Žena vie buď variť alebo písať, divadlo buď baviť alebo burcovať

Postavy spája fakt, že napísali prelomové kuchárske knihy. Angličanka Hannah Glasse vydala v roku 1747 Art of cookery, Češka Magdalena Dobromila Rettigová v roku 1826 Domácí kuchařku a Francúzka Marie Ébrard La bonne cuisine v roku 1927. Vo svojej dobe vzbudili podozrenie, už len preto, že žena vie údajne „buď variť alebo písať, ale nikdy nie oboje“. Do „Kafíčkovej spoločnosti“ madam Rettigovej, ktorá sa v nebeskej čakárni sformovala, patrí aj zástupca slovenskej gastronómie Ján Babilon, autor Prvej kuchárskej knihy v slovenskej reči (1870). Problémom skupinky je, že v čakárni im nefungujú všetky zmysly a vychýrené osobnosti kuchárskeho cechu trpia bez možnosti ochutnávať a ovoniavať. Čakajú, kým sa dostanú do nebeskej kuchyne, kde sa im ich schopnosti vrátia. Majú však jednu dôležitú úlohu: pripraviť dobrú večeru pre istého hladného Generála a tým zabrániť zničeniu celého sveta. Ich spoločná pizza z prvotriednych ingrediencií ani guľáš dochutený čiernym korením nazbieraným priamo v Indii však nezabrali.

Žiškov text má parametre rozhlasovej hry a to sa odráža aj na forme inscenácie. Väčšinu času stoja herečky a herec za zástenou siahajúcou po ich pás – akoby za kuchárskym pracovným stolom a deklamujú značné množstvo textu. Tom Ciller navrhol scénu tak, že drobnými prestavbami dochádza k zmene priestoru diania. Trh vzniká tak, že dosky stola sa menia na tabule s nápismi predávaného tovaru, alebo prejdením pred zástenu vzniká dojem barového pultu, pri ktorom spoločnosť postáva a popíja alkohol. Scéna s hadom, ktorý obmotá Rettigovú zberajúcu čierne korenie, sa zas koná na pulte. Hada predstavuje – tematicky – rúra, ktorá v kuchyniach odvádza vzduch z digestorov. Ďalšími rekvizitami sú historické mlynčeky na kávu, fľaše, lieviky či hrnce. Sklenené dózy naplnené cestovinami a vínové poháre sú zároveň aj zdrojmi zvukových efektov. Hudobnú stránku inscenácie vytvárajú reprodukované úryvky z Gershwinovej orchestrálnej skladby Rapsódia v modrom.

Vo Viole vznikajú jedinečné a netypické herecké spojenia. Do interného hereckého súboru divadla patria Jana Jenčová a Miroslav Bodoki. Jaroslava Sisáková je herečkou prešovského rusínskeho Divadla Alexandra Duchnoviča a Anna Čonková zas členkou súboru Bratislavského bábkového divadla. Každá z účinkujúcich prináša najmä pokojnú, neexponovanú rovinu svojho herectva a pridáva jemnú jazykovú nuansu. Kým Čonková ako Rettigová hovorí celý čas česky (herečka študovala na pražskej DAMU a pravidelne hosťuje aj na českej divadelnej scéne, takže češtinu má výbornú), zvyšné herečky do svojho jazykového prejavu primiešavajú anglické, respektíve francúzske slová tak, aby boli ich repliky zrozumiteľné všetkým. Bodoki ako zástupca slovenského národa má priestor aj na expresívnejšie výstupy, jednak v časti, kde hrá opitosť, alebo pri rôznych vtipných bonmotoch o našom národe („Nás Slovákov poriadok vykoľají, rozčúli a nahnevá.“). Pre inscenáciu je typická žiškovská nekonfliktnosť, uhladenosť, miernosť, čistota a také sú aj herecké výkony.

Tak ako autor nevložil konflikt do textu (nereflektoval ani tému ženskej či národnej emancipácie, ktorú so sebou život vybraných osobností nesie), tak ho nenachádzame ani v dianí na javisku. Ešte aj ohadzovanie cestom na pizzu je tu zobrazené v takmer nekontaktnej štylizácii. Čisto a uhladene pôsobia aj kostýmy, ktoré Ciller vytvoril s použitím fundusu svojej matky, kostýmovej výtvarníčky Márie Cillerovej. Majú historizujúci ráz, ktorý vytvárajú dobové klobúky či korále, v prípade Rettigovej ide o odkaz na ľudový kroj. Bon Appetit! je inscenácia (aj) pre konzervatívnych divákov a diváčky – pre tých, ktorí hovoria, že si chcú ísť do divadla oddýchnuť. Divák z opačnej typologickej škály by si aj pomyslel, že v čase prvého výročia invázie Ruska na Ukrajinu je toto až nepatrične neangažované. Obzvlášť pri neodbytných asociáciách, ktoré sa ponúkajú pri postave Generála, čo chce zničiť svet. Pointa, že by ho deštruktívne chúťky možno prešli, ak by sa dobre najedol, by bola vtipnejšia v mierových časoch. Netreba však v „komédii pre gurmánov“ hľadať ingrediencie, ktoré do nej nepatria. Bon Appetit! ponúka distingvovanú zábavu a dôležité je aj to, že prízemný humor medzi jej prísadami nie je. Stačilo by jej trvanie z aktuálnych deväťdesiatich minút o čosi skrátiť a môžeme podávať.

Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová