MLOKi

Zaslúžime si krásu?

Umberto Eco v jednom zo svojich textov hovorí, že ak by ste sa ho opýtali, čo je to krása, odpovedal by pravdepodobne parafrázou výroku sv. Augustína o čase: „Pokiaľ sa ma na to nikto nepýta, viem to; pokiaľ to chcem vysvetliť tomu, kto sa ma na to pýta, neviem to.“ Alebo by si vraj upravil výrok Dina Formaggia o definícii umenia a odvetil by: „Krása je všetko, čo kedy ľudia nazývali krásou.“ K relativistickému chápaniu krásy sa prihlásili aj tvorcovia tanečnej inscenácie BESI – choreograf Milan Tomášik a režisér, dramaturg a autor hudby Jakub Mudrák.

Spoluprácu si Tomášik s Mudrákom vyskúšali už v roku 2019 pri tanečnom diele Pokrm, kde využívali aj prvky divadelného jazyka. BESI sú žánrovo čisté, tanečné a trúfam si hneď na úvod konštatovať, že aj vďaka tomu pôsobia vo výsledku ako vycibrenejší a presvedčivejší umelecký kus. Motívom vzniku inscenácie sa stala otázka krásy. „Ako chápeme krásu v súčasnosti? Čo je dnes vskutku krásne? Akú hodnotu nadobúda krása v čase zrelativizovaných hodnôt? Ovplyvňuje zmysel pre krásu fungovanie spoločnosti či medziľudské vzťahy?“ pýtajú sa tvorcovia v anotácii. Počas hodinového predstavenia nás prevedú rôznymi formami odpovedí na položené otázky, obrazmi vnímania krásy, jej utvárania, ale aj postupného rozkladu či spochybňovania. Titul dostal názov BESI a nie Krása aj preto, že autorov viac zaujímali práve momenty a spôsoby deštrukcie tejto zásadnej estetickej kategórie. BESI ako zdroj temna, ktoré dokáže vyzývať krásu vo všetkých jej (z podstaty krehkých) definíciách. Od úžasu a očarenia sme schopní veľmi rýchlo skĺznuť k odporu a odsudzovaniu, niekdajší ideál sa v inej dobe môže stať bremenom a morálne hodnoty sa odrazu javia ako falošné.

Všetky tieto (vnútorné i vonkajšie) znepokojenia predstavujú BESI v niekoľkých jasne členených obrazoch za pomoci veľmi minimalistických nástrojov s maximálnym účinkom: precíznej choreografie, intenzívnej hudby, striedmeho, no efektného svetelného dizajnu a jednoduchej rekvizity – čiernych drevených hranolov. Na scéne nie sú prítomné žiadne ďalšie objekty. Pôvodne malo prázdne javisko simulovať galerijný priestor a hranoly mali predstavovať fragmenty obrazov rámu. Z tejto úvahy napokon autori upustili, čím si otvorili cestu k väčšej abstrakcii a otázky krásy mohli vztiahnuť aj na mimoumelecké kontexty.

Vizuálna strohosť (ešte podčiarknutá čiernymi kostýmami Ivany Mackovej) stavia všetky vymenované zložky inscenácie do rovnováhy. Hudba Jakuba Mudráka, ktorá by zniesla aj samostatný soundtrack, nie je kulisou tanečnému pohybu, ale vychádza priamo z choreografie, je jej predĺžením. Definuje atmosféru, dotvára význam jednotlivých scén či vizuálnych asociácií. Miestami je ťaživá, industriálna, občas ostro rytmická, inokedy sa rozpadne do abstraktnej disharmónie. Výrazový a obsahový kontrapunkt v nej funguje rovnako ako v choreografii. Opakujúci sa zvuk či kolektívny choreografický prvok môžu pri prvom pohľade sugerovať upokojujúcu symetriu či obdiv nad zladenosťou tanečníkov, no až náhla dekompozícia či nový parazitujúci pohyb skutočne rozvibrujú divácke vnímanie. Alebo aj nie. Hodnotiace súdy sú predsa dnes relatívne a vysloviť, že je niečo krásne alebo oku lahodiace, sa skôr bojíme.

BESI nie sú naratívne, nepracujú vyslovene s príbehovým oblúkom. Jednotlivé podobenstvá krásy či jej protikladov však tvoria konzistentný celok a súčasne ponechávajú dostatok voľnosti diváckej obrazotvornosti. Jedným z hlavných referenčných zdrojov tanečného diela je stredoveká francúzska veršovaná skladba Román o ruži, ktorej autormi sú Guillame de Lorris a Jean de Meung. Podľa Jakuba Mudráka bola literárna predloha inšpiráciou pre choreografický materiál a výrazne ovplyvnila tiež vizuálne stvárnenie inscenácie. Nie je prekážkou, ak dielo nepoznáte – pri niektorých obrazoch je konkrétny príbeh či alegorický výjav odčítateľný, inde môžete nechať tanec pôsobiť bez dôsledného významového dekódovania. Jedným z najkonkrétnejších obrazov je scéna, v ktorej na tanečnicu „útočí“ dav pomyselnými šípmi (v Románe o ruži sa vyskytuje tzv. Amorova armáda). Tej sa najskôr darí zásahom uhýbať, následne však akési očarenie oslabuje jej koncentráciu a ona dostáva smrteľný zásah. Alebo zásah sebalásky? Ak by sme stredoveký kontext nahradili žitou súčasnosťou, môžeme v šípoch hľadať metaforu našej zraniteľnosti. Vo virtuálnom priestore sa o(d)streľujeme a zraňujeme bez ohľadu na následky, lajkami nastavujeme iluzórne kritéria krásy a kvality.

BESI mali premiéru v online priestore, hoci boli pripravované pre živého diváka. Virtuálna forma bola nevyhnutnosťou a Divadlo Štúdio tanca si bolo vedomé jej limitov. Nestavilo všetko na jeden statický širokouhlý záber, ale predstavenie bolo snímané viacerými kamerami, celky striedali polocelky, detaily. Zvolený prístup umožnil priblížiť sa občas tanečníkom bližšie, zhliadnuť ich mimiku a do istej miery nahradiť chýbajúci pocit telesnosti, no súčasne dynamika predstavenia bola divákom vnucovaná a nemohli si sami kontrolovať trajektóriu pohľadu.

Tanečné dielo BESI potvrdilo kvalitu aktuálneho medzinárodného súboru Divadla Štúdio tanca. Ansámbel pôsobil sebaisto – v tanečnom prejave aj vo výraze, hoci ten je naplno možné posúdiť asi len pri živom diváckom zážitku alebo špecifickom online formáte. Krásu dokázali vyjadriť, no vzápätí aj poprieť v tanečnom pohybe, ale aj vo vzájomných neverbálnych dialógoch. K presvedčivosti možno prispela aj pandemická skúsenosť, ktorá vystavuje skúške morálne hodnoty, medziľudské vzťahy, ponúka iné estetické skúsenosti a najmä prebúdza naše vnútorné besy. Čo nás kedysi dokázalo ohúriť, možno v nás teraz vyvoláva odpor či zdesenie. Kozmický rád sa rozpadá a my sa možno potrebujeme vrátiť k otázke, ktorú kedysi položila avantgarda – zaslúži si vôbec tento svet krásu?


Choreografia: Milan Tomášik
Réžia, dramaturgia, hudba: Jakub Mudrák
Scénografia a kostýmy: Ivana Macková
Účinkujú: Tibor Trulik, Michaela Mirtová, Jason Yap, Laura Carolina Garcia, Bartosz Przybylski, Julie Charalambidou

Premiéra (online): 6. február 2021

Podujatie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Realizované s finančnou podporou Banskobystrického samosprávneho kraja.


Michaela Pašteková

Michaela Pašteková

Vyštudovala estetiku. Od roku 2005 učí na VŠVU v Bratislave, je členkou redakčnej rady mesačníka Kapitál. Posledné dva roky pôsobí v dramaturgicko-produkčnom tíme festivalu Kiosk v Žiline. 

Ďalšie od autora