poskytnutiu priestoru pre verejnú degradáciu zúčastnených tvorcov, redukciu tém, či k obmedzeniu možnosti dielo ponúknuť aj niekam ďalej, napríklad na festivaly. A to by sa nemalo stávať. V žiadnom kontexte.