Vlčie hrdlá beznádejných detí

Beznádej umiera posledná vytvorili Peter Tilajčík a Michaela Fech pod hlavičkou ich novovzniknutého združenia H.R.H. V istom zmysle môžeme cez toto dielo spoznať autorskú poetiku tejto tvorivej dvojice, a to bez zásahu iných režisérov či režisérok, s ktorými dovtedy zvykli pracovať (napríklad Blahom Uhlárom). Napriek tomu v Beznádej umiera posledná smerujú k spôsobu výpovede, s akým pracujú aj v rámci iných platforiem. Štruktúru diela tvorí koláž výstupov, ktoré na seba priamo nenadväzujú. Ide o dialógy „in medias res“, ktoré spoločne vytvárajú kompaktný príbeh dvoch detí. Dielo je inšpirované románom Szilárda Borbélyho Nemajetní. Hoci tvorivý tím tento fakt nikde neuvádza, jednotlivé scénické výstupy vystihujú životný stav postáv tak presne, až vzniká pocit, že toto dielo plynie presne ako román skúmajúci detskú psychiku v bezútešnom svete.

Fech a Tilajčík predstavujú deti, ktoré vyrastajú v nekonkretizovanom, ale zjavne drsnom prostredí. Stretávajú sa so životnými situáciami, ktoré sú o to náročnejšie, že ich zažívajú ako deti (napríklad samovražda matky). Musia sa správať dospelo, no dvojica zobrazuje najmä to, ako ich nahlodáva smútok a agresia okolia a oni sa snažia s danými situáciami vyrovnať. Ich detský svet je nasiaknutý negativitou a aj ich naivné „čisté“ duše sú zvláštne poškvrnené správaním, ktoré preberajú od „skazených“ dospelých. Je to obraz nehostinného drsného dedinského prostredia, kde deti vyrastajú v krutých podmienkach, v ktorých sa im nedostáva pomoc (v niečom pripomína isté časti Slovenska). Násilie sa do nich vpisuje a oni hľadajú obyčajnú radosť, napríklad v synchrónnych choreografiách na popové piesne.

Performancia sa odohrávala na súkromnej záhrade. Na dvore, ktorý je od okolia oddelený plotom, bola vytvorená inštalácia, na trávniku rozmiestnené rôznorodé predmety – vľavo stál vrak žltého auta, zo stromu viselo na špagátikoch množstvo voskových masiek, vpravo bolo vidieť vianočný stromček či osvetlenú studňu. V tomto prostredí stáli performeri Peter Tilajčík a Michaela Fech v ružových kostýmoch so zlatými detailmi. Kostýmy svojím strihom (napríklad volány) na jednej strane vytvárali dojem akýchsi bábik, zlaté flitre naopak naznačovali ich vynútenú dospelosť.

Dvojica performerov sa o seba opiera čelami a spolu sa nakláňajú zo strany na stranu. Ich rovnováha je narušená, pôda pod nohami neistá. Presúvajú sa k jednotlivým „stanovištiam“, kde vedú dialógy, ktoré prechádzajú do rôznych hier či tancov, v ktorých vidieť miešanie ich detskej spontánnosti s prejavmi násilia. Napríklad až rituálne vraždia a sekerou štvrtia gumené kura a striekajú naň krv z vodnej pištole. Alebo pred vianočným stromčekom spievajú Tichú noc, ktorá je postupne dekomponovaná ich zosilňujúcimi sa tikmi a zášklbmi tela.

Čo sa tvorivému tímu skutočne podarilo, je preniesť sugestívny pocit z beznádejnosti životnej situácie týchto detí. Ich priamočiary chlad v kombinácii s detským neuvedomovaním si vlastného konania či slov sú veľmi trefné, a pritom neprvoplánovo vystihnuté. Herecká dvojica Tilajčík a Fech priamo pomenováva, kde sa v človeku budí sklon k agresii, násiliu a reflektuje determinačný vplyv prostredia, v ktorom človek vyrastá. Sú to deti, nemajú na výber, a tak ako diváci nemáme sklon súdiť ich správanie, ale zároveň sa v pozadí otvára strašlivá otázka, k čomu toto ich správanie vie neskôr dospieť. Pravdepodobne túto tému vnímam vypuklejšie v súvislosti s nedávnou brutálnou vraždou Matúša a Juraja, je však prítomná aj v diele, hoci s univerzálnejšími interpretáciami súčasného diania okolo nás.

Priestor záhrady počas súmraku a neskôr tmy dotváral atmosféru hostility. Svetla bolo minimum, nasvietené boli len jednotlivé inštalácie a veľmi invenčne aj performer s performerkou. Na topánkach mali pripevnené malé svetlo, ktoré tak zospodu osvetľovalo ich telá a tváre. Jediné, čo narúšalo toto inak kompaktné budovanie fiktívneho sveta beznádeje, boli hudobné prechody. Igor Fech zvolil totiž priveľmi eklektický mix hudby – od popových šlágrov po Kyrie eleison. To síce podporovalo celkovú predstavu chaotického sveta, v ktorom sa postavy pohybujú, ale príliš strihové púšťanie skladieb pôsobilo neplynulo až rušivo.

Beznádej umiera posledná pravdepodobne nebude mať reprízy. Je to škoda, pretože ide o pomerne tematicky aj formálne originálne dielo, ktoré je príbehovo zaujímavé a navyše má sugestívnu atmosféru. Performancia sa končí pálením voskových masiek (tváre dvojice hercov). Tak, ako mohla dlhšie trvať táto scéna a pomaly by doznieval pocit beznádeje, rovnako by bolo lepšie, keby trval dlhšie aj „život“ tohto diela. Beznádej života tvorcov a tvorkýň bez grantu stále neumrela…

Odborná korektúra: Martina Mašlárová
Jazyková korektúra: Zuzana A. Ferusová